Hľadajú rodičov, ktorí dokážu bojovať aj s dinosaurom

Načiahne sa, aby dobre videl, dlaňou pohladí piesok a vloží doň malú postavičku chlapca. Blízko neho zabára do piesku stromy, za ktorými sa skrývajú dinosaury. Ani jeden nevyzerá priateľsky.

„V tom lese sú bytosti, ktoré sú obrovskejšie, než chlapček a sú veľmi nebezpečné. A sú tam aj také, ktoré vedia lietať,“ komentuje malý Maťko príbeh, ktorý vytvoril v piesku. Na druhej strane malého pieskoviska ukladá domček s dvoma postavami, mamou a otcom. Chlapec sa k nim túži dostať, oni ho však nevidia. Sú otočení chrbtom.

Maťko prišiel do združenia Návrat na pieskovú terapiu. Istý čas prežil v detskom domove, no keď bol menší, adoptovali si ho náhradní rodičia. Vie, že prišiel z iného bruška. Keď mu to však pripomenuli spolužiaci v škole, začal si uvedomovať, že nemôže žiť s vlastnými rodičmi.

„Deti poprosíme, aby nám vytvorili v piesku obrázok a oni nám zobrazia svet, ktorý okolo seba vnímajú. Ak je pre nich stresujúci, vkladajú doň napríklad zlovestné šelmy a rozprávajú o strašidelnom pralese. Mnohé z detí, ktoré zažili traumu, sa cítia tak, akoby im v ušiach neustále vyhrávala akási žraločia hudba,“ hovorí psychologička Soňa Očkášová.

Prešlo niekoľko stretnutí v Návrate, niekoľko rozhovorov Maťka a jeho adoptívnych rodičov. Môcť rozpovedať svoje trápenia bolo preň životne dôležité. Keď Maťko neskôr znova tvoril príbeh v piesku, zo strašidelného lesa bol zrazu pohodový. „Chodím tu s rodičmi na huby,“ zahlásil a napravo od postavičky chlapca položil figúrku mamy, naľavo otca.

V domove nie je lepšie

Soňa pracuje v mimovládnej organizácii Návrat. Asi tri desiatky sociálnych pracovníkov a psychológov sa tam deň čo deň snažia, aby každé dieťa vyrastalo v rodine.

„Keď sme s Návratom v roku 1993 začínali, bežne prevládal názor, že deťom je lepšie v detskom domove. Majú tam už predsa svojich kamarátov, navzájom sa poznajú. Dnes si to už, našťastie, myslí málokto. Aj ľudia prešli od ľutovania týchto detí k tomu, že rozmýšľajú, ako im môžu pomôcť,“ rozpráva.

Posledné štatistiky hovoria, že v roku 2016 boli v detských domovoch necelé tri tisícky detí a ďalších takmer 1500 žilo v profesionálnej rodine.

„Detský domov je prostredie bez vzťahov. Hoci sa tam ľudia snažia pracovať so srdcom i nasadením, predsa len v istú hodinu odídu z práce domov a vystrieda ich niekto ďalší. Človek, ktorý by tam bol neustále iba pre nich, chýba,“ hovorí Soňa.

Deti tak podľa nej majú často voči ostatným povrchné vzťahy a v dospelosti si nevedia nájsť trvalého partnera či byť dobrými rodičmi. Ich sebaúcta je v porovnaní s deťmi, ktoré vyrastali v rodine, veľmi nízka.

„Ak navyše dieťa v domove žije celé detstvo, štart do nového života v osemnástich rokoch je veľmi ťažký. Takíto mladí nie sú zvyknutí na bežný chod domácnosti, nevedia hospodáriť s peniazmi, vo vzťahoch sú naivní a rýchlo sa dostanú do ťažkostí,“ dodáva Soňa.

Detský domov je prostredie bez vzťahov. Hoci sa tam ľudia snažia pracovať so srdcom i nasadením, predsa len v istú hodinu odídu z práce domov a vystrieda ich niekto ďalší. Človek, ktorý by tam bol neustále iba pre nich, chýba.

Hľadá sa rodina

Sú manželmi už niekoľko rokov, no počať potomka sa im nedarí. Keď už ani medicína nedáva žiadnu odpoveď, na rad príde adopcia. Žiadosť na úrade, dodanie rôznych potvrdení, 26 hodín prípravných stretnutí, ktoré robia aj v Návrate a už len čakať. Väčšinou dlho, ak sú požiadavky žiadateľov na dieťa vysoké.

