Hipsteri dominikáni. Žijú proti prúdu dnešnej doby

Článok je z rubriky Vianoce inak: O tých, ktorých nevidíme, v rámci ktorej si všímame bežný život ľudí v špecifickej životnej situácii.

Pred samotou uprednostňujú spoločný život

Dominikáni, na rozdiel od iných, najmä diecéznych kňazov, žijú spoločne v komunitách. V tej zvolenskej nájdete 11 bratov. „Základnou štruktúrou nášho dňa sú spoločné modlitby a spoločné stravovanie,“ vysvetľuje brat Damián. Ich spoločný život začína o 7-mej ráno modlitbami, nasledujú raňajky, ktoré pripravil jeden z bratov ešte pred modlitbami.

Zaujímavosťou je, že každý dominikán má aj svoje civilné alebo pastoračné zamestnanie. „Po raňajkách ide každý do svojej práce a znovu sa stretávame pri obede, kedy máme aj krátke spoločné modlitby. Potom sa ide do opäť do práce,“ dodáva Damián. Na záver dňa sa stretávajú na svätej omši a neskôr pri modlitbách o pol desiatej.

Možno sa zdá, že spoločné modlitby 4-krát do dňa dominikáni absolvujú len pre „odškrtnutie“ účasti. Opak je však pravdou. Je to pre nich veľmi dôležitá súčasť dňa. „My sa vždy modlíme za ľudí, s ktorými sa stretávame, ktorí majú problémy v rodinách, stretávajú sa s drogami či psychickými ťažkosťami,“ vysvetľuje brat Maroš a dodáva: „Síce žijeme v kláštore, ale nie sme tu preto, aby sme boli zatvorení iba s Pánom Bohom. Do veľkej miery sme tu pre ľudí. Drvivá väčšina vecí, ktoré sa nám podarili zrealizovať boli vďaka tomu, že sme nadviazali veľa priateľstiev s ľuďmi, z čoho vyplynulo množstvo ochoty potiahnuť sa a pomôcť si, keď je náročnejšie.“

20 eur vreckové na mesiac

Život v komunite pre dominikánov znamená napríklad aj jeden spoločný účet, na ktorý prichádzajú príjmy všetkých bratov, ktoré sa podľa potrieb medzi nich prerozdeľujú. „V praxi to znamená, že keď niečo potrebujem, idem za svojím predstaveným a on mi dá povolenie, že si to môžem kúpiť,“ hovorí brat Damián a s úsmevom dodáva: „Každý z nás dostáva vreckové 20 eur na mesiac. Tie môžeme využiť ako chceme, či už na pivko alebo na vianočný darček pre svoju rodinu.“

Keď človek cestuje v autobuse v habite, vypočuje si na svoju adresu všetko, v závislosti od toho, čo sa práve rieši v médiách.

V čase, keď som bratov vo zvolenskom kláštore navštívila, práve začínal advent. Atmosféra blížiacich sa sviatkov sa nedala prehliadnuť. Ako teda vyzerajú Vianoce v kláštore?

Pre sviatky je typické, že na bohoslužby a spovede chodí oveľa viac ľudí. „Sme  si vedomí, že niektorí ľudia prídu do kostola iba počas Vianoc. Preto venujeme viac času príprave homílií, aby sme oslovili aj tých ľudí, ktorí kostol navštívia len raz v roku,“ vysvetľuje brat Maroš. Najviac času v tomto období však bratia venujú spovediam, na ktoré prichádzajú desiatky až stovky ľudí. Vianoce trávia spoločne ako komunita, k svojim rodinám chodia až po sviatkoch.

 Neminie ich ani predvianočné upratovanie

Predvianočná atmosféra sa u bratov nesie v podobnom duchu, ako v bežných rodinách. Rozdelia si medzi sebou úlohy, pričom niekto je zodpovedný za upratovanie, niekto zasa zdobí stromček či varí. „Za ten čas sa nám tu vytvorili špecialisti na zemiakový šalát či kapustnicu, ale nie sú to ľahké úlohy, keďže každý z nás pochádza z iného regiónu a máme iné zaužívané predstavy. Večer máme krátke modlitby a potom štedrú večeru, po ktorej ideme do našej „obývačky“, kde si rozdelíme darčeky. Niekedy si zahráme aj nejaké hry, napríklad minule sme dostali spoločenskú hru Dixit,“ popisuje priebeh štedrého dňa brat Damián.

