Tomi, keď som kolegom spomenul, že by sme s vami mohli urobiť rozhovor, nepovedali nie, no na niektorých som videl, že sú v rozpakoch. Box je síce olympijský šport, no časť verejnosti ho stále neprijíma. Naopak, z druhej strany zaznievajú argumenty, že je to šport, ktorý pozitívne formuje človeka a jeho vlastnosti. Ako vás vyformovali roky boxu? Box mi dal v živote veľmi veľa. Naučil ma, že ak niečo chcem, musím o to bojovať. Človek totiž nedokáže box oklamať. Ak sa nepripravuje na zápas a netrénuje,…
Tomi, keď som kolegom spomenul, že by sme s vami mohli urobiť rozhovor, nepovedali nie, no na niektorých som videl, že sú v rozpakoch. Box je síce olympijský šport, no časť verejnosti ho stále neprijíma. Naopak, z druhej strany zaznievajú argumenty, že je to šport, ktorý pozitívne formuje človeka a jeho vlastnosti. Ako vás vyformovali roky boxu?
Box mi dal v živote veľmi veľa. Naučil ma, že ak niečo chcem, musím o to bojovať. Človek totiž nedokáže box oklamať. Ak sa nepripravuje na zápas a netrénuje, v ringu sa to rýchlo ukáže. Ring nemá dvere, cez ktoré by sa dalo utiecť. Je tam 16 lán a ak niekto nie je pripravený, môže to byť pre neho kruté. Nemyslím to tak, že dostane bitku. Príde však únava, fyzická aj psychická. Tak to je aj v živote. Ak sa človek nevzdeláva, nepripravuje a nepracuje na sebe, bude sa len túlať a dostávať od života rany.
Je to určite šport, ktorý človeka formuje. Už len to, že sa niekto naučí chodiť každý deň na tréningy, má pevný harmonogram a získava disciplínu. Pracujem s mládežou a mám aj chlapcov, ktorí denne trénujú dvakrát. Majú individuálny učebný plán. Tlačím zároveň na to, aby sa chlapci dobre učili. Nemusia mať samé jednotky, ale nemôžu mať v škole problémy. Myslím, že sa mi to darí. Nehovorím, že každý z nich je elitný športovec a elitný študent, no správajú sa slušne.
Keď som bol malý, hrávali sme s kamarátmi na sídlisku futbal, hokejbal, basketbal aj tenis. Stačilo, že rodičia kúpili loptu, a 15 ľudí malo vyplnený program, až kým sme ju nezodrali. Ako sa však človek dostane k boxu?
Narodil som sa do boxerskej rodiny. Môj otec bol reprezentant a majster Československa. Človek, ktorý pre box žil. Dodnes je pre mňa veľkým vzorom. Okrem toho, je to človek, ktorý mi dal v živote veľmi veľa. Vždy som ho vnímal ako silného, spravodlivého, prísneho, no aj dobrého. Mal som vďaka nemu krásne detstvo. Chodili sme veľa do prírody, chytali sme ryby. Vždy sa snažil a pre úspech si musel všetko vydrieť. Trénoval, pracoval, chodil na fušky, no popri tom sa aj staral dobre o rodinu a snažil sa nás vychovávať v harmónii. Chcel som byť ako on, a tak som sa dostal k boxu. Mám o štyri roky staršieho brata, ktorý chodieval na tréningy, a neskôr som začal aj ja. Mama to moc nechcela. Tešila sa, že otec skončil svoju kariéru, no potom začal s boxom brat a ešte aj ja. Nemala to jednoduché. (smiech)
Veľa športovcov hovorí, že športu obetovali svoje detstvo. Bolo to aj u vás tak?
Vôbec nie. V detstve som sa venoval športu toľko, koľko mi vyhovovalo. Existujú lajdáci, potom veľkí lajdáci a potom som bol ja. Box mi nezobral klasické aktivity. Veľakrát som namiesto tréningu išiel s kamarátmi do parku. Na konci dňa som si namočil tričko do fontány, aby to po návrate domov vyzeralo, že som sa spotil. Bol som naozaj lajdák.
