Psychiatrička Lesia Geci: Depresiou nie je nutné trpieť. Dá sa úplne vyliečiť

V rozhovore sa ďalej dozviete:

•  čo robiť, aby ste znížili riziko duševného ochorenia,
•  ako rozoznať u blízkeho príznaky,
•  prečo je nebezpečné zotrvávať v predsudkoch o duševných chorobách,
•  ako by mali rodičia pristupovať k deťom, aby včas podchytili riziko ochorenia,
•  či sa dá duševné ochorenie aj zdediť.

Na začiatku si povedzme základ – čo je to duševná choroba?

Je to ochorenie, ktoré vzniká v mozgu, podieľajú sa na tom rôzne faktory, ako sú genetika, nepríjemné zážitky, traumy z minulosti a podobne. Takisto môže nastať porucha tzv. neurotransmiterov, teda „výrobných“ látok v mozgu, ktoré vplývajú na to, akú má človek náladu, ako sa správa.

Ako sa zvyčajne prejavuje?

Je to rôzne. Napríklad depresia sa prejavuje skleslou náladou, úzkosťou. Existujú však aj jej atypické prejavy, keď je človek vnútorne vo veľkom diskomforte, ale navonok si to nikto nevšimne. Veľa ochorení sa prejavuje napríklad poruchami spánku, mnohokrát je to jeden z prvých príznakov.

Ktoré duševné ochorenie sa u nás vyskytuje najčastejšie?

Najčastejšie sa stretávame s depresiou a úzkostnými poruchami. Rozšírené sú aj závislosti od alkoholu či schizofrénia, pri tomto ochorení nevieme presne ako vzniká. Vieme len, čo môže vplývať na to, že človek ochorie. Podľa štatistík zhruba každý štvrtý človek na svete trpí duševným ochorením.

Každý 4. človek je závratné číslo. Čím to je? Bolo to tak aj v minulosti, povedzme pred 50-timi rokmi?

Určite to bolo aj predtým, ale menej sa o tom hovorilo a neviedli sa štatistiky. Dnes na človeka vplývajú pracovná záťaž, vysoké pracovné nasadenie, rovnako aj zanedbaná psychohygiena. Ľudia sa nezamýšľajú nad tým, že by sa mali venovať sebe a tomu, čo ich baví.

Je treba menej pracovať a dostatočne spať, chodiť do prírody, viac sa hýbať, správne jesť, lebo aj toto všetko sa odráža na hladine rôznych neurotransmiterov v mozgu.

Prečo je to stále také tabu, keď sa to týka, dá sa povedať, každej rodiny?

Podľa môjho názoru to vyplýva z nevedomosti – ľudia nevedia, aké je to ochorenie, nepoznajú jeho prejavy a príznaky. V minulosti sa mnohokrát problém snažili zakryť aj príbuzní a tvárili sa, že je všetko v poriadku. Okolie chorému často len povie: vypusť to z hlavy, choď na dovolenku, bude dobre, predsa sa máš z čoho tešiť, veď máš deti, a tak ďalej.

Keď sa povie duševné ochorenie, mnoho ľudí si predstaví nemocnicu a psychiatrické oddelenie. V akom štádiu nastupuje hospitalizácia?

To je tiež ťažko povedať, každé ochorenie má svoje kritériá na hospitalizáciu. Veľmi často sa však stáva, že človek príde za psychiatrom v pokročilom štádiu, keď už je poznačená takmer každá oblasť jeho života. Často má človek obavy, nevie čo ho u psychiatra čaká. Niekedy má problém objednať sa.

Problémom je aj, že to, čo sa ukazuje vo filmoch či v médiách, je veľmi prehnané. Zvlášť staršie filmy. Človek s psychickým ochorením nie je nebezpečný. Je skôr obeť ako agresor.

Ako dlho sa čaká na vyšetrenie psychiatra?

V Prešove zhruba mesiac, mesiac a pol.

Môžete trochu priblížiť, čo ako psychiatrička robíte?

Venujem sa v ambulancii pacientom so stabilizovaným duševným ochorením, ktorí potrebujú pravidelný dohľad psychiatra. To znamená, že prídu na kontrolu, ak máme dosť času, rozoberáme aj posledné udalosti, ako sa pri nich cítili, čo ich trápilo, alebo či sa neobjavila nespavosť, zvýšená nervozita, a na základe toho upravujeme lieky alebo odporúčam psychoterapeutické vedenie.

Na oddelení sa venujem liečbe akútnych, ale aj chronických duševných ochorení, teda ochorení v stave destabilizácie. To znamená, že keď zakolíše stav, vyžaduje si to intenzívnu starostlivosť lekára.

Ako znížiť riziko duševného ochorenia? Aká je prevencia?

Je treba menej pracovať a dostatočne spať, chodiť do prírody, viac sa hýbať, správne jesť, lebo aj toto všetko sa odráža na hladine rôznych neurotransmiterov v mozgu.

Ako rozoznám, že človek v mojom okolí nie je len napríklad lenivý, ale má príznaky duševného ochorenia?

Ak sa zmenilo jeho správanie či reakcie, je vyčerpaný a nezvláda bežnú činnosť, ktorú zvládal predtým, je dobré sa ho opýtať, ako sa cíti. Zvyčajne prvýkrát odpovie, že je všetko v poriadku, no treba sa pýtať so záujmom. A keď začne rozprávať, je potrebné zúčastnene počúvať. Možno ste prvý človek, ktorý sa ho niečo takéto opýtal. A najlepšie je citlivo ho nasmerovať k odborníkovi.

Je to práve o tej stigme – človek sa bojí navštíviť psychiatra, má pocit, že mu predpíše nejaké „oblbováky“, ale my, psychiatri, nemáme záujem dávať lieky, ak to nie je potrebné.

