Ach, ten začarovaný kruh: Chcú mať dieťa, aby už neboli samé

Je pološero, keď vchádzam na Hemerkovu ulicu v Košiciach. Navigácia hlási, že som na mieste, ale unavené oči krízové centrum nevedia nájsť.

„Dorka? Samozrejme, že viem, kde to je. Ja tam bývam,“ odpovedá mi mladá žena a hneď mávne rukou, aby som ju nasledovala. Keď jej prezradím, že idem za pani riaditeľkou, dáva sa so mnou do reči.

„Bez nej by som tu už nebola. Som jej vďačná za veľa. Aj ľuďom v centre. Ani deti by nemohli byť so mnou, mám ich tri a na všetko som ostala sama,“ rozpráva až kým prídeme k dverám a  s úsmevom sa rozlúči.

Centrum pre obnovu rodiny Dorka začalo v Košiciach svoju prevádzku v roku 2007, Jolana Šuleková mu prišla šéfovať o štyri mesiace neskôr. A ostala až dodnes.

„Vyštudovala som elektrotechnickú fakultu, ale manžel mi vždy vravel, aby som išla robiť do tretieho sektora. Vedel, že tam je moje miesto,“ smeje sa riaditeľka, ktoré už 12 rokov pomáha postaviť sa na nohy osamelým rodičom s deťmi a mladým dospelým.

Centrá Dorka fungujú v Košiciach, Prešove, Ružomberku i vo Zvolene a ponúkajú vyše 170 miest, najviac v útulku pre rodičov s deťmi. Stále to však nie je dosť. Krízové centrá na Slovensku dokáže pomôcť iba asi 20 percentám tých, ktorí sa v zlej situácii ocitli sami.

Keď neostane nik, kto by pomohol

Žili spolu niekoľko rokov. Taký klasický rodinný život, stabilná práca, dve deti, počas prázdnin pekná dovolenka. Až do chvíle, keď raz Adam vyskúšal, aké je to vyhrať peniaze v automatoch. Netrvalo dlho a hrám úplne podľahol. Na začiatku sa mu darilo viac, na konci už vôbec. Rodinu zadlžil. Prišli o byt i o všetko, čo mali. Žofka s deťmi skončila v krízovom centre a musela si nájsť druhú prácu, aby zvládala splácať manželove dlhy. Dlhy, ktoré sama nevytvorila. Až keď sa rozviedla a vznikla možnosť vyhlásiť osobný bankrot, začalo sa jej dýchať ľahšie. Bez pomoci centra by však s deťmi ostala na ulici.

„Tie ľudské príbehy sa často podobajú jeden na druhý. Pôžičky, exekúcie, strata zamestnania, skrachované vzťahy, viacgeneračná chudoba. A na konci dňa neostane nik, kto by dokázal rodine pomôcť. Lebo nikto taký často neexistuje,“ rozpráva Jolana.

Ak človek nechce, nemožno mu pomôcť. Na tej ceste musíme byť vždy dvaja.

Spomína si, že raz, keď ostala dlhšie v práci, na dvere zaklopala zúfalá matka. „Bolo asi sedem hodín večer. Partner ju vyhodil z bytu a ona nemala kam ísť. V ruke stískala tých pár tašiek s najnutnejšími vecami a okolo nej plakali tri malé deti. Na chrbte mali školské tašky, na druhý deň mali ísť normálne do školy,“ rozpráva riaditeľka, ktorá mamičku hneď prichýlila. Našťastie, mali vtedy voľné miesto.

Byť sám v tomto svete

Čo robíme my, keď máme problémy? Voláme domov. Rodičom, priateľom, známym, babkám a dedkom, deťom, ujovi, krstnej, švagrinej, otcovmu bratovi. Žijeme predsa v normálnej rodine, dokážeme si vzájomne poradiť, vypomôcť, opýtať sa, ako to i ono vyriešiť.

Ten umí to a ten zas tohle a všichni dohromady udělají moc, spieva Jan Werich a človek je hneď zachránený.