Ako mi bratia vysvetlili, každá komunita si určuje sama, akým spôsobom zaobstarávajú darčeky. „V Košiciach si napríklad 14 bratia losovali, kto kúpi komu darček a každý brat na to dostane istý obnos peňazí. U nás to náš predstavený plánuje riešiť centrálne, čiže darčeky pôjde kúpiť on spoločne s jedným z bratov. Každému kúpia niečo, čo vedia, že potrebuje,“ popisuje brat Damián. Po darčekoch a spoločenských hrách sa bratia poberú k spoločným modlitbám a k prípravám na polnočnú omšu.

Predsudkom sa bránia humorom

Po sviatkoch bratia cestujú za svojimi rodinami. Ako upozornil Damián, aj to len v prípade, že im ostala ešte nejaká dovolenka, keďže majú pracovné povinnosti. Cesta domov však môže byť aj náročná.

„Keď človek cestuje v autobuse v habite, vypočuje si na svoju adresu všetko, v závislosti od toho, čo sa práve rieši v médiách. Je však dobré zareagovať s humorom. Každopádne, už sme si na to zvykli. Keď sme boli mladší, bolo nám to viac ľúto, veď každému záleží na tom, čo si o ňom druhí myslia.  Obzvlášť, keď na to nemáš vplyv. Napríklad keď nejaký kňaz v Amerike urobí volovinu, z ktorej je tebe viac zle, ako tomu človeku. Nám je z toho totiž naozaj viac smutno, ako tým ľuďom, ktorí nám nadávajú do pedofilov, pretože my to reprezentujeme…“

Bratom je ľúto, že spoločnosť a cirkev si v poslednej dobe rozumejú menej resp. idú inými smermi. Zo spoločnosti aj z cirkvi je počuť často tie extrémnejšie hlasy. „Bolo by fajn, ak by sme z oboch strán dokázali navzájom lepšie a pokojnejšie komunikovať naše postoje a rôzne pohľady na tie isté veci.“

Život v kláštore = život proti prúdu

Brat Maroš sa k predstave, že by sa stal dominikánskym kňazom dostal ešte počas strednej školy, kedy prežil aj čas rebelantstva, aj čas aktivizmu v rámci spoločenstva. „Keď som o tom uvažoval, nevedel som si predstaviť, že by som bol ako diecézny kňaz niekde na fare sám, pretože pochádzam z malej dediny. Rozmer samoty je niekedy „brutálny“ a uvedomoval som si, že potrebujem do veľkej miery spoločenstvo. Vstupoval som do rehole mladý a vedel som, že vo veľa veciach potrebujem ešte dozrieť. Preto som vďačný, že som ako dominikán našiel vyváženosť v duchovnej i  intelektuálnej činnosti, a tiež v angažovanosti v spoločnosti. Vyváženosť troch prvkov mi bola sympatická,“ vysvetlil svoje dôvody, prečo vstúpil pred 19 rokmi do rehole.

Damián študoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave a býval na internátoch v Horskom parku. Tam sa spoznal s dominikánom, ktorý brával študentov na Kramáre, aby robili spoločnosť chorým pacientom a pomáhali im. Práve kontakt so smrťou v ňom zintenzívnil otázku, ako chce stráviť svoj život. „Povedal som si, že národné hospodárstvo je síce dôležité, ale že Pán Boh zo mňa môže vyžmýkať viac,“ hovorí Damián. „Zrazu sa mi ponúkla možnosť ísť na miesto, kde môžem dozrieť, kde budú moje talenty využité, kde sa musím naučiť milovať ľudí – aj takých, ktorých som si sám nevybral. Bolo mi ponúknuté niečo, kde musíš ísť až na hranicu svojich možností a prinášať ovocie, pretože v životoch ľudí, s ktorými sa stretávaš, zanechávaš stopu.“ Vybrať si život v kláštore je podľa Damiána cesta, ktorá je proti prúdu dnešnej doby. „Je to ako hipsterský spôsob života,“ dodáva s úsmevom.