„Adoptívni rodičia chcú väčšinou bábätko, zdravé a nie inej etnickej príslušnosti. My ale hľadáme rodičov pre všetky deti, lebo všetky ich veľmi potrebujú a snažíme sa o tom s rodičmi hovoriť už počas prípravy,“ hovorí Soňa a v hlave počíta dokumentácie detičiek, ktorým sa nedarí nájsť rodičov. Úrady ich do Návratu pošlú vždy, ak sú neúspešné pri hľadaní rodičov v kraji dieťaťa. Sú medzi nimi najmä súrodenci, deti so zdravotným postihnutím, staršie či rómske deti. Mimovládna organizácia sa tak snaží osloviť ďalších záujemcov, ktorých pozná.

„V oblastiach Slovenska, kde žije viac sociálne vylúčených komunít, je aj väčší problém nájsť žiadateľov o osvojenie či pestúnstvo rómskych detí. Postupne však stúpa počet ľudí, ktorým na pôvode dieťaťa nezáleží,“ podotýka psychologička. Medzi adoptívnymi rodičmi, ktorí chcú deťom pomôcť, sú pritom aj Rómovia.

Máte doma tanečníka?

So žiadateľmi, ktorí sa pripravujú na prijatie rómskeho dieťaťa, v Návrate hovoria najmä o postojoch. Tie si musia budúci náhradní rodičia sami pred sebou vyjasniť.

„Nie je to isté povedať si, že mi nevadí, akú farbu pleti má moje dieťa a reálne pred ním aj okolím otvorene hovoriť, že je Róm,“ zdôrazňuje Soňa. Ak s tým totiž rodičia sami majú problém, len ťažko presvedčia dieťa, že je všetko v poriadku.

Prijať na Slovensku rómske dieťa tiež podľa psychologičky často znamená stať sa vo vnímaní verejnosti polorómskou rodinou.

„Pre mnohých ste čudní, vytŕčajúci, na očiach. Tieto rodiny sa musia pripraviť na to, že okolie si ich môže neustále všímať a klásť otázky. Alebo bude automaticky predpokladať, že dieťa je rodený tanečník či spevák a nabádať rodičov, aby ho prihlásili na krúžok. Stereotypov je veľa. Mnohokrát sú to pritom všestranne veľmi nadané deti,“ hovorí Soňa.

V Návrate tiež rodičom vysvetľujú, aby sa snažili spoznať pozitívne aspekty rómskej kultúry a vedeli tak vedomosti dieťaťu ďalej odovzdať. Keďže ono do istej miery nepatrí ani jedným ani druhým, musí si za pomoci adoptívnych či pestúnskych rodičov nájsť svoju cestu.

Izolujte sa

Všetko sa podarilo. Rodičia si našli dieťa a po niekoľkých zoznamovacích kratších či dlhších stretnutiach ho už majú doma. Začína sa prvý z deviatich mesiacov predosvojiteľskej starostlivosti, počas ktorých si vyskúšajú, či dokážu byť spolu. Adaptačná fáza je však niekedy náročná. Dieťa plače, je nepokojné, v noci nespí alebo sa nechce pritúliť. Pomáhať adoptívnym či pestúnskym rodinám je najväčšou úlohou občianskeho združenia Návrat.

„Výborným spôsobom, ako podporiť pripútanie dieťaťa k matke, je spánok v spoločnej posteli. Dieťa potrebuje dotyk, zvyknúť si na maminu vôňu, rytmus dýchania, všetko, čo vzájomne stratili tým, že dieťatko rástlo v inom brušku,“ hovorí Soňa.

A ďalší trik? Izolujte sa! Vždy, keď v Návrate rodičia počujú túto radu, objavia sa im úsmevy na tvárach. „Odporúčate nám izolačku?“ chcú sa uistiť.

Psychologička Soňa vysvetľuje, že deti potrebujú mať čas, aby začali vnímať, kto sú „jeho ľudia“. Dosiaľ mali okolo seba množstvo sociálnych či zdravotných pracovníkov a teraz potrebujú zistiť, kto je mama a kto je otec. Musia byť teda spolu sami.

„Rodičia by preto zo začiatku nemali prijímať veľa návštev. Aj staré mamy inštruujeme, aby pomáhali najmä variť a žehliť a nebrali dieťa stále do náručia. Ono totiž potrebuje vnímať, kto je jeho mama, nemať chaos,“ vysvetľuje Soňa.

Náhradným rodičom tiež v Návrate často radia, aby si predĺžili materskú dovolenku a s dieťaťom si tak vynahradili deväť mesiacov tehotenstva. Ak dieťa príde do novej rodiny do dvoch až troch rokov a náhradný rodič je mu vždy nablízku, je väčšia šanca, že sa na seba pevne pripútajú.

Výborným spôsobom, ako podporiť pripútanie dieťaťa k matke, je spánok v spoločnej posteli. Dieťa potrebuje dotyk, zvyknúť si na maminu vôňu, rytmus dýchania, všetko, čo vzájomne stratili tým, že dieťatko rástlo v inom brušku.

