Riaditeľ organizácie Michal Machala je pozitívnym príkladom toho, ako k vybudovaniu súkromného múzea stačia úprimná vášeň a nasadenie, ktoré zdieľate s niekoľkými ochotnými kamarátmi. Za tým všetkým samozrejme stojí veľká dávka úsilia i času. Myšlienka vlastného múzea sa však nezrodila z ničoho nič. Neformálna skupina občanov, z ktorej sa neskôr Pro Meliori vyvinulo, už mala za sebou niekoľko úspešných projektov. Jedným z najznámejších je obnova časti náučného chodníka medzi Svitom a Lopušnou dolinou, ktorá patrila ešte k chlapčenským snom Michala Machalu. Postupne pribudli aj športové a…
Riaditeľ organizácie Michal Machala je pozitívnym príkladom toho, ako k vybudovaniu súkromného múzea stačia úprimná vášeň a nasadenie, ktoré zdieľate s niekoľkými ochotnými kamarátmi. Za tým všetkým samozrejme stojí veľká dávka úsilia i času.
Myšlienka vlastného múzea sa však nezrodila z ničoho nič. Neformálna skupina občanov, z ktorej sa neskôr Pro Meliori vyvinulo, už mala za sebou niekoľko úspešných projektov. Jedným z najznámejších je obnova časti náučného chodníka medzi Svitom a Lopušnou dolinou, ktorá patrila ešte k chlapčenským snom Michala Machalu. Postupne pribudli aj športové a kultúrne podujatia – bedmintonový a futbalový turnaj, festival študentských filmov a Divadelná tehlička pre detských divadelných hercov.
Ešte by to chcelo múzeum
A raz nastal moment, „keď nám do portfólia chýbalo už len múzeum“, hovorí s úsmevom M. Machala. Ako dlhoročný zberateľ, ktorý sa venuje najmä numizmatike, si nazhromaždil slušnú kolekciu výnimočných artefaktov. „Vždy, keď idem na nejakú cestu, nekupujem suveníry, ale nejaký starý fotoaparát alebo knihu v antikvariáte,“ priznáva a dodáva, že najväčšiu emocionálnu hodnotu pre neho majú fotoaparáty, ktoré zdedil po svojich starých rodičoch. Tie sa spoločne s mnohými ďalšími predmetmi stali základom pre budúcu zbierku Múzea tatranskej kinematografie a fotografie.
Myšlienku založiť jediné múzeum svojho druhu na Slovensku podporil aj fakt, že členovia Pro Meliori nadviazali kontakty s potomkami známych slovenských fotografov – Karola Divalda, Juraja Weinczillera, Milana Legutkého či Viliama Malíka, ktorí sa venovali snímaniu Vysokých Tatier. Tí im do zbierky darovali alebo zapožičali ďalšie cenné objekty.
Zhodou šťastných okolností Pro Meliori získalo za symbolickú cenu do prenájmu historickú zrubovú Vilu Alica v Starom Smokovci, ktorá sa tak stala sídlom vznikajúceho múzea.
Za vlastné
Ako vysvetľuje M. Machala, keď už bol k dispozícii vhodný priestor, každý z partie do spoločného projektu vložil 1000 eur. „Išli sme do toho strmhlav,“ priznáva mladícke nadšenie, ktoré ho neopúšťa ani dnes. Ak totiž občas natrafí na nejaký fotoaparát či iný predmet, ktorý by rád videl v tatranskom múzeu, je ochotný zainvestovať z vlastného vrecka. „Priznávam sa, že je to trik na samého seba, ak je však niekto zberateľ, tak to pochopí,“ zdôvodňuje. Podľa jeho slov ešte nikto z nich neoľutoval, že sa rozhodol do múzea vložiť vlastné úspory, ani si peniaze nevypýtal naspäť.
