V. Bosáková: Ak rodina dá seniora do domova, neznamená, že sa nestará

V. Bosáková: Ak rodina dá seniora do domova, neznamená, že sa nestará

Liečebnú pedagogičku Vierku Bosákovú v praxi zavialo do domova dôchodcov, hoci to vôbec neplánovala. No ako hovorí, stačili prvé týždne na to, aby sa do seniorov úplne zaľúbila. Tvrdí, že je mýtus, že rodina, ktorá dá svojho seniora do domova sa oňho nestará. Radí, ako sa správať k starým ľuďom, aby sa nepoddávali veku. Jej životné motto znie „Život je možný“.

  V rozhovore sa dozviete:  či je pravdou známe tvrdenie, že seniori nemajú čím prispieť do spoločnosti  kto sú obyvatelia domovov pre seniorov  aké sú najčastejšie stereotypy o senioroch a prečo neplatia  v ktorých prípadoch je lepšie umiestniť seniora do domova a kedy je lepšie, aby ostal doma  ako by mal vyzerať ideálny domov pre seniorov   Väčšina ľudí pozná všeobecnú pedagogiku, pozná špeciálnu pedagogiku, ale už menej ľudí tuší, čo je liečebná pedagogika. Môžeš nám vysvetliť, o čo ide? Liečebná…

Zobraziť celý článok

 

V rozhovore sa dozviete:

  •  či je pravdou známe tvrdenie, že seniori nemajú čím prispieť do spoločnosti
  •  kto sú obyvatelia domovov pre seniorov
  •  aké sú najčastejšie stereotypy o senioroch a prečo neplatia
  •  v ktorých prípadoch je lepšie umiestniť seniora do domova a kedy je lepšie, aby ostal doma
  •  ako by mal vyzerať ideálny domov pre seniorov

 

Väčšina ľudí pozná všeobecnú pedagogiku, pozná špeciálnu pedagogiku, ale už menej ľudí tuší, čo je liečebná pedagogika. Môžeš nám vysvetliť, o čo ide?

Liečebná pedagogika má ľudí nielen vzdelávať, ale aj rozvíjať, „vyťahovať“ z nich to najlepšie, jednoducho robiť to, čo by sme sa dočítali v Komenskom, keby sme ho čítali. (úsmev) Liečebáci neučia, neliečia, neriešia u klienta kritickú situáciu, ale pomáhajú mu posunúť sa tam, kam sa môže dostať, a to tak, aby to urobil sám. My sme jeho sprievod, barlička.

Liečebná pedagogika vychádza z toho, že každý človek je jedinečný taký, aký je, a je jedno, či chodí rovno alebo krivo, či vôbec chodí, či rozpráva alebo nie. Niekedy jeho hendikep ani nemusí byť viditeľný. Môže to byť človek napríklad zo slabého sociálneho prostredia, ktorý nemá vžité niektoré koncepcie našej spoločnosti a nevie sa správať. Aj vtedy je znevýhodnený, hoci to na ňom vôbec nevidno.

Takže liečebná pedagogika súvisí aj so psychológiou?

Áno, so psychológiou, s medicínou, aj so sociálnou prácou či s klasickou pedagogikou. Ale liečební pedagógovia nie sú učitelia, navyše, nevenujeme sa len deťom, ale človeku od narodenia až po smrť. Čiže pracujeme napríklad aj s alzheimerikmi, alebo v hospicoch.

Čo by nemalo chýbať liečebnému pedagógovi či pedagogičke?

To je veľmi ťažké popísať. Ale v podstate si liečebná pedagogika vyžaduje ľudí, ktorí vidia veci vcelku, vidia čo najviac z celého človeka, pretože to sa nedá naučiť.

Čiže napríklad aj jeho situáciu doma alebo v práci?

Áno, aj tieto situácie. Jednoducho, musí brať do úvahy všetko, kam ho klient pustí. Nemusí vedieť úplne presne, čo sa deje uňho doma, ale musí minimálne vycítiť, že keď sa správa takto, niečo nebude v poriadku. Snaží sa nájsť k nemu cestu, lebo každé správanie má nejakú príčinu. To nevhodné, aj to vhodné.

Foto: Zuzana Schaleková

Aké nástroje používate na to, aby ste dostali človeka, ako si povedala – tam, kam sa môže dostať?