Som vďačný, že som ako dominikán našiel vyváženosť v duchovnej i  intelektuálnej činnosti, a tiež v angažovanosti v spoločnosti.

„Keď som vstupoval do rehole, ja som si tých chlapov, s ktorými tu žijem, nevybral a oni si nevybrali mňa. Je to teda aj dosť náročné, pretože ty vieš, že napríklad všetko, čo zarobíš, ide aj pre nich. Každý deň narážaš nielen na svoje slabosti, ale aj slabosti iných,“ vysvetľuje Damián. „Sme tu ľudia z odlišných prostredí, rodín, rôzneho vzdelania a sme nútení sa „okresávať“ v takomto zložení, v akom tu sme. Každý brat prichádza s niečím veľmi pekným, ale aj so svojimi starosťami a v situáciách reaguje úplne inak, každý má iné predstavy. V čom však máme obrovskú výhodu je demokratický element.“

V cirkvi sa často zdá, že všetko je riadené zhora, avšak dominikáni majú iný pohľad. „To, čo nás ako dominikánov charakterizuje, je výrazná demokratická štruktúra. O veciach sa vždy diskutuje a až potom sa urobí spoločné rozhodnutie. Je jasné, že ten brat, ktorý je v menšine musí rešpektovať väčšinu, nabudúce to zas môže byť naopak,“ dodáva Damián.

Vzdelanie ako priorita

Dominikáni kladú vo svojom fungovaní veľký dôraz aj na štúdium. Všade, kde sa v minulosti objavili, vznikli skriptóriá a školy, z niektorých sa neskôr vyvinuli univerzity. Popri bezprostrednej farskej práci a starostlivosti o kostol, posielajú preto svojich bratov na štúdium. „Dávame im príležitosť, aby pôsobili v akademickej oblasti alebo sa snažíme robiť aj charitatívne projekty,“ vysvetľuje brat Maroš.

„Keď k nám do rehole príde niekto nový, je pre nás dôležité, aby sme našli jeho talenty a zistili, ako ich využiť na maximum, aby aj jeho bavila práca, ktorú robí,“ dodáva brat Damián. Mnohí dominikáni majú totiž svoju už spomínanú civilnú prácu, do ktorej chodia každý deň ako ktokoľvek iný. Najčastejšie ide o povolania vo vzdelávaní. Dvaja bratia pôsobia v Slovenskej akadémii vied, jeden ako botanik, druhý ako filozof, a mnohí ďalší prednášajú na vysokých školách.

Ľudia bez domova skenujú knihy

U zvolenských dominikánov je dôraz na bezprostrednú prácu s ľuďmi cez kostol a cez Univerzitné pastoračné centrum. Sociálna práca teda nie je prioritou, avšak keď vyjde z prostredia, v ktorom žijú, potreba, vedia zareagovať. V Žiline sa dominikáni angažujú napríklad v Azylovom centre Štart či v dome charity sv. Kamila.

„Venuje sa im tam jeden brat, ktorý je veľmi šikovný v rámci IT a podarilo sa mu zohnať stroje na skenovanie kníh. Vytvoril chránenú dielňu a ľudia bez domova, ktorí by sa nevedeli zamestnať ani si inak privyrobiť, dostali za úlohu skenovať knihy, ktoré nie sú chránené copyrightom. Cez chránenú dielňu sa teda elektronizáciou kníh majú možnosť spoločensky sa angažovať,“ hovorí brat Maroš. Takto sa podarilo skupine 15 ľudí bez domova postaviť na vlastné nohy. Po niekoľkoročnom pobyte v tomto centre s pomocou donorov v neďalekom Hričove postavili dom, kde sa dokázali zastabilizovať a dostať sa zo závislostí.