Menej peňazí, o to väčšia vynaliezavosť
Partia kamarátov, ktorá za Pro Meliori stojí, dokázala pri zriaďovaní múzea naplno využiť potenciál, schopnosti a možnosti svojich členov. Hoci nemali neobmedzené finančné možnosti, zdá sa, že vynaliezavosti ani nápadom nijaké hranice nekládli. Získali fotografie od potomkov fotografov, ktoré neraz ležali roky zapadnuté prachom na povalách. Zabezpečili ich digitalizáciu, sami navrhli vizuál múzea či spracovali webovú stránku.
Dnes turisti počas výletu na Hrebienok spravia 150 fotografií. Vôbec si nevedia predstaviť, že ak by žili v minulom storočí, na jeden či dva zábery, by museli vynaložiť obrovskú námahu.
„Všetko vznikalo metódou pokusu a omylu po večeroch pri káve a čaji približne rok,“ spomína M. Machala. „Našli sme pána, ktorý lepí akváriá, ukázali sme mu, čo chceme, a on nám následne vyrobil sklenené vitríny na mieru, keďže tie profesionálne boli neskutočne drahé. Vymysleli sme si aj systém otvárania na koľajničky, so stolárom sme vitríny nasadili na drevené podstavce. Následne sme do nich skúšali drgať a testovali sme tak ich stabilitu,“ rozpráva o neľahkých, ale zároveň netradične invenčných začiatkoch, vďaka ktorým dokázali ušetriť množstvo finančných prostriedkov.
Na jednu fotku bolo treba 5 nosičov
Ako vlastne vyzeralo fotografovanie Tatier pred niekoľkými desiatkami rokov? M. Machala opisuje, že na to, aby vôbec bolo možné spraviť nejakú fotografiu, bolo treba piatich nosičov a štyri až šesť hodín stúpania na vrchol so statívom, vodou, kolódiom, doskami a zatemňovacím stanom. „Pri tých najlepších podmienkach – ak nezačalo pršať, nefúkal vietor, ľudia niečo cestou nerozbili, sa nakoniec podarilo zhotoviť možno jednu-dve fotky,“ približuje podmienky tatranských fotografov Machala. Zároveň podotýka, že v minulosti mali takéto fotografie v porovnaní s dneškom celkom inú hodnotu. „Dnes turisti počas výletu na Hrebienok spravia 150 fotografií. Vôbec si nevedia predstaviť, že ak by žili v minulom storočí, na jeden či dva zábery, by museli vynaložiť obrovskú námahu.“
Baťova premietačka i fotoaparát, ktorý kreslí striebrom
Stála expozícia, ktorá sa však neustále rozširuje, zachytáva vývoj fotoaparátov, kamier či premietačiek počas vyše sto rokov. Návštevníci majú možnosť sledovať nielen napredovanie technických zariadení, ale i premeny samotných Tatier a tatranskej architektúry.
Expozícia múzea je rozdelená na dve časti: v prvej sú chronologicky zoradené rôzne prístroje od najstarších techník až po neskorý socializmus. Druhá časť je venovaná osobnostiam, o ktorých nebola vôbec núdza. Starosmokovecké múzeum sa môže pochváliť napríklad veľkou časťou horolezeckej výstroje Juraja Weinczillera, ktorý si vyslúžil pomenovanie „najlepší kameraman medzi horolezcami a najlepší horolezec medzi kameramanmi“. Vystavené sú aj dobové skoby či rebríky, pomocou ktorých zdolával štíty hôr vysoké 6- či 7-tisíc metrov v Ázii a Južnej Amerike.
„Od začiatku nám bolo jasné, že múzeum nebude navštevovať masa ľudí, preto sme sa snažili ho zamerať tak, aby bolo zaujímavé pre všetky generácie – deti, dospelých aj seniorov.“
Mnohé z artefaktov získali na aukciách v Budapešti, Kyjeve, Prahe či Brne. Takto prišli napríklad k 130-ročným originálom fotiek Karola Divalda či k fotoaparátu na mokrý kolódiový proces, ktorý striebrom kreslí na medenú dosku. Divald bol jedným z prvých tatranských fotografov, ktorý tento unikátny prístroj používal. Raritou je i Baťova premietačka zo Svitu, ktorá sa našla vo výbornom stave na povale jedného z jeho domov. Boli na nej dokonca reklamy na topánky, ktoré sa kedysi v slučke prehrávali vo výkladoch obchodov.
