Pani učiteľka Majka vošla do triedy a spolu s ňou neznámy chlapec. Nesmelo poškuľoval po deťoch. „Mravčeky! Privítajme nášho nového spolužiaka Boba!“ Pleť mal tmavú ako zmrzlina z horkej čokolády a vlasy kučeravé ako koberec. Podobal sa na deti v Miškovom atlase sveta, ktoré si na obrázku kopali loptu kdesi v Keni. „Ty si s ním kamarát?“ „Ešte som sa s ním nehral. A ty?“ „Ja? No určite,“ zakrútil rázne hlavou Lukáš, „veď on je černoch!“ Lukášove slová Miška zaskočili. Prečo by sa s Bobom nemal kamarátiť? Je iný ako…
Pani učiteľka Majka vošla do triedy a spolu s ňou neznámy chlapec. Nesmelo poškuľoval po deťoch. „Mravčeky! Privítajme nášho nového spolužiaka Boba!“ Pleť mal tmavú ako zmrzlina z horkej čokolády a vlasy kučeravé ako koberec. Podobal sa na deti v Miškovom atlase sveta, ktoré si na obrázku kopali loptu kdesi v Keni.
„Ty si s ním kamarát?“
„Ešte som sa s ním nehral. A ty?“
„Ja? No určite,“ zakrútil rázne hlavou Lukáš, „veď on je černoch!“
Lukášove slová Miška zaskočili. Prečo by sa s Bobom nemal kamarátiť? Je iný ako ostatné Mravčeky?
„Možno žil ako malý v džungli a lovil v mori mušle,“ nadchol sa.
Čítam si úryvok z knihy o inakosti, keď sedím u Janky doma. Na rozhovor ma nezavolala do žiadnych kancelárskych priestorov ani nepreviedla skladom, kde sú na paletách naložené stovky kníh. Svoje malé vydavateľstvo zatiaľ dokáže zmestiť k sebe do bytu a ja nakúkam cez pootvorené dvere do izieb, ktoré sa dočasne stali jej útulným vydavateľským skladom.
„Veľmi ma to baví. Občas je to tempo príliš vysoké a ja sa učím zo dňa na deň. Ale vidím v tejto práci veľký zmysel,“ hovorí mi.
O tom, ako deti prišli na svet bez bociana
Janka už od malička vyrastala medzi knihami. Bola zvyknutá čítať a zvykla si aj to, že v knihách často nájde odpovede na svoje otázky. Keď sa jej štvorročný syn Edo začal vyzvedať, ako sa dostal do bruška, čo tam robil či prečo tatinkovia nemôžu mať deti, začala pátrať v kníhkupectvách.
S mojím synom sme počas tvorby knihy viedli dlhé rozhovory, on mi dával otázky a na základe toho, čo sám chcel vedieť, sme knižku koncipovali.
„Hľadali sme vhodnú knihu o sexuálnej výchove a mali pocit, že sme nič také nenašli. Tak sme si aj s mojím krpcom povedali, že si knižku vytvoríme sami. A jedného dňa sme sa do nej pustili,“ rozpráva Janka.
Príbehom čitateľov sprevádza malý predškolák, ktorý zisťuje, ako prišiel na svet on a ako sa čoskoro narodí jeho súrodenec. Janka chcela, aby sa rodičom a deťom ľahšie rozprávalo o veciach, o ktorých možno nie je vždy úplne ľahké hovoriť. A tak v knižke Cesta na svet skúša odpovedať na detské otázky otvorene, ale zároveň citlivo a jazykom, ktorému deti rozumejú.
Prečítajte si aj:
D. Grigar: Otcovskú dovolenku by som odporúčal všetkým mužom
Napísať svoju prvú knihu jej trvalo dva až tri roky a ďalší rok sa ešte pripravovali ilustrácie. Nakoniec prišla na svet koncom roka 2015.
„Mali sme veľa pozitívnych odoziev, ale stále vnútri akosi čakám na nejaký veľký hejt. Lebo všetko o počatí a narodení dieťatka je v knihe nakreslené a rozpísané dopodrobna. Ale už snáď nepríde,“ usmieva sa Janka.
Rozprávať sa o ľudskom tele aj s deťmi je podľa nej úplne prirodzené.
„Keď to robíte od malička, dôvera medzi rodičom a dieťaťom rastie. A neskôr, kedy by sme boli radi, aby sa s nami deti o sexe rozprávali, tak je väčšia šanca, že budú. Lebo sme si ten vzťah budovali,“ myslí si Janka.