Máme na to široké spektrum nástrojov. V prvom rade nás veľmi veľa naučili v škole– od psychiatrie, neurológie až po pedagogické prístupy. Často používame veci, ktoré majú ľudia všeobecne radi, napríklad umenie – výtvarné, pohybové, hudbu a podobne. Už v rámci štúdia máme základy tzv. expresívnych terapií, napríklad muzikoterapiu či arteterapiu. A potom používame klasické prostriedky ako napríklad rozhovory.

Robíte aj bežné sedenia?

Liečebný pedagóg si môže otvoriť aj vlastnú ambulanciu a v rámci nej využívať tie prostriedky, ktoré uzná za vhodné. Napríklad pri dieťati môže využívať hry a pozorovať jeho správanie, pri dospelom môže, podobne ako psychológ, viac využívať rozhovory, ale môže spraviť aj muzikoterapiu atď. Liečebáci musia byť veľmi kreatívni v tom, čo použijú, pretože väčšinou sa venujú ľuďom, u ktorých je potrebné dlhšie hľadať príčiny. Okrem ambulancií však pôsobia na mnohých iných miestach – v školách, v zariadeniach pre ľudí so znevýhodnením, v nemocnici… A potom sa spôsob práce musí prispôsobiť prostrediu.

Rovnako ako puberťáci, ktorí sa musia „urevoltovať“ k tomu, čo vlastne chcú robiť, tak aj seniori majú prirodzený nárok na to, aby si povzdychali – veď ja už nie som najmladší.

Teba zavialo medzi seniorov. Plánovala si to alebo to bola zhoda okolností?

Pri nástupe na vysokú školu mi to nenapadlo. Vždy som chcela robiť niečo s hudbou, preto som sa zamerala na muzikoterapiu a zdalo sa mi najlepšie pracovať s malými detičkami. Nevedela som si seba predstaviť vo veľkých skupinách klientov, ako sa väčšinou so seniormi pracuje. Dokonca, keď ma spolužiak v poslednom ročníku vzal na prax ku nim do zariadenia pre seniorov, nevedela som zo seba vydať ani slovo. (úsmev) Ale keď som v deň štátnic dostala pracovnú ponuku z domova dôchodcov, povedala som si, že to skúsim. A behom dvoch mesiacov som sa do starkých úplne zaľúbila.

Kto sú najčastejšie obyvatelia domov pre seniorov?

V tejto dobe sú to najčastejšie ľudia s rôznymi typmi demencie a neurodegeneratívnych ochorení. Momentálne je politika nastavená tak, aby boli seniori, kým sa o seba vedia postarať, čo najdlhšie doma. A potom, keď už majú veľmi nízku samoobslužnosť, získajú posudok do zariadenia.

A ako to berú, keď majú ísť do domova?

To je veľmi rôzne. Videla som rozdiel medzi štátnym a súkromným zariadením. Do štátnych sa väčšinou dostali seniori zo zlých rodinných pomerov či bytových podmienok. Niektorí sa naozaj cítili tak, ako si to každý z nás predstavuje – odložení, nešťastní, hundrajúci na celý svet. Niektorí boli radi, že sú na mieste, kde je teplo a kde dostanú jedlo. Boli takí, ktorým už všetci umreli a nemal sa o nich kto postarať.

V súkromných zariadeniach sú väčšinou ľudia s dobrým rodinným zázemím. Avšak, všimla som si, že môžeš mať milujúcu rodinu, ktorá za tebou chodí 24-hodín denne, ale keď nie si stotožnený s tým, že už nedokážeš byť doma sám, nikto ti to nevysvetlí. A vtedy sa na človeka nedá tlačiť.

Treba však ešte povedať, že aj keď si v domove seniorov najväčšia hviezda, dokážeš tancovať, chodiť s paličkou pod pazuchou, príde jedna z posledných fáz – ja tomu hovorím, že ťa dobehne vlastná smrteľnosť – a to je posledný boj, ktorý musíš vybojovať. Dokázať prijať, že si prežil taký a taký život s tým, že už sa nedá zmeniť, a musíš sa s tým vysporiadať. A to môžeš aktívne – ak sa dá niečo napraviť, napravíš, ak sa nedá, prijmeš to, alebo pasívne – celé to poprieš, odmietneš na to myslieť a keď sa ti niečo pripomenie, budeš na všetkých nervózny.

Čo ty ako liečebná pedagogička najčastejšie robíš so seniormi?