Boxovací panák ako ventil

V útulnej miestnosti nájdete pre deti všeličo. Masky na prezliekanie, rôzne skladačky, boxovacieho panáka. Hernička, ako ju ľudia v Návrate volajú, je prispôsobená tomu, aby si v nej deti vyventilovali svoje emócie. „Keď sú detičky v rodine ešte krátko, navštevujeme ich doma. Menšie aj väčšie deti chodia však spolu s rodičmi i k nám do herničky,“ hovorí Soňa.

Šesťročná Alenka si už našla svoje miesto medzi hračkami. Prišla s adoptívnymi rodičmi, ktorí sa už niekoľko týždňov trápia s tým, že im klame. Mnohokrát sú tieto deti nedôverčivé vo vzťahoch, preto si neveria a nehovoria pravdu.

„Nie je to však charakterová vada, ale spôsob, ako sa naučili predtým fungovať. Nechcú rodiča sklamať, tak povedia niečo, o čom si myslia, že je to správna odpoveď. Pocit toho, že nie sú hodné rodičovej lásky a pozornosti, je u nich silný,“ vysvetľuje Soňa.

V Návrate sa preto neustále snažia povzbudzovať rodičov, aby rôznymi spôsobmi podporovali sebaúctu dieťaťa. Ak však dôvera príde, deti už po veľmi krátkom čase začnú adoptívneho rodiča volať mamou či otcom. Ich prirodzená túžba mať rodičov je veľká.

Raz si prídem po teba

Píšu im listy, navštevujú každý mesiac či dva, v dobrom úmysle sľubujú, že si po nich raz prídu. Deti v detskom domove, ktoré sú v kontakte so svojimi biologickými rodičmi, do náhradnej rodiny, adoptívnej či pestúnskej, niekedy odísť nechcú. Čakajú na tých svojich, no často sa aj nedočkajú.

Aj biologickým rodinám sa v Návrate venujú. Snažia sa im pomôcť, ak majú problém s bývaním, nedokážu rodinu uživiť, vytiahnuť ich zo závislosti na alkohole či vymaniť spod domáceho násilia.

„Snažíme sa už v zárodku riešiť problém v rodinách a zabrániť tak tomu, aby deti museli odísť do domova. Alebo pracujeme s rodinami na tom, aby sa deti mohli znova vrátiť z detského domova k vlastným rodičom,“ vysvetľuje psychologička.

Hovorí, že neodsudzujú, ale pomáhajú. Neposkytujú finančnú pomoc, ale ľudskú. Vypočujú a poradia.

Často sú to slobodné mamy, ktoré zo skromného platu nedokážu zabezpečiť rodinu. Mnohé nemali rodinu, kde by sa mohli naučiť, ako sa postarať o viac detí. No snažia sa robiť všetko najlepšie, ako to len dokážu.

V puberte môže byť ťažko

„Žiadny problém nie je neriešiteľný,“ hovorí Soňa, keď sa jej pýtame, s čím si v Návrate dosiaľ nevedeli rady. Ak rodičia zvládajú v prvých rokoch dieťa dobre až uspokojivo, tak v puberte prichádza podľa psychologičky skúška pre obe strany.

Rodičia vtedy hľadajú spôsob, ako pomôcť dieťaťu vyrovnať sa so svojou minulosťou a vnímať svoju identitu pozitívne. Občas sa stane, že sa potrebujú na nejaký čas od dieťaťa odlúčiť, aby si od seba navzájom oddýchli a ono aj samo zistilo, kde chce vlastne byť.

„Boli preto aj také situácie, kedy sme na istý čas hľadali pre tínedžera náhradnú rodinu, ktorá má s takou situáciou dobré skúsenosti. A niekoľkokrát to zafungovalo,“ podotýka Soňa. Väčšinou však pomáha, keď sa s dieťaťom stretne pracovník Návratu alebo sa zorganizujú stretnutia pre mladých, kde sa o veciach debatuje. Potrebujú totiž hovoriť aj s niekým iným, ako s rodičmi.

„Pre nich to nie je len veselé, že si ich niekto našiel, ale aj smutné, lebo ich niekto opustil. A to nemajú vnútorne spracované. Stáva sa však len veľmi zriedkavo, aby tínedžer odišiel a rozhodol sa sám nájsť svojich biologických rodičov,“ dodáva Soňa.

A kedy vie, že sa príbeh skončil úspešne? Niekedy je treba si na šťastné konce počkať do dospelosti, keď si už ľudia nájdu prácu, založia rodinu a majú deti. To je pre náhradných rodičov vždy najväčšia odmena. Za ich lásku, odhodlanie, trpezlivosť. Za to, že to nevzdali, keď sa objavili problémy.