Ten kontrast nemohol byť väčší. Sedela som na nemocničnej posteli, na ktorej práve zaspal môj trojročný syn, snehobiely v tvári a s dvoma hadičkami vedúcimi z malej rúčky. Sedela som a vyháňala to pomotané klbko bolestivých myšlienok z hlavy prázdnym posúvaním prstu po Facebooku v mobile. Sedela som a tupo pozerala na najnovší post môjho obľúbeného foodblogera. Analyzoval hamburger. Pamätám si na slová ako masívnosť žemle, vláčnosť mäsa, chrumkavosť cibule. A úplne najviac si pamätám ten pocit, že toto je správa z iného sveta. Z toho, v ktorom už nie som. Z toho, ktorý sa ma netýka.
O pár týždňov sme našťastie boli doma. Problém prežitia sa svižne rekalibroval na popísané steny v obývačke, zašlapaný rožok v koberci a krik dvoch bijúcich sa súrodencov. Šťastné starosti. Ale ten silný pocit strašnej…
