O pár týždňov sme našťastie boli doma. Problém prežitia sa svižne rekalibroval na popísané steny v obývačke, zašlapaný rožok v koberci a krik dvoch bijúcich sa súrodencov. Šťastné starosti. Ale ten silný pocit strašnej izolácie, samoty, zimy… Ten vo mne ostal, ako keď sa porežete naozaj hlboko. A spolu s ním množstvo otázok. Čo sa stane s naším životom, keď ho zrazu treba dať celý k dispozícii nášmu chorému blízkemu? A čo vtedy, keď nás ochromí bolesť z jeho straty? Čo ostane z toho, kým sme boli predtým? Budeme cítiť hnev…
O pár týždňov sme našťastie boli doma. Problém prežitia sa svižne rekalibroval na popísané steny v obývačke, zašlapaný rožok v koberci a krik dvoch bijúcich sa súrodencov. Šťastné starosti. Ale ten silný pocit strašnej izolácie, samoty, zimy… Ten vo mne ostal, ako keď sa porežete naozaj hlboko.
A spolu s ním množstvo otázok. Čo sa stane s naším životom, keď ho zrazu treba dať celý k dispozícii nášmu chorému blízkemu? A čo vtedy, keď nás ochromí bolesť z jeho straty? Čo ostane z toho, kým sme boli predtým? Budeme cítiť hnev a akúsi zatrpknutú nadradenosť voči tým, čo nevedia, o čom je život a skutočné problémy? Voči tým, ktorí „nevedia čo od dobroty“, tak analyzujú hamburgery, ochutnávajú víno v tme a súťažia v Múdrom pondelku? Alebo budeme aspoň občas túžiť po tých chvíľach v živote, ktoré sú na prvý pohľad povrchné a sebecké, ale… Iba naše, naše a nikoho iného?
Uvedomujem si to odvtedy stále silnejšie. Tých, čo sa obetujú pre iných v skutočnosti nevidíme. Nepoznáme ich vnútorný svet a prežívanie. Nepýtame sa. Tých, čo zažili smrť blízkeho sa vidieť priam bojíme. Možno im povieme, že sú silní, že musia byť silní. A že ich obdivujeme. Ale neviem – chcú počuť práve toto? A akurát vtedy, keď sa cítia krehkí, zraniteľní, ubolení… A prečo vlastne vravím oni. Však každý z nás sa vie tak ľahko ocitnúť v tom „inom“ svete , vzdialenom celú galaxiu a zároveň iba pár minút.
A niekedy to ani nie je o vzdialených svetoch. „…a pretože bola všade tam, kde ju potrebovali, nikdy ju nevideli,“ píše Sándor Márai vo svojej najslávnejšej knihe a mne je jasné, že hovorí o tom, akí krátkozrakí sme aj voči ľuďom v našom svete. Neviditeľnosť totiž nemusí byť spojená len s ťažkým osudom, bojom o život či skúsenosť so smrťou. Úprimne sa priznám, že až keď som sa stala mamou, pochopila som. Napríklad aj to, že ani také Vianoce sa nedejú len tak samy od seba. Sú to práve vyčerpané mamy, ktoré idú na doraz, aby vytvorili všetko to teplo, atmosféru, dobroty – všetko to, čo väčšinou prijímame úplne automaticky… A nevidíme, nevnímame, akú námahu to stojí.
Možno je to rýchlosťou, v akej žijeme. Že sa stále ponáhľame, a preto nemáme čas a chuť pozrieť sa aj mimo nášho zorného poľa. Možno iba takto na konci roka je šanca spraviť to inak. Spomaliť a pristaviť sa. Neodvracať hlavu. Nezostať pri povrchných utešujúcich frázach. Objať mamu a povedať, že to, čo nám dáva, je obrovský dar. A nenechať ju v tom samu.