Máme vydavateľstvo
Cesta na svet vyšla, prvý náklad sa vypredal, urobila sa dotlač a na jeseň 2016 knihu vydalo aj české vydavateľstvo Labyrint. Jana pokračovala vo svojej práci lektorky nemeckého jazyka, ale okolo knižiek a textov sa motala aj naďalej, čiastočne i vďaka práci jej manžela, grafického dizajnéra Borisa Meluša. Bavilo ju sledovať, ako sa kniha vytvára, ako bude vyzerať, akú bude mať farbu, papier, rozmery či ilustrácie. Popri tom mala pocit, že hoci je na pultoch mnoho kníh pre deti, nie všetky sú dostatočne kvalitné obsahom alebo formou a je ťažké sa v nich zorientovať.
Keď potom z nemčiny preložila svoju obľúbenú knihu o dievčatku Maxi a o hľadaní vlastnej identity, rozhodla sa, že si ju vydá tak, ako chce ona. Po svojom. A tak pridala do svojej živnosti aj polygrafické služby a založila vydavateľstvo E. J. Publishing. J ako Jana a E ako jej dnes už 11-ročný syn Edo. A nový životný projekt bol na svete.
„Naše vydavateľstvo som ja a zase len ja a občas ako poradca aj môj syn. Ale rada o vydavateľstve hovorím v množnom čísle, lebo na to, aby vznikla kniha, je vždy dôležitá spolupráca. S autormi, ilustrátormi, dizajnérmi, redaktormi. Takže v ňom vlastne nie som až taká sama,“ smeje sa Janka.
A hoci donedávna popri vydavateľstve učila aj nemecký jazyk, postupom času zistila, že E. J. Publishing potrebuje viac. A tak mu dala celú seba.
Prvá kniha
Kto som ja a prečo žijem práve tento život? Je vôbec dostatočne zaujímavý? Nežijú druhí ľudia krajší život? Nemajú sa iní náhodou lepšie ako ja? Lebo občas to tak vyzerá.
Aj takéto otázky si kladie ani nie desaťročná Maxi, zasnívaná školáčka, najvyššia z triedy, samá-ruka samá-noha. Keďže žije len s mamou, ktorá musí pracovať aj cez víkendy, často je ponorená do vlastného sveta, kde má imaginárneho kamaráta. Ten má čarovnú moc a tak jej ponúkne možnosť skúsiť si život spolužiačky, ktorú nadovšetko obdivuje.
„Kniha Tri životy Maxi vyšla na Slovensku niekedy v 80-tych rokoch a bola mojou srdcovou záležitosťou z detstva. A hoci tento krásny príbeh malej školáčky oslavuje už 40 rokov, stále perfektne funguje, preto sme ho chceli vydať znova. Je o hľadaní vlastnej identity, kedy Maxi na konci príde na to, že na druhých nie je všetko až také úžasné, ako sa jej zdalo a že jej život vlastne môže byť pekný,“ vysvetľuje Janka.
Možno sa nám dospelým niektoré veci zdajú v poriadku, podprahovo však vôbec v poriadku pre dieťa byť nemusia.
Keď knižku z nemčiny prekladala, niekoľkokrát zašla aj do Berlína za jeho autorkou, ktorá má dnes už vyše 80 rokov. Text totiž potrebovala trošku osviežiť a všetky zmeny s ňou konzultovala. Musela jej pritom aj písať listy, lebo pani spisovateľka nepoužíva mail. Okrem krásnej pracovnej skúsenosti tak zároveň našla i novú priateľku.
Keď sme iní
Janka začala chodiť po knižných festivaloch a pokukovala po ďalších knihách, ktoré stojí za to preložiť. Naučiť sa pritom komunikovať so zahraničnými vydavateľmi či získavať práva na nákup bola pre ňu veľká škola. Raz ju jeden nemecký vydavateľ dokonca poslal stážovať do nejakého veľkého vydavateľstva, aby sa najprv naučila čo treba. No ona sa rozhodla vzdelávať za behu a dala si novú výzvu. Nechcela len prekladať, ale aj pracovať so šikovnými slovenskými autormi a viac sa venovať témam, ktoré sú takpovediac okrajové. A keď Janka slovo okrajové vyslovuje, vo vzduchu prstami vytvára úvodzovky. Lebo v skutočnosti by tieto témy podľa nej okrajové byť nemali, treba o nich hovoriť.
„V istom období som riešila, ako sa mám rozprávať so svojím synom o inakosti. O tom, ako reagovať na dieťa na vozíčku, či je správne povedať slovo černoch alebo ako dieťaťu vysvetliť, že je niekto Róm. Nevedela som, kde sa začína a kde končí politická korektnosť. Čo ešte môžem povedať a čo už nie? A aké slová mám používať? Možno sa nám dospelým niektoré veci zdajú v poriadku, podprahovo však vôbec v poriadku pre dieťa byť nemusia,“ vysvetľuje Janka.
Vtedy ju kamarátka poslala za Soňou Lutherovou s tým, že ona to bude vedieť lepšie. A vedela. Nakoniec z toho vznikla kniha. Hovorí o tom, že každý človek je iný a zároveň výnimočný, že niektorí sa na seba podobajú a niektorí zase vôbec. No dôležité je, aby sme sa k sebe správali s rešpektom.
