Splnil si sen a založil centrum kultúry v meste

Milan Slama patrí medzi milovníkov umenia a kultúry. Vo svojom rodnom meste, Banskej Bystrici,  chcel robiť niečo zaujímavé, čo ho bude napĺňať, ale zároveň to bude zmysluplné pre mesto a obyvateľov. Skupinka nadšencov okolo neho na projekte pracovala spočiatku dobrovoľnícky a vo voľnom čase. To, čo sa im podarilo, je vskutku neuveriteľné. Schátraná budova, ktorá slúžila ako skladisko pre rekonštrukciu dnes nabrala úplne iné rozmery. Stala sa centrum umenia a kultúry v meste.

Ako by ste Záhradu opísali niekomu, kto o nej nikdy nepočul?

Záhrada je komunitný priestor a verejná obývačka, miesto pre občianske aktivity. Je to priestor pre súčasné umenie – tanec, divadlo, hudbu, vizuálne umenie či diskusie. Jednoducho priestor na  trávenie voľného času – vnútri alebo von. Môžete u nás stretnúť veľa zaujímavých ľudí – napríklad umelcov, ktorí sem chodia hosťovať alebo tupriamo tvoria. Môžete sa aktívne zapojiť do rôznych aktivít, alebo sa len tak v rožku zašiť a nerušene si robiť na svojich veciach. Pre každého je Záhrada niečím iným. My sa snažíme, aby sa u nás ľudia navzájom rešpektovali a rešpektovali aj rozličnosť aktivít, ktoré sa dejú.

Kto tvorí Záhradu a prečo práve tento názov?

Projekt začínali miestni umelci a aktivisti – Vierka Dubáčová s Jánom Faklom, Marošom Krajčovičom a Dušanom Krnáčom. Nakoniec tu z pôvodného tímu ostal len Dušan Krnáč, ktorý nám robí grafický dizajn. Tím, ktorý Záhradu zastrešuje dnes, sa stretol v Divadle Ivana Palúcha. V tom čase to bol priestor na opačnej strane námestia, v ktorom sme organizovali akcie pre verejnosť. V roku 2010 sme sa však museli vysťahovať a nájsť nové miesto. Hľadali sme priestory, v ktorých môžeme robiť súčasné umenie, hlavne divadlo a tanec. Na to sme potrebovali dosť veľkú divadelnú sálu. Ale chceli sme, aby to miesto malo svoju atmosféru. Keď sme uvideli záhradu v Beniczkého pasáži, hneď nás dostala, práve tou obrovskou zelenou plochou v centre mesta. Od toho je aj odvodený náš názov.

Záhrada je komunitný priestor a verejná obývačka, miesto pre občianske aktivity.

Ako sa využívali tieto priestory predtým, ako ste z nich spravili Záhradu?

Za socializmu tu boli mestské služby – dielne, kamenári, stolári, vyrábali sa pohrebné vence a iné. Neskôr sa budova dostala do rúk majiteľov Beniczkého domu na námestí. Tí však priestory využívali len ako skladisko. Keď sme ich prevzali, boli úplne zanedbané.

Koľko vám trvalo, kým nabrala dnešnú podobu?

Zo začiatku sme boli plní elánu a mysleli sme si, že to do roka musíme mať zrekonštruované. Nakoniec sa to ťahalo 4 roky a dodnes dokončujeme nejaké veci. Aj keď sme nemali žiadne peniaze, ani skúsenosti s rekonštrukciou tohto rozmeru, boli sme „nabudení“. Robili sme to veľmi nízkorozpočtovo a dobrovoľnícky. Každý robil všetko, čo len mohol zvládnuť. Museli sme spraviť nové rozvody, prípojky na kanalizáciu, vodu, elektriku, vymenili sme strechu, okná, dvere…

V podstate zostala iba strešná konštrukcia a obvodové múry. Rekonštrukcia bola veľmi náročná, no nakoniec sa nám to podarilo aj vďaka pomoci darcov a dobrovoľníkov. Naším hlavným zámerom bolo prepojiť budovu so záhradou a prispôsobiť ju pre divadlo. To sa, myslím, aj podarilo, priestor je celý prepojený a do maximálnej možnej miery otvorený, vďaka pomoci architekta Martina Jančoka.

Čo všetko sa v Záhrade ukrýva, čo tu ponúkate návštevníkom?

Základom je sála, ktorá môže byť prepojená aj s kaviarenskou časťou. Novinkou je coworkingový priestor v podkroví, kde sa dajú robiť menšie projekcie, stretnutia a prezentácie. Od minulého roka máme ďalšiu menšiu sálu-skúšobňu, kde sa konajú semináre, diskusie či premietania. Okrem toho, že robíme program pre verejnosť, poskytujeme priestory aj pre tvorivé rezidencie pre umelcov, ktorí u nás strávia nejaký čas a pracujú na svojich projektoch. Máme aj skromnejšie ubytovanie – 2 izby pre účinkujúcich, zázemie, šatne, sprchy, sklad techniky a na druhej strane zázemie pre bar a kanceláriu. V neposlednom rade je tu naša záhrada. Vyše 2 000 metrov štvorcových ovocnej záhrady, v ktorej robíme aj koncerty, divadelné, tanečné predstavenia či predstavenia pre deti. V lete si v nej môžu ľudia aj niečo ugrilovať, požičať si športové náčinie alebo sa len tak vyvaľovať.

