Už spoza drevenej brány občas započuť prenikavé dievčenské výkriky. Prišli sme trochu neskoro a program už beží. Z hlúčika ľudí, ktorí vytvorili kolečko okolo účinkujúcich, zrazu vybehne mladé dievča v kroji. Vysoké čižmy zabára do trávy a vo vetre jej divoko vanú stužky z vlasov, keď sa snaží ujsť. Ale darmo. Povetrím sa rozľahne ďalší výkrik a jej ľudový odev zmáča vedro plné vody. „Ďakujeme vám za šibačku, mládenci!“ odkazujú dievčatá, keď je po všetkom a už premýšľajú nad odplatou. Sme v Múzeu slovenskej dediny v…
Už spoza drevenej brány občas započuť prenikavé dievčenské výkriky. Prišli sme trochu neskoro a program už beží. Z hlúčika ľudí, ktorí vytvorili kolečko okolo účinkujúcich, zrazu vybehne mladé dievča v kroji. Vysoké čižmy zabára do trávy a vo vetre jej divoko vanú stužky z vlasov, keď sa snaží ujsť. Ale darmo. Povetrím sa rozľahne ďalší výkrik a jej ľudový odev zmáča vedro plné vody.
„Ďakujeme vám za šibačku, mládenci!“ odkazujú dievčatá, keď je po všetkom a už premýšľajú nad odplatou.
Sme v Múzeu slovenskej dediny v Martine, kde sa dnes snažia návštevníkom ukázať tradičné veľkonočné zvyky. Detskí folkloristi vynášajú Morenu a predvádzajú jarné hry, tí starší znázorňujú pondelkovú oblievačku a opodiaľ sa zase v tvorivej dielni zdobia kraslice či pletú korbáče.
„Kalendárne a rodinné obyčaje, tradičné remeslá a výroby, zvyky a obrady spojené s poľnohospodárstvom či tradičnú kultúru rôznych regiónov sa snažíme návštevníkom prezentovať už od roku 1991. Chceme im priblížiť tradície našich predkov, ktoré si často ešte sami pamätajú z detstva či rozprávania starých rodičov a chcú ich ukázať svojim deťom. Dodnes sme tak zorganizovali vyše 300 celodenných programových podujatí,“ vysvetľuje Tatiana Kadlecová, kurátorka Múzea slovenskej dediny.
A spolu so svojou kolegyňou, lektorkou Zdenkou Čerňanskou, nás berie na prehliadku.
77 činností, aby vznikol klobúk
Bol koniec 19. storočia, keď sa odborná verejnosť začala intenzívnejšie zaujímať o tradičné ľudové staviteľstvo, stavebnú kultúru či spôsob života Slovákov. Najprv sa pod vplyvom škandinávskych múzeí zbierali len fotografie, opisy stavieb či modely. A hoci čoskoro vznikol i prvý návrh múzea v prírode, vojna a nepriaznivá finančná situácia plány zastavili. Základný kameň múzea tak položili až v roku 1968 a je súčasťou objektu krčmy z Oravskej Polhory.
Počas podujatí sa snažíme pridržiavať toho tradičného, čo tu bolo. Niektoré tradície sú dnes totiž vplyvom komercionalizácie prezentované v pozmenenej podobe.
„Objekty, ktoré vidíte, sa v pôvodných lokalitách rozoberali, previezli sa sem a znova postavili. Okrem toho tu máme murované stavby, ktoré boli postavené ako kópie. Koncepcie výstavby múzea sa pritom postupne vyvíjali a dnes múzeum prezentuje nielen tradičné ľudové staviteľstvo, ale aj bývanie a spôsob života vidieckeho obyvateľstva na Slovensku z obdobia druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia,“ vysvetľuje nám Zdenka.
Orava, Kysuce – Podjavorníky, Turiec a Liptov. Cesta nás vedie pomedzi drevené i murované stavby a my v skanzene prechádzame z regiónu do regiónu. V 150 objektoch je 24 expozícií.
„Klobučník musel urobiť 77 činností, aby ušil klobúk z ovčej vlny,“ hovorí nám Zdenka, keď vchádzame do klobučníckej dielne z Veľkého Čepčína. Odmastenie, krampľovanie, fachovanie, vaľkanie, plstenie, farbenie kôrou zo stromov, formovanie, žehlenie, naparovanie, sušenie, dozdobovanie, vymenúva niektoré z nich.
„Podľa zdobenia sa potom dalo určiť, odkiaľ majiteľ pochádza a čomu sa venuje. A niekedy aj to, či je slobodný alebo ženatý,“ smeje sa Zdenka.
Pre dedinskú smotánku
Na filagóriu sa už tvorí malý rad, po úzkych drevených schodíkoch si to na pavlač šinie malý zvedavec. Vo vrchnej časti stavby, ktorá stála pôvodne vo farskej záhrade v Slovenskom Pravne, sa stretávala vrchnosť i inteligencia z dediny. Učiteľ, notár, kňaz a šľachtici.
„Človek sa sem dostal len na kňazovo pozvanie a v priestore, ktorý sa využíval len v lete, sa rozhodovalo o tom, ako sa bude obec vyvíjať a na čo sa použijú obecné peniaze,“ rozpráva Zdenka a poukazuje na cenné interiérové maľby.