Príbeh s názvom Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? je o malom Miškovi, ktorý zvedavo objavuje rozmanitosť sveta okolo seba a v rôznych situáciách sa stretáva s inakosťou. Na prázdninách sa hrá s kamarátom Rómom, do jeho triedy získa nového spolužiaka černocha alebo navštívi domov dôchodcov.
„V knihe sa hovorí o bežných veciach, ktoré škôlkari zažívajú. A popri tom sa, pre dospelých viditeľnejšie a pre deti snáď nenápadne, hrdinovia stretávajú s inakosťou a búrajú predsudky, respektíve si ich, hádam, ani nevytvoria. Celý príbeh sa navyše odohráva v našom regióne, aby sa s ním deti vedeli rýchlo stotožniť,“ rozpráva Janka.
Hovorí, že si pri tvorení knihy dávali veľký pozor, aby neobsahovala žiadne moralizovanie či rady o výchove.
„Lebo to je niečo, čo nikto čítať nechce. Všetci majú pocit, že to už vedia. S textom sme teda mali veľa práce, ale myslím si, že sme sa dopracovali do bodu, kedy je naozaj výborný. Mám z toho radosť, že takto môžeme trochu prispievať ku krajšej spoločnosti,“ dodáva Janka.
Smútková
Od smiechu sa prehýbam v páse, lebo mi nadávky a krik tak dobre padli. No potom ma prepadne zlé svedomie, lebo si navždy preč a ja sa predsa musím cítiť smutno. A dostanem strach. Lebo čo ak robím niečo zle? Čo ak som na vine, že ťa niet? Totálna blbosť!
Smiem sa pýtať na všetko, čo súvisí s tvojou smrťou.
Môžem mať všetky pocity sveta a kľudne všetky naraz.
Môžem si na teba spomenúť kedykoľvek a kdekoľvek.
A na chvíľočku na teba môžem aj zabudnúť.
O tom, že každé dieťa môže smútiť za blízkym tak, ako samo chce a že sa s tým vôbec nemusí vyrovnať rýchlo, je kniha Lebo mi veľmi chýbaš. Deti si čítajú krátky príbeh medveďa, ktorému je tiež smutno a najradšej by kričal, nadával, dupal a svet sa mu nezdá fér. Zároveň však skúsi pochopiť, že ten niekto s ním aj tak navždy ostane a že jedného dňa bude zase svietiť slnko a bude v poriadku sa nahlas smiať.
„Veľmi som chcela, aby na našom trhu bola takáto kniha. Aby ju rodičia našli, ak sa stane, že niekto v rodine zomrie a mohla im pomôcť pracovať s dieťaťom. Zároveň sa na nás obracia aj mnoho psychológov, ktorí po nej siahajú,“ hovorí Janka.
Knihu napísala nemecká psychologička, ktorá sprevádza deti v smútku. Jej veľkú časť pritom tvoria aktivity, ktoré deti môžu robiť, aby spracovali smútok a pocity nezasúvali pod koberec. Kniha je zároveň spomienkovým albumom, lebo do nej deti môžu písať o človeku, ktorý odišiel či lepiť jeho fotky. Na jeseň v E. J. Publishing chystajú aj druhý diel pre tínedžerov.
Nežná revolúcia v komikse
Janka zo svojho vydavateľstve dosiaľ poslala do sveta šesť kníh. E. J. Publishing sa rozbieha a ona sa smeje, že čoskoro už bude môcť svoje túžby nazvať skutočným edičným plánom. Prezrádza, že na jeseň sa chystá pre mladých vydať i sériu štyroch komiksov, ktoré vyjdú k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
„O súčasných dejinách treba s mladými hovoriť. V škole tak dlho riešia starovek či stredovek, že sa k novodobým dejinám niekedy dostanú len veľmi z rýchlika. Sloboda, v ktorej dnes žijeme ale nie je samozrejmosť a na to mladí nesmú zabudnúť,“ hovorí Janka.
Komiks si zvolila, lebo je to podľa nej pre mladých prístupná forma. Nemá veľa textu, no dá sa ním kadečo vyrozprávať. Staršie deti chce takto motivovať, aby sa k čítaniu znova vrátili.
„Keď tvoríme tieto knihy, je to pre mňa moment, kedy môžem niečo zmeniť. Vstúpiť do toho, ako naša spoločnosť vyzerá. A ako bude vyzerať, keď naše deti vyrastú. Aj dobrými knihami to totiž dokážeme ovplyvniť. Aby naše deti nemali predsudky, tolerovali odlišnosti, mali správne hodnoty a dokázali svoj život dobre zvládnuť. Nemôžeme sa o tom preto rozprávať v tichosti a za zatvorenými dverami. Treba sa o tom baviť otvorene,“ dodala Janka.