Popri práci vyhrala paralympiádu. Navádzačov berú ako kompenzačnú pomôcku, hovorí

Popri práci vyhrala paralympiádu. Navádzačov berú ako kompenzačnú pomôcku, hovorí

Natália Šubrtová pôsobí ako diplomatka vo Viedni, kde zastupuje záujmy Slovenska v oblasti jadrovej energie. No Slovensko ju, prekvapivo, pozná skôr ako jednu z našich najúspešnejších športovkýň – lyžiarok. S Henrietou Farkašovou totiž tvoria dvojicu, ktorá má v zbierke 9 zlatých, 2 strieborné a 1 bronzovú medailu z paralympiád, sú 14-násobnými majsterkami sveta a pravidelne sa umiestňujú na najvyšších priečkach aj na pódiách svetového pohára.

Natália ako navádzačka je tá, ktorá ide vždy pred slabozrakou Henrietou, dáva jej pokyny, referuje stav dráhy či komentuje techniku. Jednoducho – je jej očami. V rozhovore otvorene hovorí o tom, s akými názormi na navádzačov sa stretáva, čo je na tejto pozícii najťažšie, ale aj o tom, ako sa dajú zladiť dve úplne odlišné kariéry, či prečo sa ich tím nachádza na križovatke.   V rozhovore sa ďalej dozviete:  ako funguje navádzanie nevidiaceho lyžiara  čo bolo v začiatkoch najťažšie  prečo šla lyžiarska dvojica…

Zobraziť celý článok

Natália ako navádzačka je tá, ktorá ide vždy pred slabozrakou Henrietou, dáva jej pokyny, referuje stav dráhy či komentuje techniku. Jednoducho – je jej očami. V rozhovore otvorene hovorí o tom, s akými názormi na navádzačov sa stretáva, čo je na tejto pozícii najťažšie, ale aj o tom, ako sa dajú zladiť dve úplne odlišné kariéry, či prečo sa ich tím nachádza na križovatke.

 

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  •  ako funguje navádzanie nevidiaceho lyžiara
  •  čo bolo v začiatkoch najťažšie
  •  prečo šla lyžiarska dvojica tento rok do útlmu a čo môže priniesť budúcnosť
  •  aké dopady má na navádzača to, že ho mnohí považujú len za pomôcku
  •  prečo sa táto činnosť dá robiť len popri práci a nie ako živobytie
  •  aké boli prvé pocity pri vyhlasovaní výsledkov „športového oscara“, ktorý dvojica získala

 

Ako sa človek môže dostať k tomu, že robí navádzača nevidiacemu lyžiarovi?

Keď sa okolo lyžovania pohyboval celý život. Ja lyžujem od malička, od troch rokov. Od piatich som bola členkou lyžiarskeho klubu. Neskôr som bola aj v žiackej a juniorskej reprezentácii. Na strednej som s tým prestala, pretože som šla na ročný študijný pobyt do Brazílie a neskôr na dobrovoľnícky do Mexika. Keď som sa vrátila, oslovil ma náš vtedajší tréner, či by som nechcela skúsiť navádzať – a bola to práve Heňa.

Aké vlastnosti musí mať navádzač?

Je to veľmi individuálne, neexistuje recept na úspešného navádzača a ani recept na úspech. Dvojica si musí sadnúť. Za normálnych okolností je lyžovanie individuálny šport, ale v prípade zrakovo postihnutého športovca, je to párový šport. Takže tam sa musia stretnúť dve osobnosti, ktoré si po športovej stránke rozumejú a navzájom si sadnú.

U nás s Heňou funguje asi to, že sme protiklady. Ja som extrovertnejší, komunikatívnejší typ, ona je introvertnejšia. Neviem si predstaviť ako by to vyzeralo, keby sme boli obe aj to, aj to. Alebo keby to bolo naopak. Takto sa dopĺňame a funguje nám to.

Natália Šubrtová s Henrietou Farkašovou v tesnom závese. Foto: archív N. Šubrtovej

Nerozmýšľali ste nad rozvíjaním sólovej kariéry?

Tieto ambície som mala, keď som bola v žiackej kategórii. Vtedy som dokonca rodičom tvrdila, že študovať nepotrebujem, že aj tak budem celý život lyžovať. (smiech) Ale život ma prirodzene doviedol k Heni. Ako som spomínala, veľmi zásadná skúsenosť bolo ísť študovať do zahraničia, zmenila mi pohľad na život a aj celkové zmýšľanie. Nevidela som sa v pozícii iba profesionálneho športovca.

