Keď ľudia bez domova hrajú divadlo

Čo najviac motivuje ľudí bez domova hrať divadlo? Patrik Krebs, principál a režisér Divadla bez domova, má po ruke jednoznačnú odpoveď: „Jednoducho ich to baví.“ Nie je divadlo len akýmsi únikom z reality či zatváraním si očí pred každodennými problémami a neistotou života na ulici? „Áno, samozrejme. Ale len do tej miery, že každý človek zažíva únik z reality, keď si napríklad otvorí knihu a začíta sa do nej. My všetci musíme tento život nejako prežiť, a sú veci, ktoré tomu značne napomáhajú. Umenie je jedným z takých zázrakov. Dotyk s ním zažívajú  herci na vlastnej koži,“ pomenúva tajomstvo úspechu P. Krebs, ktorý divadlo vedie už trinásty rok spolu so svojou manželkou, principálkou, dramatičkou a spisovateľkou Uršuľou Kovalyk.

Terapia umením a prácou

„Z etymologického pohľadu terapia znamená zlepšovanie životnej situácie, kondície, podmienok a naberanie nových síl. Snažíme sa využívať divadlo a jeho terapeutický potenciál – a to v práci s hereckým tímom, ako aj v kontakte s divákmi,” vysvetľuje P. Krebs. Principál jediného bezdomoveckého divadla na Slovensku tvrdí, že divadlo vytvára pre jeho členov najmä bezpečný priestor, akúsi oázu, v ktorej sa nikto necíti v ohrození.

Zažívajú iný druh osamelosti

 „Hoci herci dostávajú malú odmenu, nie je to zárobková činnosť. Divadlo sa však ukazuje ako výborný nástroj dlhodobej práce,“ približuje P. Krebs. Dodáva, že spoločným menovateľom, ktorý trápi nielen ľudí bez domova, ale i ostatné skupiny na okraji záujmu spoločnosti, je najmä samota a sociálne vylúčenie. „Je to iný druh osamelosti, ako keď sa bežný človek cíti sám. Vždy má totiž aspoň aké-také väzby, má zázemie, priateľov, rodinu. Ľuďom bez domova, znevýhodneným či utečencom chýbajú pevné vzťahy. Preklenúť samotu je pre nich takmer nemožné. Niektoré pre nás bežné veci považujú za neprekonateľnú prekážku. Dennodenne zažívajú diskrimináciu, útlak a negatívne reakcie, či už od bežných ľudí, inštitúcií alebo lekárov.”

Kreativitou proti vylúčeniu

Inscenácie Divadla bez domova vznikajú spravidla ako kolektívne dielo všetkých členov tímu. Najnovšie Sny sa rodili postupne, niekoľko mesiacov. Počas tohto obdobia si herci zbierali, zapisovali či kreslili to, čo sa im prisnilo. Neraz išlo a hrôzostrašné a desivé nočné mory, ktoré odkryli ich hlboké traumy, krivdy a obavy. V skúšobnom procese sa k nim následne vracajú a rozprávajú sa o nich. Na niektoré problémy žiaľ nemajú dosah a nie je v ich silách ich zmeniť, upozorňuje P. Krebs.

Pomocou dramaterapeutických postupov a cvičení však dokážu spoločne vykresať nové dielo. „Každý z hercov je iný, jedinečný, svojský. Pre niekoho je pracovať na kreatívnej úrovni veľmi jednoduché a prirodzené, priam srší nápadmi, zatiaľ čo pre iného je to naopak ťažšie. Aj pre nás je zaujímavé sledovať, akými rôznymi cestičkami sa dostávame bližšie k hercom, aby sa nebáli otvoriť sa,” opisuje tvorivé metódy súboru P. Krebs.

Niektoré činy by si zaslúžili i Nobelovu cenu mieru. Často sú tu vrelé, priateľské vzťahy, ktoré presahujú činnosť divadla.

Divadlo bez domova už hralo i pre odsúdených vo výkone trestu v Košiciach či Ilave a majú skúsenosť aj s prípravou divadelných workshopov pre väzňov. Ako povedala herečka Deny (Denisa Okrutská), „Potlesk v base bol zatiaľ zo všetkých najúprimnejší.“ Na diskusii po predstavení herci dostávajú i nezvyčajné otázky, ktoré sa týkajú ich identity: „Vy ste naozaj bezdomovci?“ zaznieva často. P. Krebs poznamenáva, že keď je niekto v kostýme, nie je celkom jasné, kým v skutočnosti je a to je na tom príťažlivé.

