Ako sa začal spoločný príbeh Ľubomíra Chobota a hradu Lietava? Do roku 1999 som Lietavský hrad navštevoval len ako bežný turista, nijaký špeciálny vzťah som k nemu nemal. Bol to jednoducho hrad na kopci pri našej dedine. Celým mojím životom bola rocková kapela. S chlapcami sme vtedy najviac túžili zahrať si na festivale, v 90-tych rokoch to však bol veľký problém. Jedného dňa náš ústny harmonikár vymyslel, že si urobíme vlastný koncert na záchranu hradu. Povedal som mu: Dobre, vyzbierame nejaké peniaze a dáme ich…
Ako sa začal spoločný príbeh Ľubomíra Chobota a hradu Lietava?
Do roku 1999 som Lietavský hrad navštevoval len ako bežný turista, nijaký špeciálny vzťah som k nemu nemal. Bol to jednoducho hrad na kopci pri našej dedine. Celým mojím životom bola rocková kapela. S chlapcami sme vtedy najviac túžili zahrať si na festivale, v 90-tych rokoch to však bol veľký problém.
Jedného dňa náš ústny harmonikár vymyslel, že si urobíme vlastný koncert na záchranu hradu. Povedal som mu: Dobre, vyzbierame nejaké peniaze a dáme ich pamiatkarom, nech hrad opravia. A tak sme v októbri 1993 odštartovali nultý ročník podujatia Rock Lietava, kde hrali kapely bez nároku na honorár a vyzbierali sme prvých 2000 slovenských korún.
V tom čase sme vyzerali ako správni rockeri. Vyťahané metalové tričká, elastické rifle, tenisky s tým najväčším jazykom, náušnice v uchu, dlhé vlasy po plecia. S pamiatkovou obnovou to nemalo absolútne nič spoločné. (smiech) Keď sme prišli na krajský pamiatkový úrad a položili peniaze na stôl, pán riaditeľ Miloš Dudáš, dnes môj dobrý priateľ, z nás bol zhrozený. A samozrejme, odmietol od nás financie vziať, chcel, aby sme to urobili oficiálnou cestou. Založte občianske združenie, nabádal nás.
A vložil Vám chrobáka do hlavy…
Presne tak. Dlhé roky to však v našich hlavách dozrievalo. Ďalšie takéto podujatie bolo v roku 1999 a vtedy sme s ľuďmi z kapely založili Združenie na záchranu Lietavského hradu. Jeho cieľom bolo propagovať pamiatku a informovať verejnosť o stave, v akom sa nachádza. Ja som chcel organizovať koncerty, kolega zase hradné slávnosti. Prišli ďalšie roky a ďalšie podujatia. Snažili sme sa akcie sprofesionalizovať, zväčšiť. Jeden rok sme dokonca plánovali trojdňový hudobný festival, ktorý by spájal rock aj folk, mali sme dohodnutých mnoho kapiel. Avšak, nakoniec nám nevyšlo počasie a my sme skončili v mínuse. V roku 2002 sme boli všetci demotivovaní, nechceli sme už nič organizovať a ja som plánoval zo združenia odísť.
Napriek tomu ste jeho riaditeľom už 19-sty rok. Čo sa stalo?
Do združenia medzitým vstupovali ľudia, ktorí neboli muzikantmi, ale naozaj sa zaujímali o osud hradu. Začali ma od odchodu odhovárať a vymýšľať nové spôsoby, ako hrad propagovať, napríklad cez pohľadnice. Bolo to milé obdobie. O mesiac či dva neskôr sme s kapelou sedeli v miestnej krčmičke a dal sa s nami do reči jeden Moravan. Pýtal sa na hrad a mne sa už o tom nechcelo debatovať, lebo som vedel, aké zložité je niečo preň urobiť.
Moravan nám však začal hovoriť, akí šťastní by sme mali byť za to, že máme takýto krásny hrad nad hlavami a označil Lietavu za kráľovnú slovenských zrúcanín. Nebrali sme to vtedy veľmi vážne. Potom nás však vzal so sebou pozrieť sa na iné hrady na Slovensku, o ktoré sme sa dosiaľ vôbec nezaujímali. Navštívili sme ich niekoľko, občas na niektorom aj prespali a on nám rozprával vlastné zážitky z hradov či príbehy z histórie. Vtedy sa v nás čosi zlomilo, začali sme spoznávať akoby nový život, vychutnávať si čaro tej či inej zrúcaniny a chceli sme o hradoch vedieť viac. Ten Moravan, ktorý sa volá Aleš Hoferek, s nami nakoniec ostal a stal sa naším veľkým mentorom. V roku 2003 sa tak začala nová etapa združenia.