Ja som jej oči a z toho musím aj vychádzať.

Od malička som bola veľmi aktívna, aj lyžovanie bolo jednou z mnohých voľnočasových aktivít. A potom nastal na vysokej škole obrat v tom, že ma štúdium naozaj bavilo. Tak ako ma nebavilo učenie na základnej ani na strednej, tak na vysokej som v mojom odbore (medzinárodné vzťahy a diplomacia, pozn. red.) úplne našla. Takže nič neľutujem, pretože dnes si neviem predstaviť, že by som iba lyžovala.

Znamená to, že trénujete vo voľnom čase popri práci?

Áno, presne tak.

Najťažšie bolo pochopiť, že ten druhý je hlavný

Ako vyzerá váš rok? Ako zladzujete prácu s lyžovaním?

Odkedy pracujem, časové nastavenie je o niečo náročnejšie. Lyžiarsku prípravu začíname na jeseň. Plánujeme si predĺžené víkendy na ľadovci. Vtedy čerpám dovolenku.

V paralympijskom roku som si musela vziať neplatené voľno na 2 mesiace. Avšak, de facto som pracovala aj vtedy, aj keď len v takom rozsahu, v akom to bolo možné zvládnuť na diaľku, inak sa to nedalo. Bolo treba urobiť ústupky z oboch strán. Ale musím povedať, že mám veľmi dobrých šéfov, ktorí ma vždy podporovali. A to bolo pre mňa veľmi dôležité.

Mimo hlavnej sezóny každá trénujeme samostatne. Tréner nám pošle individuálne tréningové plány. Potom nás spätne kontroluje cez hodinky a GPS.

V lete  máme spoločne kondičné tréningy – behanie, korčuľovanie, bicyklovanie, fitnes a mnoho ďalšieho. Pretože lyžovanie zahŕňa čosi zo všetkého – musíte mať dobrú vytrvalosť, balančné schopnosti, koordinačné, ale napríklad aj silu. Bez toho to nejde.

Tento rok však nie je úplne štandardný, prioritami sú zdravie a pracovné povinností. Hlavne preto, že minulý rok boli paralympijské hry a po 11 rokoch spoločného lyžovania sa dostavila aj celková fyzická a psychická únava. Tiež je každý rok náročnejšie skĺbiť všetky povinnosti.

Čo bolo pre vás najťažšie v začiatkoch? Predpokladám, že predtým ste nepoznali svet nevidiacich.

Najťažšie bolo skoordinovať sa. Pochopiť, že ten druhý je hlavný. Vy prestávate byť podstatný v tom zmysle, že nemáte už čas riešiť svoje lyžiarske techniky a nedostatky. Ale musíte si byť natoľko istý sebou, aby ste boli schopný 100 % odovzdať informácie zrakovo znevýhodnenému športovcovi. To je gro práce navádzača. Ja som jej oči a z toho musím aj vychádzať.

Čiže v tréningu sa nesústredíte na vlastnú techniku, ale na iné veci. Aké? 

V skratke povedané – ja sa sústredím na to, aby sme čo najrýchlejšie zišli dole a aby sme vyhrali. To zahŕňa množstvo malých častí, napríklad musím vybrať správnu stopu pre Heňu, aby šla pekný, čistý, rýchly oblúk. Takisto sa musím neustále otáčať a kontrolovať vzdialenosť medzi nami dvoma, lebo čím je pri mne bližšie, tým je to pre ňu lepšie a tým rýchlejšie aj ideme dolu.

Heňa nie je úplne nevidiaca, je zrakovo postihnutá a má zvyšky zraku, takže navádzanie je kombinácia zvuku a vizuálu. Na prilbách máme nainštalované vysielačky, cez ktoré jej dávam pokyny – od informácií o zmenách trate, jej sklonu, prípadne ju upozorním na kritickú časť. Plus sa ešte otáčam a komentujem jej techniku, to znamená, že keď vidím, že niečo robí zle, má nesprávny záklon a pod.

No a po vizuálnej stránke – mám na sebe krikľavé pretekárske tričko, ktoré pre Heňu slúži ako kontrastný orientačný bod.

Natália sa za Henrietou neustále otáča, aby sledovala vzdialenosť, ale aj komentovala techniku. Foto: AP Photo/Lee Jin-man

Sledovať techniku nevidiaceho pretekára nie je pre navádzača štandard.