„Keď však osamelé matky s deťmi či mladí dospelí, ktorí vyrástli v detských domovoch, nemajú nikoho, pomôcť sám sebe je veľmi ťažké. Problémom nedokážu vzdorovať. A často ani nevedia, ako sa také problémy riešia. My prídeme domov, rozprávame o ťažkostiach v práci či v rodine a radíme sa, čo by bolo najlepšie urobiť. A naše deti počúvajú. Mladým dospelým v detských domovoch to však chýba, lebo život v normálnej rodine sa nedá takto dokonale namodelovať,“ vysvetľuje riaditeľka.

Sama každý deň vidí, že nie je ľahké byť sám vo svete, aký je dnes. Mladí tak hľadajú niekoho, ku komu môžu patriť. A často ho nájdu v zlých partiách, s ktorými unikajú z ťažkého života. Ešte netušiac, že alkohol a drogy ich situáciu len zhoršia.

Niekedy ale rodič existuje. Jolana vysvetľuje, že centrum sa vždy snaží nadviazať spoluprácu so širšou rodinou klienta, často však narazí na generačnú chudobu. Rodičia nevedia pomôcť vlastným deťom, lebo sami o svoje miesto pod slnkom bojujú.

S dieťaťom už nebudem sama

To, čo sama nemala, chcela dať svojmu dieťaťu. Keď Klára otehotnela, veľmi sa tešila. Túžila po láske, po blízkej osobe a keď si našla partnera, už po krátkom čase a v mladom veku sa rozhodla založiť si rodinu. Vedela tiež, že vďaka dieťaťu už nikdy neostane osamelá.  Hoci by to aj s mužom nevyšlo, navždy ostanú dvaja a budú mať jeden druhého.

„Prichádza k nám mnoho mladých dievčat, ktoré si akoby chcú vykompenzovať to, čo im v detstve chýbalo. A tak snívajú o vzťahu so svojím dieťaťom. Neuvažujú však, aké to môže mať dôsledky. Nie sú pripravené na rodičovstvo, ani osobnostne ani zručnosťami a postupne zisťujú, že dieťa je vlastne starosť. Treba sa mu stále venovať a ony by sa možno ešte niekam išli zabaviť,“ vysvetľuje riaditeľka.

Aj Klára postupne prišla na to, že dieťa jej nedokáže dať to, čo očakávala. A uvedomila si, že znova je istým spôsobom osamelá. Partner ju opustil a začarovaný kruh sa uzavrel.

„Dievčatá chcú mať rodinu, akú predtým nezažili, ale nakoniec často opakujú chyby svojich rodičov,“ hovorí riaditeľka. Takmer nikdy sa však podľa nej nestáva, že by sa budúce mamičky rozhodli ísť na potrat, keď si realitu uvedomia. „My vtedy stojíme pri nich, nechceme, aby si to rozmysleli,“ dodáva.

Človek má aj iné zdroje ako peniaze

Jolana má na stole niekoľko žiadostí. Hneď, ako sa uvoľní miesto, pozve si uchádzačov na rozhovor. Bude tak zisťovať, prečo pomoc centra potrebujú a aké sú ich očakávania. Prvé tri mesiace v centre sú adaptačnou fázou.

Ľudia si stále myslia, že sú chudobní, lebo nemajú peniaze. A my im naopak hovoríme, že človek má aj iné zdroje.

„Spoločne zisťujeme, kde rodina zlyhala. Potom si určíme cieľ, ktorý oni vnímajú ako najdôležitejší a povieme si, aké kroky treba urobiť, aby sme ho dosiahli. Často je ich najväčší problém bývanie a neexistencia niekoho, kto by im podal pomocnú ruku,“ rozpráva riaditeľka s tým, že mnohí do centra prichádzajú veľmi zranení a v Dorke sa ich preto snažia povzbudiť, aby našli vnútornú silu.

„Musia však sami chcieť a niečo pre to aj urobiť. Lebo sú aj smutné príbehy, kedy niektorí  mladí ľudia končia ako bezdomovci. Ak človek nechce, nemožno mu pomôcť. Na tej ceste musíme byť vždy dvaja,“ podotýka riaditeľka s tým, že v centre môžu ostať najviac tri roky.

Práca v šijacej dielni alebo komunitnej záhrade, počítačový kurz či kurz varenia, tvorivé dielne, učenie sa anglického jazyka i starostlivosť o zvieratá v útulku, aby sa cítili užitoční. V Dorke sa snažia rozvíjať pracovné zručnosti svojich klientov, vyplniť im voľný čas, a zároveň priviesť na nové myšlienky.  Najväčší dôraz však kladú na vzdelávanie.