Netradičná divadelná rodina

Čo členov Divadla bez domova lákalo na tom, stať sa hercami? Pani Cecília Maderová, ktorá je už v dôchodku, si rada zaspomína na to, ako ešte ako malé dievča hrala v detskom domove Červenú čiapočku. Divadlo ju baví rovnako i dnes a je rada, že si dokáže zapamätať texty. „Divadlo sa mi páči, pretože je ako rozprávka,“ dodáva s úsmevom.

My sme tu všetci priatelia.

Pišta (Štefan Malacký) si spomína na to, ako sa stal členom súboru: „Patrik Krebs ma prehováral, ale ja som dlho váhal. Hovoril som mu, že ako predajca Nota Bene mám dosť divadla na ulici. Potom sa skúšala inscenácia Bábka, ktorá ma zlomila a ja som si povedal, že idem do toho.“

Zaja (Zuzana Zajacová) má na divadle najradšej kreativitu, tvorbu a stretnutia s ľuďmi, ktorých má rada. Divadlo ju naučilo zodpovednosti: „Je to momentálne jedna z mála vecí, ktoré robím pravidelne a hoci sa mi niekedy nechce vstať z postele, vždy sa snažím na skúšku prísť.“

Anton Erős si váži i malé honoráre, ktoré herci dostávajú za každú skúšku i predstavenie. S humorom dodáva, že ako predajca pouličného časopisu Nota bene sa naučil hrať divadlo i s kupujúcimi: „Mám vám aj vydať?“ žartuje občas so zákazníkmi.

Mongi (Igor Tibenský) na otázku, čo mu do života prinieslo Divadlo bez domova, tajnostkársky odpovedá, že všetko je predsa už vypovedané v inscenácii Flashback.

Ľudia bez domova ako osobní asistenti

Herec Barát (Štefan Benda) i herečka Dada (Darina Brillová) berú divadlo ako možnosť odreagovať a zabaviť sa, aj ako príležitosť spoznať veľa nových ľudí. „My sme tu všetci priatelia,“ hovoria úprimne. Ich slová potvrdzuje i Patrik Krebs: „Niektoré činy by si zaslúžili i Nobelovu cenu mieru. Často sú tu vrelé, priateľské vzťahy, ktoré presahujú činnosť divadla.“ Má na mysli napríklad prácu osobného asistenta.

Ľudia bez domova pomáhajú telesne znevýhodneným hercom alebo herečkám. Barát je momentálne asistentom študentky Deny, ktorá je na invalidnom vozíku. Okrem divadelných skúšok ju vozí aj do školy. So smiechom hovorí, že Deny je občas tvrdohlavá, no priznáva, že odkedy je jej asistentom, ich kamarátstvo sa značne prehĺbilo: „Sľúbil som jej, že jej budem vždy pomáhať, len aby dokončila školu.“

Hrajú v angličtine, nemčine či japončine a nórčine

Jošua (Jozef Kanáloš) oceňuje najmä fakt, že vďaka divadlu súbor precestoval takmer celé Slovensko, ale i Maďarsko, Slovinsko, Nemecko a ďalšie krajiny. „Ako ľudia bez domova a predajcovia Nota bene by sme sa tam nikdy nedostali. Je to pre nás zábava, odviazanie sa a zmena oproti stereotypnej Bratislave,“ dodáva rodák z hlavného mesta. Jošuovou najobľúbenejšou inscenáciou je Haiku: „Bola to najluxusnejšia hra, takú by si nedovolilo uviesť ani Slovenské národné divadlo.“ Herci hrali v tradičných japonských kimonách a po japonsky dokonca aj hovorili. O tom, že sa neboja objavovať neznáme divadelné vody a prekračovať svoje hranice, svedčí i to, že niektoré predstavenia odohrali pre medzinárodné publikum v angličtine, nemčine, slovinčine či dokonca v nórčine.

Divadlo bez domova v roku 2018 už po 12. raz zorganizovalo Medzinárodný festival bezdomoveckých divadiel Error. Zaujímalo ma, ako prebieha komunikácia medzi súbormi, ktoré prichádzajú z najrôznejších krajín. P. Krebs je presvedčený o tom, že komunikácia funguje perfektne napriek tomu, že festival je doslova Babylonom jazykov. Herci sa totiž vedia poľahky vynájsť a veľká časť rozhovorov je výsostne divadelná, nonverbálna.

Do budúcnosti by si P. Krebs želal, aby mal súbor väčšiu finančnú stabilitu. Uvítal by aj užšiu spoluprácu so slovenskými inštitúciami, ktorá zatiaľ, v porovnaní so zapojením sa do medzinárodných projektov, pokrivkáva. Jeho prianím je, aby politici, úradníci, študenti a školy nevideli v súbore len skupinku čudákov, ale aby sa viac zaujímali o ich prácu a divadlo radi navštevovali.