Nie, nie je to štandard. Preto vravím, že každá dvojica to má veľmi individuálne. Niektorým dokonca vyhovuje dávať len základné pokyny. Nám funguje veľmi intenzívna komunikácia od štartu až do cieľa.

Za moju kariéru s Heňou mi niekoľkokrát bolo naznačené, že sa mám zaradiť na svoje miesto, pretože som len navádzačka.

Ešte pred 10 rokmi, sme fungovali na signáloch pomocou pohybov. Napríklad zdvihnúť obe ruky znamenalo, že stojíme, keď som zdvihla jednu znamenalo to prejazdovú bránu a pod. Ale vysielačky skvalitnili proces zásadným spôsobom. Začala som Heni hovoriť aj presnejšie, rýchlejšie a najmä oveľa rozsiahlejšie informácie. Tréneri ma za to dosť kritizovali. Hovorili, že ju to vyrušuje. Ale ja som verila, že jej to pomáha. A neskôr sa to aj potvrdilo. Aj to, že jej komentujem techniku nám funguje, pretože športovec si v tom adrenalíne často niektoré veci neuvedomí.

Parašport je vnímaný kontroverzne

Ako by ste charakterizovali vzťah navádzač – lyžiar? Ste kolegyne? Kamarátky? Alebo je to nejaký špecifický druh vzťahu?

Povedala by som, že je to naozaj špecifický druh vzťahu. Nenazvala by som nás kolegyňami, ale ani najlepšími kamarátkami. Je to, takpovediac, profesionálne priateľstvo. Poviem veľmi otvorene, že keby sme sa stretli v bežnom živote, neviem, či by sme boli blízke kamarátky. Ale to je len vec toho, aké sme povahy a na čo sa v živote sústredíme. No my sme sa stretli kvôli lyžovania, tam nám to klape, a to je aj čaro nášho priateľstva. Myslím si, že si dobre rozumieme, rešpektujeme jedna druhú.

Neprekáža vám, že niektorí ľudia to môžu brať, že vy ste akoby v tieni? Občas to tak môže vyznievať.

Natália v profesnom živote obhajuje záujmy Slovenska v oblasti jadrovej energie. Foto: archív N. Šubrtovej

Nepovedala by som, že mi prekáža, že som v tieni, ale prekáža mi, že sa zabúda na navádzačov. A teraz musím prstom ukázať hlavne na štát alebo zodpovedných za túto agendu a dokonca aj funkcionárov vo vlastnom výbore, ktorí mnohokrát operujú s argumentom, že navádzač je len doplnok resp. niečo ako kompenzačná pomôcka.

Za moju kariéru s Heňou mi niekoľkokrát bolo naznačené, že sa mám zaradiť na svoje miesto, pretože som len navádzačka. Vždy som proti tomuto nastaveniu bojovala. Pretože navádzač nie je lyžiarska palica alebo rukavica, ktorú vymeníte, keď vám nesedí. Je to človek, ktorý obetuje čas, energiu, kopec financií často aj na úkor vlastných osobných alebo profesných úspechov.

Prekáža mi tiež, ako sa to interpretuje aj v médiách. Ako keby bol zrakovo postihnutý športovec sám. A pritom to nie je pravda. Veľakrát dokonca počúvam, že som navádzač, pretože som nebola dosť dobrý individuálny športovec. A pritom sa to vôbec nedá porovnať.

Niektorí majú názor, že parašport nie je šport, ale sociálno-inkluzívna aktivita.

Na navádzača to má dvojaké dopady. Jedni sú tie subjektívne, že sa s tým musí vyrovnať. Ale potom to má aj praktické dopady, napríklad materiálne zabezpečenie, financie a pod. Od štátu dostávame podporu len na jedného človeka, čo znamená, že navádzač akoby neexistoval. Je to veľmi smutné. Pretože rovnako ako Heňa, aj ja musím ísť na ten istý kopec, musím s ňou trénovať, obe potrebujeme rovnaké lyže, lístky, materiálov, ubytovanie, atď. Spolu jazdíme, spolu vyhrávame, spolu zdieľame aj útrapy.

Darí sa vám meniť tieto stereotypy?