„V boji proti chudobe je to dôležitý faktor. Ľudia si stále myslia, že sú chudobní, lebo nemajú peniaze. A my im naopak hovoríme, že človek má aj iné zdroje. Zmena v živote rodiny často vedie cez deti a ak ich vzdelanie bude na vyššej úrovni, veríme, že sa nebude opakovať to, čo sa stalo ich rodičom,“ vysvetľuje riaditeľka.

V centre preto prebieha neformálne vzdelávanie, počas ktorého sa napríklad čítajú príbehy neznámych ľudí a klienti im majú poradiť. Keď ide o problémy niekoho iného, vtedy sme všetci múdri v tom, čo treba robiť, smeje sa riaditeľka a veru to takto aj na hodinách vyzerá. Osamelá mamička tak často nájde pre človeka z príbehu riešenie, ktoré by potrebovala aj ona sama. „Vtedy nastáva ten známy aha moment a veci sa posúvajú ďalej,“ hovorí riaditeľka.

V rámci iného cvičenia si zase klienti majú za úlohu všímať, ako sa iné mamičky, napríklad na zastávke autobusu, správajú k svojím deťom. Lebo dosiaľ bol ich hlavný komunikačný nástroj krik a postupne si tak uvedomujú, že musia byť pre svoje dieťa vzorom. Alebo ako si nenájsť muža agresora? Aj to je obsahom hodín vzdelávania a prevencie. Každý klient má navyše svojho kľúčového sociálneho pracovníka, ktorý s ním pracuje osobnejšie.

Držte mi miesto, chcem sa mať kam vracať

Eva pracuje v nákupnom centre, ako to už býva, od deviatej ráno do deviatej večer. Danka je zamestnaná len na čiastočný úväzok, tak Evkinu dcérku vyberie zo škôlky a postráži, kým sa mama vráti do centra. Má tiež malé dievčatko a nedávno pre ňu od Evky dostala oblečenie aj kočiar. Evkina dcéra z neho už totiž vyrástla.

A hoci mená žien sme si vymysleli, tak ako pri všetkých príbehoch v tomto článku, ich životy sú skutočné. Eva a Danka, dve osamelé mamičky, si boli v centre Dorka takou veľkou oporou jedna druhej, že odišli bývať do spoločného podnájmu.

„U nás si vyskúšali, že spoločne dokážu zvládnuť život mimo centra a v sebe navzájom a svojich deťoch našli stratenú rodinu,“ hovorí riaditeľka a na tvári sa jej zračí ten najmilší úsmev. O ničom nerozpráva radšej, ako o šťastných koncoch. „A mladí, keď už majú stabilnú prácu, ktorú si vedia udržať – veru, niekedy by nám pomohlo, keby zamestnávatelia pochopili, kto sa o ich prácu uchádza – potom sa učia šetriť na bývanie. Dokážu sa tak pripraviť na to, že s bytom prichádza zodpovednosť a náklady na nájom i hypotéku musia každý mesiac splatiť.“

Jonáš chcel veľmi pracovať, túžil byť samostatný. Mal len niečo cez 20 rokov, keď odchádzal do Čiech. Chcel však, aby mal v Dorke stále svoje miesto.

„Povedal, aby sme mu ho držali aspoň na víkendy. Chcel mať miesto, kam sa môže vrátiť, nikoho iného totiž nemal. A tak k nám chodil raz do mesiaca, počas dovolenky či na Vianoce, lebo cítil, že toto je jeho domov. Potreboval pocit istoty a bezpečia,“ spomína si riaditeľka, ktorá takto mala na chvíľu ďalšie dieťa.

„Ja keď si sadnem ráno do auta, teším sa, že idem do centra. Lebo v Dorke vždy vidím výsledky našej práce. Ako tu šťastne pobehujú deti, ktoré mohli ostať so svojimi mamami, ako sa z mám stávajú sebavedomé mladé ženy a po čase sa nám prídu pochváliť, čo už dosiahli alebo ako si mladí po dvoch či troch neúspešných pokusoch konečne nájdu stabilnú prácu. Asi dnes nepoznám lepšie zamestnanie a som šťastná, že tu môžem byť,“ uzatvára riaditeľka s úsmevom.