Krásny príbeh. Môžete históriu združenia rozdeľovať pred Hoferekom a po Hoferekovi. Akí ste teda boli po Hoferekovi?
Začali sme skutočne fyzicky pracovať. Raz som s Alešom sedel na hrade, na nádvorí zarastenom bujnými kríkmi a žihľavou. Snívali sme o tom, aké krásne by bolo, keby sa tu a tam niečo vyčistilo a toto či tamto aspoň trochu opravilo. A vtedy azda zasiahol osud. Okolo šiel starší bradatý pán, Štefan Gašpierik, hospodár miestneho pozemkového spoločenstva v Lietave. A povedal: Chlapci, chcete pracovať? Nie je problém! Zastavte sa zajtra u mňa, podpíšeme nájomnú zmluvu na pozemok a môžete začať robiť.
A v júni 2003 sme zmluvu skutočne podpísali. Aleš, ktorý mal bohaté skúsenosti s opravami hradov v Čechách a bol výborný výškový pracovník, nám pomohol vypracovať prvý pilotný projekt. Kontaktovali sme pamiatkarov, statika a začali sa prvé drobné stavebné práce.
V akom stave bol hrad vtedy a v akom je dnes? Predsa len, od roku 1753 je opustený a prešiel rôznymi štádiami chátrania.
Nedávno som si pozeral fotodokumentáciu stavu hradu spred vyše 15 rokov. Už s triezvym rozumom a bez novátorského nadšenia, s ktorým sme začínali, som si uvedomoval, že sme boli na veľmi nebezpečnom mieste. Z každej časti hradu v podstate hrozilo zrútenie. Nie som si vôbec istý, či by som sa dnes do toho s aktuálnymi vedomosťami znova pustil. To nadšenie na začiatku bolo pre nás veľmi dôležité. (smiech) V súčasnosti je na hrade odvedený veľký kus poctivej dobrej práce a viac ako 50 percent objektov je stabilizovaných a skutočne bezpečných.
Na začiatku pôsobenia združenia sme mali veľké oči a chceli hrad opraviť tak, ako vyzeral v 17. storočí. Ešte sme tomu nerozumeli. Pamiatkari nám ale vysvetlili, že môžeme navrátiť hrad iba do stavu, ktorý je zdokumentovaný na historických fotografiách. To bol pre nás šok. Na žiadnej totiž nebol zobrazený so strechami. Zaznamenaná je iba podoba hradu ako zrúcaniny, a to až z konca 19. storočia. Vtedy sme pochopili, že vytváranie nejakých „disneylandov“ je holý nezmysel a že je vhodné zachovať hrad v terajšej podobe. Objekt má totiž najväčšie čaro ako pokojné miesto na turistiku, relax a oddych.
Zrúcanina hradu je bezo sporu miesto, ktoré intenzívne pôsobí najmä na emócie človeka. Účinok je najsilnejší na pamiatkach, ktoré sa zatiaľ vyhli novodobým zásahom a preto na Lietave obnovu robíte inak. Citujem Vaše slová. Ako inak?
Chceme postup chátrania zrúcaniny spomaliť, ale krásu ruiny nezničiť. Na začiatku sme sa snažili hrad spoznať a pochopiť, že to nie je iba hromada kameňov. Zisťovali sme, ktorá diera v múre mala svoj účel a ktorá vznikla len po trámovom strope. Učili sme sa, že každá stena je niečím výnimočná. Havarijný stav sme začali odstraňovať postupne po drobných úpravách. Keď sme začínali, skladali sme sa po 200 korún, aby nám niekto vyviezol na hrad súdok vápna. Nechceme veľkú firmu, pri ktorej by sme preinvestovali mnoho peňazí a ktorá by nemala cit pre tento druh práce. Lietavský hrad má svoje čaro, ktoré mu pomalou a šetrnou obnovou zachováme. Na konci tak za prácou bude vidno najmä človeka, nie sterilný podnik.
Na môj syndróm vyhorenia je vždy najlepší nový dobrovoľník. Jeho elán, záujem a nadšenie, s ktorým na začiatku prichádza, totiž znova a znova dokáže nadchnúť aj mňa k ďalšej práci.
Pomáhajú Vám aj dobrovoľníci, voláte ich na pracovno-relaxačné tábory. Zišli by sa zrejme každému človeku, ktorý pracuje pod stresom.