Opodiaľ stojí rímskokatolícky kostol z Rudna, jediný zachovaný drevený kostol v Turci či vozáreň z Moškovca. Tam nocovali furmani, jarmočníci či obchodníci na cestách so svojimi vozmi a hneď vedľa si mohli zájsť do prícestného hostinca.
Spoza ďalších pootvorených dverí zbadám mechy a nákovu. Kováč kedysi patril medzi najdôležitejších remeselníkov v dedine, vyrábal klince a reťaze, podkúval kone, brúsil nástroje. Kováčska dielňa prišla do skanzenu zo Suchej Hory, olejáreň je zas postavená v zástavbe usadlosti z Oravského Veselého.
„Vretenový lis, používaný novší spôsob lisovania, mal liatinovú panvicu a krútením kolesa sa do nej zatláčal strmeň. Nesmelo sa pritom krútiť rýchlo, lebo by vytlačili iba pár kvapiek. Lisovalo sa najčastejšie z ľanu, každý deň len po pol otáčkach,“ vysvetľuje Zdenka s tým, že na lisovanie sa schádzali viacerí obyvatelia a proces sa robil spoločne.
Z rozprávky
Múzeum nám pripadalo ako z rozprávky a v mnohých rozprávkach aj skutočne bolo. Záberov, kde sa natáčali, sa tu dá nájsť habadej. Napríklad o starenke, ktorá sa starala o sneh a o láske nebojácneho Jakuba a Alžbetky. Pred troma desiatkami rokov sa totiž v martinskom múzeu slovenskej dediny na viacerých miestach natáčala i Jakubiskova Perinbaba. V komparze si vtedy zahrala aj zamestnankyňa, ktorá stále v múzeu pracuje.
A poznáte tú scénu, kedy je Jakub kvôli Alžbetke väznený za zamrežovanými oknami? Tento zrubový poschodový dom patril zemianskej rodine vo Vyšnom Kubíne a je jedným z najstarších a najcennejších objektov múzea v prírode.
„Je v ňom čierna kuchyňa, keďže dym sa na otvorenom ohnisku voľne šíril. Neexistovali klasické komíny, čiastočne sa lapačom dymu odvádzal na povalu a jednotlivé šindle tak boli vďaka nemu tvrdšie a chránené proti škodcom. Pomocou dymníkov, teda malých otvorov na šindľových stenách, sa potom dostával von z domu,“ vysvetľuje Zdenka.
Handmade automaticky neznamená tradičné
Do Múzea slovenskej dediny v Martine ročne zavíta asi 40-tisíc návštevníkov, niekedy až z Južnej Ameriky, Nového Zélandu alebo Číny. Viacerí prichádzajú aj za podujatiami. Na fašiangy v skanzene pochovávajú basu, na jar vynášajú Morenu, pred letom zase stavajú máje a počas neho oslavujú letný slnovrat.
V našom okolí vidíme, že sa znovu zakladajú folklórne súbory. Sú to aj mladí ľudia, ktorí chcú oživiť to pôvodné a krásne a prinášajú tieto prvky do lokality, kde žijú. Myslím si, že i vďaka nim sa nemusíme báť, že sa tradície rýchlo vytratia z našich životov a ostanú len v múzeách.
Počas detskej nedele v múzeu vystupujú detské folklórne súbory, počas ľanovej sa zase hovorí o spracovaní textilných surovín. V lete chodia do skanzenu hrať harmonikári a heligonkári a koncom augusta sa oslavuje zber úrody. Te prindžaras amen zase po rómsky znamená Spoznajme sa a múzeum ním volá na folklór a tradičné zvyky Rómov. A chýbať nesmú akcie ako Vianoce a Veľká Noc na dedine.
„Počas podujatí sa snažíme pridržiavať toho tradičného, čo tu bolo. Niektoré tradície sú dnes totiž vplyvom komercionalizácie prezentované v pozmenenej podobe. My to napríklad pozorujeme u výrobcov, ktorí k nám chodia predávať svoje výrobky na podujatia. Mnohokrát si myslia, že ak niečo vyrábajú doma, tak je to to tradičné, hoci pri výrobe nepoužili tradičné materiály a aj prevedenie výrobkov vyzerá inak. Handmade teda automaticky neznamená tradičné,“ hovorí Tatiana.
Je však rada, že tradície sa do spoločnosti znova vracajú. U mladých napríklad folklór opäť nadobúda popularitu a hodnota tradičného sa stáva tou najvyššou.
„V našom okolí vidíme, že sa znovu zakladajú folklórne súbory. Sú to aj mladí ľudia, ktorí chcú oživiť to pôvodné a krásne a prinášajú tieto prvky do lokality, kde žijú. Myslím si, že i vďaka nim sa nemusíme báť, že sa tradície rýchlo vytratia z našich životov a ostanú len v múzeách,“ dodáva Tatiana.
Míňame stánky s domanižskými kraslicami od majsterky ľudovej umeleckej výroby z Nitrianskeho Pravna Jozefíny Zacharovej. Tovarom sme si naplnili zo dve plátené tašky a v krčme z Oravskej Polhory si uprostred roľníckych usadlostí dopriali po jednej fazuľovej. A ešte si naposledy snažíme predstaviť scény zo Zuzanky Hraškovie, ktorá sa tiež v múzeu v prírode natáčala. Zažili sme Veľkú noc na dedine a na chvíľu zastavili čas. A sme radi, že trochu aj seba.