Je to veľmi rôzne. V domovoch dôchodcov sa vždy snažia pripraviť ponuku programu, z ktorej si seniori môžu vybrať. Aby mali dôvod „vychádzať zo seba“. Jednak preto, že keď je človek zamestnaný niečím, z čoho má radosť, progres v demencii a v starnutí nie je až taký rýchly a viditeľný, a jednak pre sociálne kontakty, ktoré ich tiež vedia držať. Ja najčastejšie robím skupinové aktivizácie s použitím toho, čo je starkým blízke. Čiže robíme kognitívne tréningy, napríklad na cvičenie pamäte, pozornosti, koordinácie; ďalej vyrábame veci – od najťažších po najjednoduchšie, ako je šúpanie levanduľových kvietkov či vystrihovanie. Hrávame spolu hry, cvičíme, chodievame na prechádzky, máme muzikoterapiu. Všetko, čo si každý predstaví, keď poviem, že pracujem v domove dôchodcov.

Foto: Zuzana Schaleková

A nie sú to veci, ktoré by zvládol robiť, povedzme, nejaký animátor?

Áno, v zásade by to mohol robiť hocikto, ale nechce to robiť hocikto. A navyše, odbornosť sa ukáže, keď senior zareaguje zle – vynadá ti, pošle ťa preč. Animátor môže urobiť to, že povie: „Nechcete? Tak dovidenia a pekný deň.“ Ako terapeut sa opýtam, či môžem urobiť niečo inak. Pretože mám na starosti celú skupinu. Nemôžem zabudnúť na babku, ktorá nikam nechodí, lebo ju všetko bolí. Nemôžem zabudnúť ani na tú najaktívnejšiu, ktorá by furt niečo chcela a furt má toho málo. Aj tento človek musí byť prijatý a docenený, rovnako ako ten, ktorý potrebuje už len, aby si pri ňom sedela a držala ho za ruku – vtedy to možno vyzerá, že nič nerobíš, ale v skutočnosti robíš. A možno niekedy aj oveľa viac ako s tými ostatnými. Je potrebné mať skúsenosti, ale aj cit pre to, čo kedy a ako spraviť. To ti nikto nepovie. A zároveň sa neustále v sebe pýtaš – spravila som dnes dobre? Mala som to spraviť ináč? Bolo to to, čo klient naozaj potreboval? Urobím to takto aj zajtra?

Tvojou srdcovkou je muzikoterapia. Prečo?

Každý máme svoje spôsoby vyjadrovania a vnímania sveta a pre mňa je to cez hudbu. Pri nej ľuďom rozumiem oveľa viac, ako napríklad pri tanci. Rozumiem, čo klient cez to vyjadruje, ako a čo robí s hudobným nástrojom, či spieva, či nespieva, do čoho sa pripojí… Ide o podprahové neverbálne signály, ktoré dáva a ani sám o tom nevie, ale liečebák dokáže zachytiť, čo sa vlastne deje.

Muzikoterapiu mám rada aj z úplne obyčajného dôvodu – viem starkým zmeniť náladu.

A oni sa zapájajú do hudby?

Áno, samozrejme. Ľudia, ktorí už nemôžu hovoriť, niekedy dokážu spievať. Niektorí sa chytia do melódie, niektorí do nálady, niektorí sa vedia hýbať, niektorí vedia hrať na nástrojoch spolu so mnou.

Aké sú najčastejšie stereotypy o senioroch, s ktorými ty pri svojej práci vôbec nesúhlasíš?

(So smiechom) Prvý stereotyp, ktorý mi narušili hneď v prvom mesiaci, bolo, že práca so seniormi je pokojné zamestnanie. Napríklad, mala som klienta, ktorého som mala fakt rada, ale fakt som sa ho bála. Polovicu života prežil vo väzení, bol celý potetovaný a mal takú „ohnivú“ povahu. Raz sa ku mne prišiel veľmi vehementne sťažovať. Sedela som v kancelárii – bola to malá miestnosť iba s dverami a so zamrežovaným oknom, nebolo mi všetko jedno. Vtedy som zistila, že toto zamestnanie asi nebude veľmi pokojné.

So seniormi sa stále deje niečo zásadné, málokedy prejde deň bez veľkej drámy. Napríklad, keď babka plače, že ju neprišiel pozrieť manžel, nedá sa robiť nič iné, musíš pri nej chvíľku zostať a byť s ňou. V takýchto chvíľach sa na to musíš naladiť a prežívaš tie vzruchy s ľuďmi.