Dnešná pretechnizovaná spoločnosť dáva síce ľuďom istý životný komfort, ale na druhej strane kradne človeku omnoho dôležitejšiu vec – životnú energiu. V rámci našich pracovných táborov sa psychicky unavený človek dokonale odreaguje. Nejeden počítačový expert alebo vyťažený ekonóm po dvoch dňoch na hrade prestal riešiť svoje pracovné problémy a natoľko sa zžil s hradom, že miešanie malty bolo preňho prirodzenejšou činnosťou než práca na počítači. Organizujeme tiež pre nich spolu s malou stavebnou firmou odborné workshopy zamerané na reštaurovanie, archeológiu či murovanie.
Vždy hovoríme: Dajte nám dobrovoľníka na 24 hodín a je náš. Krása zrúcaniny, atmosféra a úprimné priateľstvá – to všetko ich tak zhltne, že často sa nám dobrovoľníci vracajú späť. Navyše, naše združenie je od roku 2008 oficiálnym vlastníkom hradu Lietava. Každý dobrovoľník, ktorý si u nás odpracuje niekoľko hodín, môže vstúpiť do združenia a stať sa tak jedným z vlastníkov Lietavského hradu. To je tiež pre ľudí lákadlo.
Takže u Vás zaháňajú syndróm vyhorenia. A čo ten Váš?
Na môj syndróm vyhorenia je vždy najlepší nový dobrovoľník. Jeho elán, záujem a nadšenie, s ktorým na začiatku prichádza, totiž znova a znova dokáže nadchnúť aj mňa k ďalšej práci. Väčšinou je to však tak, že prvé tri roky ste nadšenci. Potom prichádza tvrdá disciplína a vtedy ľudia často odchádzajú. Kto však vytrvá, stane sa takzvaným hradárom skalným. My už našu prácu neberieme ako zábavu, pre nás je to životné poslanie. V roku 2003 sme mali na hrade dve akcie, za celý rok sme sa mu teda venovali deväť dní. Od roku 2013, kedy sme začali na hrade okrem dobrovoľníctva ľudí aj zamestnávať, sa mu venujeme plných 365 dní v roku. Žijeme tým celá rodina. Vieme, že ten hrad chceme a budeme spravovať do konca svojich životov. Je to vec, ktorá nás bytostne napĺňa a veríme tomu, že vytvárame pre ľudí komunitu a miesto, kam sa budú naozaj radi vracať.
Kedy budú všetky práce hotové? Máte nejaký konečný cieľ?
Konečný cieľ už svojím spôsobom nastal. Pre nás je dôležité, že sme na hrad vrátili život a už nie je iba opustenou stavbou, ktorú obrastá príroda. Že má svojho spravovateľa, ktorý tam organizuje rekonštrukcie, kultúrne podujatia a inštaluje expozície. Že naň prichádzajú turisti oddýchnuť si a mladí ľudia užitočnou dobrovoľníckou prácou využiť voľný čas. Svetový pamiatkový fond nás ako vôbec prvý slovenský hrad v roku 2009 zapísal medzi 100 ohrozených pamiatok sveta, čo pre nás tiež znamená určité ocenenie. Tento rok sme po prvýkrát začali riešiť archeologický výskum horného hradu a otvorili sme podzemné časti zrúcaniny.
Práce na hrade budú v závislosti od získania dotácií pokračovať ešte minimálne desať rokov, kým bude celý preskúmaný a zakonzervovaný tak, aby nebol zo žiadneho miesta pre návštevníka hrozbou. A chceli by sme tiež na hrade vybudovať oficiálny hradný kemp, aby si ľudia mohli vychutnať bezpečnú noc na zrúcanine. Stredná a horná časť hradu by zase mala byť obývaná kastelánom, ktorý bude objekt spravovať a každé ráno otvorí jeho prevádzku.
Aký by ste bol človek bez tohto projektu?
Myslím si, že každý z nás chce v živote robiť niečo zmysluplné, niečo, čo prináša ďalšiu hodnotu jeho životu. Kedysi bola moja rocková kapela jediným mojím svetom, potom som však stretol mnoho ľudí, ktorí ma ovplyvnili a priority sa zmenili. Všetko zlé je na niečo dobré a zmena poskytuje šancu robiť niečo nové. Som rád, že prinášame ľuďom radosť a spoločnými aktivitami v nich vytvárame väčšiu ľudskosť. To je asi v dnešnej dobe to hlavné.