Ľudia neriešia, koľko treba pri boxe rozmýšľať, že sa treba pripravovať takticky aj technicky
Ak vám to nevadí, preskočím vašu kariéru, o ktorej sa už písalo veľa. Skončili ste približne pred rokom a pol. Množstvo športovcov má po ukončení kariéry problémy a ťažko sa s tým vyrovnávajú. Hovorí sa, že športovec vtedy stráca svoj zaužívaný denný stereotyp, postavenie, zmysel, môže pocítiť finančné problémy, a naraz mu neostane oblasť, v ktorej sa vie plnohodnotne uplatniť. Ako ste zvládali koniec kariéry vy?
Nemal som s tým problém. Mal som okrem boxu veľa iných aktivít. Popri boxerskej kariére som pracoval a mal som už aj vtedy svoje podnikanie. Nie je to teda tak, že by som sa po jej ukončení stratil. Som človek, ktorý rád pracuje a vie veľa pracovať. Box je, samozrejme, môj život. Staviam si teraz boxerskú akadémiu, chceme ju otvoriť v septembri.
Otvárate si akadémiu s tým, že chcete prebudiť slovenský box a dotiahnuť viac ľudí do telocvične. Čo vás motivuje k tomuto kroku?
Pravda je, že veľa ľudí má k boxu predsudky. Počujú box a predstavia si, že to sú bitkári, ktorí budú hlúpi, budú mať vybité hlavy a choroby. Neriešia to, koľko treba pri boxe rozmýšľať, že sa treba pripravovať takticky aj technicky.
Bol som svetový a európsky majster v boxe. Napriek tomu to zo mňa neurobilo známeho športovca. Veľa ľudí si ma všimlo, až keď som vstúpil do televíznej súťaže Let´s Dance, kde som tancoval. Bol to pre mňa dosť zvláštny pocit, že dovtedy si ma nikto poriadne nevšimol.
Som tréner, mentor, vzor, motivátor, otec, mama, kuchár, čašník, všetko čo treba v danej situácii. Je dôležité, aby som poznal ľudí, s ktorými pracujem
Akadémiu otvárate v septembri, no už teraz trénujete deti v Galante.
Áno, to je pravda. Keď som v roku 2007 založil boxerský klub v Galante, začínal som od nuly. Nemal som žiadnych boxerov. Postupne som však vychoval pár majstrov Slovenska, potom som mal reprezentantov, medailistov Európy. Nechcel som však mať obyčajný boxerský klub. Chcel som mať jednu veľkú rodinu. A takto to je. Sú to moje deti. Prežívame spolu úspechy a dôverujú mi.
Ako by ste opísali svoju rolu pri práci s deťmi? Ste tréner, starší brat či učiteľ?
Som tréner, mentor, vzor, motivátor, otec, mama, kuchár, čašník, všetko čo treba v danej situácii. Je dôležité, aby som poznal ľudí, s ktorými pracujem.Spomínali ste, že vás priviedol k boxu otec. Navštevujú váš boxersky klub iba deti, ktorých k boxu priviedli rodičia alebo aj deti, ktoré rodičia v boxe nepodporujú?
Väčšinou prichádzajú rodičia s tým, že ich deti si potrebujú vybiť energiu. Moja najmenšia skupina v Galante sú deti od šesť rokov. Zbožňujem prácu s nimi. Nevedia ešte tak udržať pozornosť. Máme preto pre nich veľa hier, robíme im súťaže, prekážkové dráhy, vždy niečo nové. Chodí tam aj môj syn. Nikdy som mu nehovoril, aby bol boxer, ani som na to netlačil. Baví ho to však. Keď bude chcieť robiť iný šport, je to jeho rozhodnutie.
Viackrát som počul, že človek musí mať čistú hlavu, keď vstupuje do ringu. Ak ho niečo rozptyľuje a sústredí sa na svoje osobné témy, súper ho z ringu rýchlo dostane. Vnímate niekedy aj pri deťoch, že si so sebou nesú do ringu svoje problémy?
U mňa je na prvom mieste mentálna príprava, až na druhom kondičná. Keď niekto nemá veci v hlave v poriadku, nemôže byť úspešný športovec, a nemôže vyhrať. Ak je vonku hmla, nevidíme jasno. Ak je hmla v hlave, nemôže prísť úspech. Boxoval som zápas, keď som mal zložité obdobie a stalo sa mi v tom čase veľa zlých vecí. V ringu sa to odzrkadlilo. Bol som úplne iný človek. Boxovali sme 12 kôl a úplne som stratil všetok rozum. Kričal som po súperovi. Kričal som na divákov. Taktiku som dal nabok a súpera som nebral ako športovca, ale ako nepriateľa. Chcel som ho potrestať za to, čo sa mi stalo.