Aký je váš typický návštevník?

Chodia k nám ľudia len tak do kaviarne na pivko či na kávičku, alebo pracovať s počítačom hore v coworkingu. Ďalšia skupina ľudí k nám chodí na podujatia. Program je veľmi rôznorodý, robíme od predstavení pre deti a seniorov až po angažované umenie a menšinovú kultúru. Umelecky orientovaní ľudia si tu skrátka prídu na svoje. Chodia k nám aj mamičky s deťmi, hlavne v lete do záhrady, kde sa deti vedia pekne zabaviť. Spolupracujeme s Akadémiou umení, čiže sem chodia aj ich študenti, ktorí si robia svoje podujatia. Je to naozaj široké spektrum ľudí.

My sa snažíme, aby sa u nás ľudia navzájom rešpektovali a rešpektovali aj rozličnosť aktivít, ktoré sa tu dejú.

Organizujete naozaj rôzne podujatia. Mali ste nejakú výnimočnú akciu alebo ľudí, ktorí vám utkveli v pamäti?

Najlepší umelci sú často veľmi skromní a pokorní. V rokoch 2010 – 2011 sme tu už robili občasné podujatia. V spolupráci s Jarom Viňarským sme sa vtedy napríklad podieľali na slovenskom turné belgickej tanečnej company Dame de Pic.

Členovia súboru sem prišli v čase, keď sme dokončovali podlahu v sále. V prvom momente sa dosť zhrozili, keď uvideli, v akom je to stave.

Po chvíľke si však dali pracovné rukavice a začali nám pomáhať, aby sa ich vystúpenie mohlo uskutočniť. Takéto momenty sú naozaj vzácne. To je pre mňa to, prečo to robím – že sa môžem stretnúť s ľuďmi, ktorí ma obohacujú a niečo ma naučia. Za ten čas tu bolo už veľa podujatí, ktoré pre mňa boli naozaj zásadnými. Program zostavujeme často aj podľa toho, že sa snažíme plniť si naše sny, čo by sme sem, do Banskej Bystrice, chceli doniesť.

Aká je vaša skúsenosť s dobrovoľníkmi? Pomáhali vám pri rekonštrukcii?

Sme súčasťou európskej dobrovoľníckej služby. Momentálne mame dvoch dobrovoľníkov – z Čiech a Maroka. Posledné tri roky  sa nám striedajú dobrovoľníci z rôznych krajín, ale máme aj slušnú sieť lokálnych dobrovoľníkov, ktorí nám chodia pomáhať – od fotenia podujatí až po záhradné práce. Naša záhrada je naozaj veľká, čiže keď chceme niečo organizovať, tak potrebujeme veľa ľudí. Sieť dobrovoľníkov sa nám rozrastá, čomu sa naozaj tešíme a sme vďační.

Aké sú vaše ďalšie plány?

Priestor by sme chceli urobiť tak, aby bol sebestačný a aby dokázal fungovať vďaka službám, ktoré poskytujeme. Keď sme v roku 2014 skolaudovali budovu, pribudla nám kaviareň. Tá je pre nás dôležitá hlavne kvôli udržateľnosti, aby sme to tu vedeli dofinancovať. Naše plány sú teda dokončiť priestory do takého stavu, aby sa ľudia cítili ešte lepšie, ako doteraz. Bol by som tiež veľmi rád, keby sa k nám postupne pridávali aj noví ľudia, ktorí by preberali zodpovednosť. Momentálne to totiž celé stojí a padá na ľuďoch, ktorí Záhradu zakladali. Pracujeme v nej už osem rokov a nebolo jednoduché dotiahnuť ju do takého stavu. Preto budeme radi, ak sa pridajú aj ďalší.

Aké zaujímavé spolupráce máte rozbehnuté?

Náš kľúčový partner v meste je od začiatku Divadlo z pasáže, s ktorým sme boli aj personálne prepojení. Aktuálne u nás raz do týždňa hrávajú predstavenia a skúšajú nové. Spolupracujeme tiež s Artforom, s ktorým čiastočne zdieľame priestory, tiež s Akadémiou umení či s banskobystrickým konzervatóriom.  Zásadná je aj spolupráca s občianskym združením SKOK! tanečníka a choreografa Jara Viňarského, ktorému Záhrada pre tento rok poskytla priestor pre realizáciu projektu O umení tela s podtitulom „Nebojme sa tanca!“. V rámci neho  uvádzame množstvo predstavení, workshopov, diskusií a poskytujeme priestor pre tvorivé rezidencie. Taktiež máme dobré vzťahy aj s ďalšími kultúrnymi priestormi v meste. Boli by sme však radi, keby sa okruh podobných miest v Banskej Bystrici rozširoval. Mám totiž pocit, že je tu stále nedostatok priestorov na to, čo všetko ľudia chcú robiť. My v Záhrade vôbec nestíhame pokrývať všetko, a preto by sme boli veľmi radi, keby vznikali aj ďalšie takéto iniciatívy a kluby.