Je treba si uvedomiť, že depresia je úplne vyliečiteľné ochorenie. Nie je potrebné ňou trpieť. Keď sa nastavia antidepresíva po prvých epizódach, teda keď človeka niečo zasiahne, úľava zvykne prísť už do dvoch až troch týždňov a tie najnepríjemnejšie prejavy prejdú. A ak sa približne pol roka človek cíti dobre, lieky sa začínajú vysádzať. Neznamená to, že ich musí brať celý život. Opakujem, je to vyliečiteľné ochorenie.

Keď chce dieťa niečo zdieľať, často príde za rodičom, ktorý mu povie: vieš čo, teraz nie, možno neskôr. Po opakovaných pokusoch to dieťa vzdá. Potom si rodič nevšimne včas zmeny správania, ktoré sú minimálne.

Ľudia majú problém s tým, že by sa ich okolie dozvedelo, že navštevujú psychiatra. Má sa to odkiaľ dozvedieť?

Existujú lekárske záznamy a do nálezov píšeme, čo nám človek povie, snažíme sa však nezachádzať do detailov, rozhovor s pacientom vedieme rovnako ako napríklad teraz my dve. Pri všetkom sme viazaní mlčanlivosťou a rozumieme, že je to citlivé. Pacient nález nemusí nikde ukazovať ani zverejňovať.

Môžu byť duševné ochorenia aj dedičné?

Áno, niektoré sú dedičné. Podľa štatistík sa najviac dedí bipolárna porucha.

Je tiež zaujímavé, že niektoré ochorenia sú tzv. pseudodedičné. Stáva sa napríklad, že matka je po pôrode depresívna, nemá taký vrúcny vzťah s dieťaťom, lebo toho jednoducho nie je schopná. U dieťaťa sa v dospelosti, vzhľadom na to, že nedostalo toľko lásky, koľko potrebovalo, nemalo dostatok dotykov, môže vyvinúť depresívne ochorenie. A tak sa to presúva aj na jeho deti a pokračuje to z generácie na generáciu. Niekedy stačí, aby niektorá z tých žien šla na psychoterapiu, a tým prerušila „reťaz“.

Z môjho laického pohľadu sú citlivá skupina tínedžeri, ktorí sa hľadajú, napríklad v otázkach vlastnej identity alebo vo vzťahoch. Čo by si mal rodič všímať na svojom dieťati a ako by mu mal pomôcť?

V prvom rade by sme mali naše deti bezpodmienečne ľúbiť a počúvať ich. Keď chce dieťa niečo zdieľať ešte vo veku, keď má na to chuť, často príde za rodičom, ktorý mu povie: vieš čo, teraz nie, možno neskôr. Po opakovaných pokusoch to dieťa vzdá.

Potom si rodič nevšimne včas zmeny správania, ktoré sú minimálne a pramenia napríklad z toho, že je dieťa šikanované, niečo sa deje medzi ním a priateľmi, alebo vyskúšalo drogu.

V Prešove ste spoluzaložili neziskovú organizáciu s názvom No more stigma. O čo ide?

Venujeme sa búraniu predsudkov v téme duševného zdravia. Chceli sme viac hovoriť o tom, že duševné ochorenia sa týkajú nás všetkých a že veľa ľudí nevyhľadáva odborníka a trpí práve pre to, že budú nejakým spôsobom stigmatizovaní. Hlavná myšlienka je teda „odnálepkovanie“ klientov a skvalitnenie ich života aj života ich blízkych.

Koľko odborníkov je v organizácii?

Momentálne je nás dokopy 13 psychiatrov a psychológov v Bratislave, Prešove, Michalovciach a v iných mestách. Zoznámili sme sa na spoločných psychiatrických akciách, niektorí sú spolužiaci z vysokej, alebo z predatestačných príprav.

Aké aktivity robíte v rámci No more stigma?

Organizujeme besedy, športové podujatia, najbližšie nás čaká ples.

Máme za sebou tiež 2 ročníky Stanice duševnej pohody, ktorú robíme na festivale Pohoda. Spolu s kolegami sme robili poradenstvo. Ponúkali sme individuálne aj skupinové rozhovory, ľudia sa mohli poradiť, napríklad ako pomôcť chorému príbuznému.

Začiatkom októbra bol aj beh za duševné zdravie. Poukázali sme na to, že aj pacienti s duševnou chorobou sú ľudia, ktorí sa môžu zúčastniť akejkoľvek aktivity.

Ako dopadol stánok na Pohode?

Mali sme veľmi dobré spätné väzby. Po dvoch rokoch sme už súčasťou festivalu, čo nás nesmierne teší. Táto práca je veľmi inšpiratívna. Rozhovory sú uvoľnené a niekedy mám pocit, že som prvý človek, ktorému sa dotyčný rozhodol zveriť.

Sú mladí ľudia otvorení? Vnímajú, že majú problém?

Veľakrát áno, paradoxne sa menej báli. Atmosféra na Pohode je uvoľnená, a tak sme to aj chceli, veď sme takí istí ľudia. Je to oveľa lepšie ako v ambulancii.

Pôsobíte najmä na východe Slovenska, plánujete aktivity rozšíriť aj na západ?

V Bratislave sme mali jednu besedu, ktorá sa týkala vyhorenia. V tomto roku bude ďalšia.

Čo môže bežný človek urobiť pre to, aby destigmatizoval túto tému?

Neodsudzovať, radiť svojim blízkym a ubezpečovať ich, že je v poriadku ísť za psychiatrom, vysvetliť im, že im to skvalitní život. A je veľmi dôležité nezľahčovať – nevymýšľaj, mať tvoje problémy a podobne.