Aj taký veľmi chorý, veľmi starý zomierajúci človek, ktorý nevládze dopovedať vetu, aj ten ti má veľa čo dať. Ale musíš to vedieť prijať a spracovať.

Druhý, veľmi častý, stereotyp je, že starí ľudia sú do domovov odkladaní a že rodina, ktorá to spraví, je zlá. To je veľký blud a na tomto treba pracovať. Lebo mať doma „echt“ alzheimerika v nepokojnej fáze, kedy nespí deň-noc, všetkých budí, neručí za seba, čo urobí – zapne plyn, otvorí okno, odíde z domu… Pre rodinu, v ktorej obaja dospelí pracujú, deti sú v školách a senior je sám, je to neúnosná situácia. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí, keď k nám dávali svojho seniora, boli na pokraji šialenstva, a ešte zápasili s ťažkými výčitkami svedomia. Bohužiaľ, dnes nie sú také možnosti ako napr. v 50. rokoch, keď niekto so seniorom mohol ostať doma. Avšak v zariadení sa pracovníci vystriedajú a poradia si spolu. Takže naozaj treba pracovať na tom, že ak niekto dá svojho seniora do zariadenia, neznamená to, že sa nestará. Áno, možno v niektorých situáciách to tak je, ale myslím si, že vo väčšine to nie je tento prípad.

Keby si to mala zjednodušiť, v akých prípadoch je lepšie dať ich do domova? Kedy to aj samotní seniori ocenia?

Veľmi záleží, ako je na tom senior. Zažila som prípady, keď sa ľudia sami zobrali a odišli. Povedali si, že nič nemôžem spraviť sám, o všetko sa musia starať deti, nemá to tu pre nikoho význam, idem radšej do domova. Potom sú ľudia, ktorí sú kognitívne v poriadku, a vtedy veľmi pomáha, keď sa o tom v rodine spoločne otvorene bavia, keď si rovno povedia, čo sú ich strachy, čo chcú, čo nechcú, a na základe toho sa rozhodnú.

Keď sa u starkých vyskytol aj nejaký typ demencie, je to už ťažšie. Na to neexistuje recept. Avšak demencia neznamená, že hneď musia utekať do zariadenia, priebeh sa dá spomaliť podpornými liekmi. Akonáhle to však pre rodinu a okolie začne byť tak zaťažujúce, že to nedokážu spoločnými silami vykryť, je čas začať sa zamýšľať. A potom má zmysel skôr tlačiť na kvalitu poskytovaných služieb.

Je podľa teba pravda, že seniori už nemajú čím prispieť do spoločnosti?

Záleží na tom, čo si predstavujeme pod prispievaním do spoločnosti. Ak to, že budú prinášať ekonomickú hodnotu, tak to asi nemajú. Väčšina seniorov, ktorých poznám z domova, sa „zakonzervuje“ v stave, v ktorom sú – už len tak trávia dni, užívajú si. A je to hodnota? Nie je to hodnota? To je ťažké posúdiť. Osobne si myslím, že to hodnota je. Podľa mňa je hodnota, vedieť si užívať, že svieti slnko, sedieť na lavičke a pozerať sa na kvety. Podľa mňa je hodnota počúvať, čo nám hovoria, počúvať, čo a ako v živote robili a ako to zvládli.

Nehovoriac o tom, že je množstvo podnikavých dôchodcov – cestujú, vyrábajú, vymýšľajú a sú úplne aktívni. Kopec ľudí je na 300 % pri svojich vnúčatách a rodinách. Kedysi som predávala v zmrzlinárni u pani, ktorá ju robila, ale nemala čas ju predávať, lebo sa starala o vnúčatá, vozila ich na krúžky a stíhala viac, ako ja stíham dnes.

Ak sa bavíme o tých, ktorých väčšinou stretávam v domove dôchodcov, tak majú čo priniesť; a je dobré, keď sa na to vieme naladiť.

Foto: Zuzana Schaleková

Čo znamená naladiť sa na to?

Znamená to, že sa na chvíľku vypneš z toho svojho „letím si svetom“ módu, že sa na chvíľočku zamyslíš nad tým, čo a prečo tento človek robí. Musíš sa zamerať na neho, nie na veci okolo. Vtedy ti má veľa čo priniesť. Aj taký veľmi chorý, veľmi starý zomierajúci človek, ktorý nevládze dopovedať vetu, aj ten ti má veľa čo dať. Ale musíš to vedieť prijať a spracovať.

Ako sa vyrovnávaš so smrťou klientov?