„WOW efekt“ aj u tínedžerov
Zakladatelia tohto komorného a útulného múzea, do ktorého sa zmestí naraz približne 15 ľudí, kladú mimoriadny dôraz na to, aby vám sprostredkovalo neobvyklé zážitky. Naskytne sa vám napríklad príležitosť vziať kameru do vlastných rúk. „Je to iný pocit, keď vám v ruke vrčí motorček s filmom, ktorý sa krúti, ako keď len vidíte exponát za sklom a nemôžete naňho vôbec siahnuť,“ vysvetľuje M. Machala. K dispozícii sú dokonca i fotoaparáty značiek Lubitel či Flexaret, na ktorých je možné na prázdno si natiahnuť film alebo si odskúšať kameru s osemmilimetrovým objektívom. M. Machala priznáva, že občas sa stane, že niekomu kamera vypadne z rúk a zničí sa, považuje to však za nevyhnutnú, a zároveň zmysluplnú investíciu, ktorá múzeum približuje k ľuďom.
Jedným z najstarších vystavených predmetov je premietačka detských filmov zo začiatku 20. storočia. „Táto prababka má i komín a funguje na petrolejovú lampu – na film svieti oheň a treba ju krútiť a poháňať rukou,“ vysvetľuje M. Machala. Hovorí, že deti takto dokážu hneď na začiatku zaujať, a potom pristupujú úplne inak aj k zvyšným objektom.Môžu si napríklad vyskúšať aj 3D meoskopy na zobrazovanie 3D fotografií z 50. či 60. rokov minulého storočia. „Pri meoskopoch zažívajú takzvaný „wow efekt“ nielen deti, ale aj tínedžeri. Tí si totiž myslia, že všetko už videli, a zrazu otvárajú sánky, ako je možné, že 3D fotografia mohla vzniknúť i pred šesťdesiatimi rokmi,“ hovorí M. Machala a dodáva, že návštevníkom sa snažia vysvetliť, ako to celé funguje. Takýto fotoaparát má totiž dva objektívy vzdialené od seba zhruba ako ľudské oči. Keďže obrázky snímajú pod iným uhlom, ľudskému oku sa zdá, že ide o 3D efekt.
Diskusné večery a premietania na premietačkách
Stálu expozíciu múzea dopĺňajú i pravidelné tematické výstavy, prednášky či diskusné večery o fotografii a histórii Tatier. Pravidelne sa organizujú aj premietania na historických premietačkách, ktoré sú príjemným prenesením v čase minimálne o niekoľko dekád dozadu.
„Od začiatku nám bolo jasné, že múzeum nebude navštevovať masa ľudí, preto sme sa snažili ho zamerať tak, aby bolo zaujímavé pre všetky generácie – deti, dospelých aj seniorov.“ Ako objasňuje M. Machala do Tatier totiž často prichádzajú práve generačne zmiešané skupiny. Prvoradým cieľom je návštevníkov upútať vďaka živým výkladom a osobnému prístupu.
Spočiatku sa v múzeu striedali jeho zakladatelia. Keď sa im však postupne narodili deti, nebolo to už jednoduché. Podarilo sa im spojiť s ďalšími milovníkmi Tatier, ktorých ich nápad nadchol. Dnes vám podrobnosti o jednotlivých artefaktoch porozpráva lektorka Ivana Figová, ktorá posledný rok dodáva múzeu kyslík a zabezpečuje jeho prevádzku. I. Figová je zároveň sprievodkyňou vo Vysokých Tatrách.
Úvodná foto: Archív Múzea tatranskej kinematografie a fotografie