Snažím sa túto tému otvárať, ale stále to vnímam ako tabu. Najmä preto, že aj samotný parašport je veľmi často kontroverzne vnímaný, hlavne médiami. Niektorí majú názor, že to nie je šport, ale sociálno-inkluzívna aktivita. Možno aj z tohto pramenia tie ostatné problémy.

Napríklad na tréningy si vyčerpáte celú dovolenku a nestíhate popri tom ani vlastnú dovolenku na oddych. Beriete túto činnosť aj trochu ako poslanie?

Je to osobné rozhodnutie. Nechcem robiť zo seba samaritána, lebo tak to určite nevnímam. Snažím sa k tomu pristupovať veľmi realisticky. Je to pre mňa vrcholový šport. Nech si každý hovorí čo chce, ale pre mňa my s Heňou robíme vrcholový šport. Reprezentujeme túto krajinu. Heňa nie je typ športovca, ktorý si prešiel traumatizujúcou skúsenosťou a potrebuje si hľadať zmysel života. Ona to robí s vrcholovým cieľom. A takto to máme nastavené.

Je to moja voľba, zakaždým tú voľbu robím a nechcem za to ani nijaké úľavy. Robím to preto, že som o tom presvedčená a že ma to napĺňa.

Natália a Henrieta sa zúčastnili troch paralympiád. Foto: FB Henrieta Farkašová & Nataly Šubrtová

Vrchol kariéry bolo získanie športových oscarov

Lyžujete spolu už viac ako 10 rokov. Po takejto dobe prišiel minulý rok, ktorý bol mimoriadne úspešný – získali ste 5 medailí na paralympiáde, nomináciu na Krištáľové krídlo, nomináciu na Športovca roka, ale vrchol bolo ocenenie Laureus World Sports Awards, ktoré sa nazýva aj športovými oskarmi. Prečo ten úspech prišiel práve teraz?

Myslím si, že to bolo vyvrcholenie našej profesionálnej športovej kariéry. Viackrát som povedala, že rok 2018 bol „náš rok“, pretože sme to tak cítili. Je to aj také vyvrcholenie a uzatvorenie aj všetkých negatívnych skúseností nielen na lyžiach, ale aj okolo fungovania systému športu a funkcionárov. Je to pre nás také zadosťučinenie za všetky tie temné momenty, ktorých bolo v ostatných rokoch dosť.

Dokonca v tomto momente neviem ani sama povedať, či a ako budem/e pokračovať ďalej. Preto je tento rok taký „utlmený“. Heňa bola aj zranená, čo ju zdravotne úplne odstavilo. Uvidíme, čo budúcnosť prinesie. A musím povedať, že aj keby to skončilo niekde tu, som s tým stotožnená a som na to pripravená. Rozhodnutie by padlo s pokojom na duši.

Čiže momentálne je váš tím na križovatke?

Áno. Je tam veľmi veľa faktorov na zváženie. Jednak, že to nie je zárobková činnosť, čo komplikuje veci, pretože si človek musí zabezpečiť živobytie. Dostávame finančnú podporu od štátu, ale tá slúži výlučne len na tréningovú a materiálnu prípravu. Získali sme odmeny za výsledky z paralympiády, čo je ale pravdaže jednorazová záležitosť. Druhý faktor je ten, že systém štátnej podpory športu postihnutých a jeho praktické nastavenie, ktoré nie je úplne optimálne. Snažíme sa s tým bojovať roky, ale doteraz neviem, či úspešne alebo neúspešne. Niektoré veci sa pohli dopredu, ale aj to je do určitej miery demotivujúce. A ďalší faktor je osobné rozhodnutie.

Jediná finančná pomoc je od štátu a je ťažké sa k nej dostať

Aký je model financovania paralympijského športu? Funguje tam sponzoring?

Veľmi málo. Slovensko dosť zaostáva za sponzoringovými aktivitami, čo sa týka športu celkovo, nielen v parašporte. Ale v našom odvetví je to ešte špecifickejšie, pretože nemá taký výtlak ako šport zdravých. Nie je to pre potenciálnych partnerov zaujímavé. Radšej sa rozhodujú pre influencera alebo instagramovú celebritu. (smiech)

Ale zase musím povedať, že tých, čo sme mali, si veľmi vážime. Väčšinou nám pomáhali materiálne. Jediná finančná pomoc, čo máme, je od štátu. Lenže pravidlá, ktoré sú stanovené na financovanie sa v praxi nedodržiavajú. Čiže okrem toho, že riešite živobytie, trénujete, plánujete prípravu, musíte ešte aj bojovať o „vlastné“ peniaze, ktoré na vás štát alokoval. Nedostanú sa k vám, pretože vám ich niekto odmieta dať, lebo si myslí, že to sú jeho peniaze a môže vám určiť, na čo ich máte čerpať, u koho a podobne.