Je to ľahké v tom, že je to veľmi prirodzené. Keby som nerobila so seniormi, asi by to bolo pre mňa náročnejšie. Ale pri nich sa na to nejako pripravujem, som účastníkom toho procesu. Mnohokrát sa mi stalo, že keď klient umrel, bola som hrdá na to, že som bola súčasťou jeho príbehu. Na pol roka, mesiac, dva týždne… Stalo sa mi aj, že umreli takí klienti, po ktorých mi ostal pocit – čo ste mi to spravili, veď ešte nie?! Ale jednoducho, keď človek ide do práce, ráta s tým, pripravuje sa na to. A je to zvládnuteľné. A keď som smutná, tak si poplačem.

Čo robiť v rodine so seniormi, aby sa nepoddávali veku?

Toto je boj, ktorý si musia rodiny vybojovať. Rovnako ako puberťáci, ktorí sa musia „urevoltovať“ k tomu, čo vlastne chcú robiť, tak aj seniori majú prirodzený nárok na to, aby si povzdychali – veď ja už nie som najmladší, čo bude s tou záhradkou, keď tu už nebudem a podobne. Myslím, že časť týchto rečí je pre okolie veľmi výchovná. Je to veľmi dobrá príprava pre tých, ktorí ho majú strašne radi a nevedia si ani predstaviť, že by odišiel. Tieto reči je treba prijať, povedať si – áno, teraz mi chce povedať toto. A hotovo. A potom sa zamyslieť – je to tým, že sa cíti sám? Neprijatý? Zúfalý z toho, že už nevie, čo tu vlastne robí? Cíti sa neužitočný? Čo je za tým? Je to o tom, čo nám ten starký komunikuje. Niekedy sa cíti starý a potrebuje si v sebe len upratať, že už to nebude ako predtým. Niekedy len potrebuje nové podnety. A niekto je možno naozaj od prírody ufrflaný a bude frflať na bársčo a ešte len vtedy bude nespokojný, keď si nebude môcť pofrflať. (úsmev)

Čo by si povedala mladým ľuďom, ktorí sa boja zostarnúť?

Nebojte sa, aj tak sa to stane! (smiech) Je veľmi dôležité, položiť si otázku, prečo sa boja. Môžu to byť rôzne dôvody. Niektoré môžu vyznieť povrchne, že: och, budem mať vrásky, budem škaredá. Ale za tým môže byť niečo hlbšie. Napríklad, že pre takú ženu je krása vec, na základe ktorej sa cíti hodnotná. Ale, a to nám mnohí neveria, vidieť krásu možno aj v starých ľuďoch. Len ide o to, vedieť vidieť…

Ďalšia vec je, že ľudia sa boja straty slobody, samostatnosti, boja sa, čo sa stane, keď budú napospas ostatným. Dnes nie je hodnota starať sa o ostatných, dnes je super, keď sa zvládneš o seba postarať sám. A vedieť sa zveriť niekomu do rúk, je náročné. Myslím si, že je to výzva osobnej zrelosti – staroba je prirodzená a treba dozrievať. A viac, ako sa báť, je potrebné sa pýtať, čoho presne sa bojím. Čoho presne sa bojím, keď vyjdem ráno z domu a nebudem učesaná? Že ma vysmejú kolegyne? Že sa mi vlasy zauzlia tak, že ich nikdy nerozčešem? Čoho presne sa bojím? Čoho presne sa bojím, keď sa bojím starnutia?

Ako by mal podľa teba vyzerať ideálny domov pre seniorov?

Pre mňa by mal vyzerať tak, že všetci ľudia, ktorí tam robia, tam chcú pracovať. Samozrejme, mal by byť bezbariérový, mal by mať priestor na vychádzky a priestor, kde môžu byť s rodinou. Na to sa už začína myslieť. Ale dôjdeš do bodu, kedy sú toto blbosti a všetko závisí od toho, aby sa o teba denne staral človek, ktorý to chce robiť. Ja to volám vankúšová terapia – vojdeš do izby a začneš natriasať vankúš. Niekomu stačí raz a dá si ho pod hlavu, niekto to potrebuje opakovať 15-krát, kým je spokojný. A ty to pre toho človeka spravíš. Na to nie je treba žiadnu špeciálnu školu, ani kurzy, ani prípravu, je to rozhodnutie natriasať vankúš dokým nebude starký spokojný. Je to len elementárna ľudskosť.

 

Nenechajte si ujsť aj