Darovať či nedarovať?

Povedala bývalá kamarátka. Zrazu jej veci nezavadzali. Takto je to, žiaľ, na Slovensku často. Keď ide o usoplené nepálske alebo indické detičky, je to v pohode, keď o usoplené „cigánčatá“ na Slovensku, je to potupa. Zápasím s tým už roky.

Pomáham tam, kde som. Je to pre mňa ako umyť si zuby, ako platiť dane, ako jesť, ako spať. Stalo sa to mojím normálnym, každodenným návykom. Pomáhať a darovať treba. Či už peniaze alebo aspoň čas alebo načúvacie, chápavé ucho. Nie, nebudem sa terigať cez pol zemegule do Nepálu s obnosenými vecami. Je to zbytočné, šatstvo tam veľa nestojí. Drahá je škola, pomôcky, školské uniformy, strava v internátnych školách, voľnočasové aktivity… Na to všetko treba peniaze, ktoré momentálne nemám. A keďže deti nemajú nikoho iného okrem mňa, tie, čo nemajú sponzora, zatiaľ študujú na sekeru. Niektoré čakajú v odľahlých dedinách, kým ho zoženiem, aby sa mohli vrátiť do školy.

Keď mali 5 rokov, vysvetľovala som im, že ak sa budú naozaj snažiť, naozaj pilne na sebe pracovať, môžu byť čím chcú. Môžu byť doktormi, pilotmi, učiteľmi, politikmi… A oni makali. Tvrdo. Vedia vynikajúco po anglicky, v škole majú dobré výsledky. A teraz sú ich sny takmer v troskách. Po fiasku v sirotinci Happy Home som ho prestala podporovať, o deti sa v mojej neprítomnosti nestarali dobre. Skúšali sme odtiaľ vyslobodiť čo najviac detí, podarilo sa zachrániť len 15. Tie sme buď vrátili domov a platíme im školné v neďalekej škole, alebo sme ich umiestnili do necharitatívnych internátnych škôl. A tú treba mastňácky platiť (120 eur mesačne na dieťa). Mám čo robiť, aby som to stíhala. Motivuje ma len jedno. Moje sľuby o lepšej budúcnosti, ktoré som im dala keď boli malé. Oni makali, musia dostať šancu.

Vždy sa nájde niekto, kto nám bude hádzať polená pod nohy. Tie polená sa však treba naučiť rezko preskakovať, nezamýšľať sa nad nimi, len si povyskočiť, mať oči na pozore a ísť ďalej. Prípadne nimi zakúriť. Na to, prečo nedať niekomu kúsok zo seba, je vždy veľa dôvodov. Nikto predsa nemá čas ani peniaze nazvyš. Nikto. A napriek tomu je na tejto planéte, a aj v tejto krajine toľko úžasných ľudí, ktorí dajú málo aj z toho mála. Vždy ma dojme, keď na náš účet dorazí suma 5 eur. Čo si taký človek musel odoprieť?

Vždy budú na svete ľudia, zhodou okolností často tí, ktorí majú veľa, ktorí nebudú mať v dennom pláne urobiť nezištný dobrý skutok. Môžeme na nich svietiť baterkou, ale prd nám to pomôže. Namiesto toho by sme mohli svietiť tým, čo blúdia v tme. Tak, ako v ťažkých chvíľach svietili iní nám. Problém s dávaním majú vždy ľudia, ktorým nikdy posvietené nebolo. „Ja som sa sám boril tmou a kto mi pomohol? Nikto. Tak nech nie sú leniví jak vši a makajú, kurnikšopa…,” počujem ich na každom rohu. Netreba ich nenávidieť. Treba sa na nich usmiať a posvietiť im. Je jedno, ktorého náboženstvo vyznávame. Keď sa dostaneme do krízovej situácie a sme postavení pred dve cesty, vždy sa môžeme sami seba spýtať „Čo by spravil Kristus (Buddha, Allah, Vishnu…atď.)?“ a dostaneme vždy len jednu odpoveď, poukazujúcu ticho, láskavým ukazovákom na cestu ťažšiu, cestu čo ide hore kopcom, cestu cez prekážky, cestu k trpiacim, cestu do neba.

Netreba kvôli tomu čítať veľa kníh a ani motivačných blogov. Máme to v sebe. Je to tam, spí, drieme, niekedy sa prebudí. Dobro je v nás, vždy tam bolo. Stačí sa zobudiť a prehodnotiť, či si naozaj neviem odtrhnúť od huby pár eur. Či si naozaj neviem nájsť čas na to, aby som pomohla susede. Či skutočne musím veci vyhadzovať – či ich nestačí opraviť, darovať, recyklovať… Ciest je veľa. Tých tŕnistých. Je normálne ocitnúť sa na rázcestí a tápať. Je to dokonca zdravé. Ísť bez rozmyslu automaticky ťažšími cestami je totiž póza, nie dobrý skutok. A aj o tom je moja nová kniha Fulmaya na rázcestí, ktorá práve vychádza. O nepálskych deťoch, ktoré som v tomto texte spomínala a na ktoré môžete prispieť, ak mi napíšete, je o Rómoch, s ktorými som strávila jedny z najkrajších chvíľ, je o putovaní a dávaní. A v neposlednom rade aj o dávaní si cez papuľu. Len tak sama sebe, aby reč nestála a život nebol fádny. Aj sebe treba niekedy dopriať 🙂