Klimatická kríza spojila hneď niekoľko smerov etického životného štýlu, ktoré spolu súvisia a krásne sa dopĺňajú. Môžete ich dodržiavať všetky, no pomôže aj to, ak si spomedzi nich vyberiete aspoň jeden, dva a prispôsobíte si „obtiažnosť“ svojej zodpovednosti.
Môžete si vybrať nevytvárať takmer žiaden odpad, no pomôže aj to, ak ten svoj aspoň triedite. Rovnako sa nemusíte stať rovno vegánom. Ak je to nad vaše sily, postačí aj…
Zdravé životné prostredie nie je luxusný tovar, ktorý si môžeme dopriať len s nadpriemerným príjmom. Nie je to niečo na vrchole Maslowovej pyramídy, čo by sme mali začať riešiť, až keď keď máme dom, auto a dovolenku v exotike.
Životné prostredie je základná podmienka nášho prežitia na tejto planéte fungujúca v krehkej rovnováhe. Je na najzákladnejšej úrovni jedla, prístrešku nad hlavou a bezpečnosti. V reálnom svete sa žiaľ podľa…
Osamelosť je akoby pozostatok našich evolučných vývojových zvieracích inštinktov – v prípade zranenia, aj toho duševného, sa utiahnuť do ústrania. Mnohým sa však nepodarí vrátiť do aktívneho života, z ktorého možno len na chvíľu odbočili, aby si mohli vyriešiť svoje psychické bolesti, zranenia.
Úkryt, do ktorého sa utiahli z rôznych dôvodov sa zdá bezpečnejší, ako riskovanie ďalších bolestí. Odvaha, sila vzdorovať, bojovať plynúcimi rokmi slabne. Pritom stačí tak málo, ako povedala babička Anka:…
Ten kontrast nemohol byť väčší. Sedela som na nemocničnej posteli, na ktorej práve zaspal môj trojročný syn, snehobiely v tvári a s dvoma hadičkami vedúcimi z malej rúčky. Sedela som a vyháňala to pomotané klbko bolestivých myšlienok z hlavy prázdnym posúvaním prstu po Facebooku v mobile. Sedela som a tupo pozerala na najnovší post môjho obľúbeného foodblogera. Analyzoval hamburger. Pamätám si na slová ako masívnosť žemle, vláčnosť mäsa, chrumkavosť cibule. A úplne najviac si pamätám ten pocit, že toto je správa z iného sveta. Z toho, v ktorom už nie som. Z toho, ktorý sa ma netýka.
O pár týždňov sme našťastie boli doma. Problém prežitia sa svižne rekalibroval na popísané steny v obývačke, zašlapaný rožok v koberci a krik dvoch bijúcich sa súrodencov. Šťastné starosti. Ale ten silný pocit strašnej…
„Počúvaj, Dorotka, ty máš tie detičky v Nepále, môžem ti pre nich dať nejaké veci? Ostalo mi toho po deťoch veľa, neviem čo s tým..”
„Vieš čo, dík, ale neoplatí sa posielať poštou do Nepálu staré veci, lebo za cenu poštovného by som im tam kúpila desaťkrát toľko a nového. Ak chceš nejako pomôcť mojim deckám, najlepšie bude poslať peniaze, platím im z toho štúdium.”
„Jaj… Peniaze… No to nemám… Ale tie veci mi tu zavadzajú.”
„Tak mám nápad, ja tak raz za rok chodím za mojimi kamošmi do osady, môžem im to tam zobrať.”
„Cigáňom?! To majú akože tie krásne veci po mojich deťoch nosiť cigáni v osade? Prepáč to teda nie.”
Povedala bývalá kamarátka. Zrazu jej veci nezavadzali. Takto je to, žiaľ, na Slovensku často. Keď ide o usoplené nepálske alebo indické detičky, je to v pohode, keď o usoplené „cigánčatá“…
Vedel na počkanie vysypať latinské predložky s akuzatívom. Hovorieval po nemecky a občas čo-to zahlásil aj vo francúzštine. „C’est la vie,“ opakoval, keď sme spolu krútili hlavou nad životnými zvratmi.
Sedával najčastejšie v kuchyni, pred sebou mal noviny alebo niektorú zo svojich múdrych kníh a študoval. Čo na tom, že už mal bližšie k deväťdesiatke ako k osemdesiatke. Boj o postup na MS v hokeji so…