U detí to je tiež vidieť. Keď príde nejaký problém, hneď je to vidieť na tréningu alebo na zápase. U niekoho je to dlhodobé, u niekoho chvíľkové, a prichádza to vo vlnách. Práca v telocvični je veľmi dôležitá. Sú to však aj veci prinesené zvonka, ktoré ovplyvňujú výkon športovca.
Aký je váš postoj? Snažíte sa s deťmi riešiť ich problémy alebo to nechávate na ich rodiny?
Nemôžem to nechať len tak. Musím do toho zasahovať. Som dobrým psychológom, veľa sa o tom učím, veľa to študujem. Pracujem tiež s mentálnymi trénermi, často chodím na prednášky a aj robím prednášky. Myslím si, že mám vnútorný pokoj či schopnosť rozpoznať situáciu a potom ju riešiť. Problém môže byť v tom, či to človek na druhej strane prijme alebo nie.
Veľa sa hovorí o tom, že ľuďom chýba pohyb. Z výsledkov jednej štúdie v 10 rôznych krajinách vyplynulo, že priemerné dieťa trávi vonku menej času ako americký väzeň. Máte skúsenosť aj s deťmi s nedostatkom pohybu?
Chodievame do škôl a tam robíme rôzne súťaže. Robíme to zábavne. Boxujeme proti riaditeľovi školy, máme nadrozmerné rukavice. Deti sa tešia. Dávame ich tiež skákať a občas sa ukazuje, že sa preceňujú. Niekto si myslí, že je veľký, no v ringu nevie robiť základné veci a je zadýchaný. Deti vyrastajú v dobe, ktorá dáva veľa možností. Už nebudú mať toľko preskákané a prelezené ako sme mali my v našom detstve. To im chýba. Skončili časy, keď jedna skupina liezla po stromoch a druhá sa naháňala.
My sme trávili čas vonku. Keď mama zakričala, dobehli sme k nej, každý dostal chleba, najedli sme sa a išli sme sa hrať ďalej. Keď dnes niekto dostane bicykel, je hotový, lebo nevie, kde ho má oprieť.
Pracujete momentálne aj na projekte Vyboxuj si svoj sen. Viem, že jeho cieľom nie je len rozhýbať deti. Viete nám o ňom povedať viac?
Chodíme po Slovensku a robievame v školách rôzne semináre. Berieme so sebou aj boxerský ring a snažíme sa ľudí zbaviť predsudkov o boxe. Ukazujeme tiež deťom, že ak má niekto nejaký sen, nech za ním ide a môže ho dosiahnuť. Rozprávam o svojej kariére. Hovorím o tom, aké to bolo ťažké, ako som šiel krok za krokom za úspechom, že tam boli pády, no potom som sa postavil. Vedľa mňa stoja ďalší chlapci, ktorí to v živote vôbec nemali ľahké, a predsa niečo dokázali. Rozprávame sa o problémoch doma, v školách, o šikane a základných problémoch, ktoré deti majú. Je to športovo-zábavno-motivačný seminár. Veľa sa rozprávame, súťažíme a hráme sa. Cez hry im tiež ukazujem, že je možné prekonať sám seba.
Tomi, posledná otázka. Bývalý slovenský hokejový reprezentant Boris Valábik sa po ukončení kariéry zamestnal v policajnom zbore. Vy ste v minulosti tiež pracovali na polícii. Je možné, že vás niekedy ešte uvidíme v uniforme alebo ste si našli v akadémii svoj sen?
Rozprávali sme sa s bývalými kolegami, ktorí so mnou robili na kriminálke. Hovorili mi, Tomi poď naspäť. Pravda je, že ma tá práca veľmi bavila. Myslím si tiež, že som to robil dobre a bol som aj uznávaný ako policajt-operatívec. Bola to však jedna etapa v mojom živote a tá skončila. Už patrím sem, do boxerskej telocvične. Toto je môj život.