Lyžiarska dvojica počas galavečera Laureus World Sports Awards. Foto: FB Henrieta Farkašová & Nataly Šubrtová

Súvisí to s vnímaním spoločnosti tohto parašportu? Lebo predsa len, keď je olympiáda, všetko sa vysiela v priamom prenose, pri paralympiáde to tak však nie je.

To už je zodpovednosť médií. Nemôžem nikomu prikázať, o čom má alebo by mal písať. Určité vsunutie nohy do dverí by mohli vytvárať verejnoprávne médiá. Tam už aj boli pokroky – minulý rok RTVS vysielala aj priame prenosy z paralympiády.

Mnohokrát sa stretávame s názorom športovej obce a športových novinárov, že šport postihnutých nie je šport, že to nepatrí do športových správ ani do denníkov, že to má byť skôr v iných reláciách, lebo je to inkluzívna aktivita. Všetkých postihnutých športovcov – od tých, ktorí to robia rekreačne až po vrcholových, hádžu do jedného vreca. Vnímajú to tak, že v takomto športe nie je podstatný výsledok, ale len to, aby sa postihnutí športovci cítili dobre resp. mali zmysel života. A stretávame sa aj s tým, že ľudia ani nie sú otvorení diskusii alebo tomu, že by zmenili svoje vnímanie. Pre nich sa medaily dávajú nie za výkon, ale za to, že človek vôbec športuje.

Za tých 11 rokov však iste nastalo aj veľa pekných momentov. Ktorý bol pre vás najkrajší?

Možno to vyznie povrchne, ale najkrajší moment, mimo samotných víťazstiev, bol udeľovanie športových oskarov Laureus World Sports Awards. Úplne otvorene – nemyslela som si, že to vyhráme. Myslela som si, že sa dostaneme do nominácie, ale že to vyhrá niekto zo športovo významnejšej krajiny.

Nevidiaci ma naučili, že okolo nich netreba chodiť s predsudkami alebo obavami, či poviem niečo nesprávne.

Keď nás vyhlásili, moja prvá emócia bol pozitívny šok, z toho, že sa nám to podarilo. A hlavne po tých sladko-trpkých skúsenostiach doma. Keď sme získali Laureusa, povedala som si – tak toto je niečo. Nechcem znižovať váhu ostatných ocenení, ale skutočne, keď sa ocitnete v spoločnosti Novaka Djokovića, Lindsey Vonnovej, Emersona Fittipaldiho a mnohých ďalších športových legiend, tak si poviete, že toto je naozaj spoločnosť, do ktorej chcem aspoň na chvíľku patriť.

Ako by ste vy opísali svet nevidiacich? Čo vás na ňom fascinuje?

V prípade zrakovo postihnutých si my veľakrát neuvedomujeme ani podstatu samotného znevýhodnenia. Pretože keď stretnete telesne postihnutého človeka, vidíte ho napríklad na vozíčku alebo s amputovanou nohou, tak vám je jasné, že bude mať zdravotný problém. Avšak zrakové postihnutie nie je hmatateľné. Často sa musia stretávať s bizarnými situáciami, keď si ľudia okolo myslia, že im šibe alebo že sú ignoranti. A zvládať tieto momenty musí byť niekedy psychicky veľmi náročné. Čo ma však naučili je, že sa na to treba pozerať s úsmevom a nadhľadom. Že okolo týchto ľudí netreba chodiť s predsudkami alebo obavami, či poviem niečo nesprávne. Ja sa snažím vždy rozprávať veci na plné ústa, tak ako aj oni, a potom sa z toho smejeme. Mnohokrát sa stávajú situácie keď si povieme – čo si nevidel, nepozeráš sa?

Myslím si, že zdravie je veľmi vzácne a znie to ako maximálne klišé, ale my si ho často neuvedomujeme a nevážime. Neviem si predstaviť, aké to je niekam prísť a musieť sa zorientovať, poprosiť iných o pomoc. Pričom ľudia často nie sú ochotní, lebo si myslia, že si z nich strieľate.

Nenechajte si ujsť aj