Život a smrť sú len dve strany jednej mince

Článok je z rubriky Vianoce inak: O tých, ktorých nevidíme, v rámci ktorej si všímame bežný život ľudí v špecifickej životnej situácii.

Keď ju zasiahla nečakaná strata, sama vôbec netušila, kde a ako vyhľadať potrebnú pomoc. Keďže si celý proces smútenia sama prežila, rozhodla sa byť sprievodkyňou aj pre ostatných smútiacich na ich ťažkej ceste. Aj vďaka jej úsiliu tak ľudia okamžite získavajú pocit, že nie sú v svojom trápení sami. Stávajú sa súčasťou komunity, ktorú spojil rovnaký osud. Kolobeh života, ktorého vznik J. Pitková iniciovala spolu s Máriou Demitrovou, vdovou po hokejistovi Pavlovi Demitrovi a Ligou za duševné zdravie, už päť rokov organizuje pravidelné víkendové pobyty pre mladé vdovy a vdovcov, letné terapeutické tábory pre deti či dramaterapie, ktorých výsledkom sú divadelné predstavenia založené na skutočných príbehoch ich aktérov. Na webovej stránke združenia funguje i poradňa, ktorej služby môžu ľudia kedykoľvek využiť a získať cenné rady.

Ako smútok a smrť zmizli z našich životov

Ako hovorí J. Pitková, celá komplikácia a tabu okolo smrti sú spojené s tým, že smrť sa inštitucionalizovala a ľudia nezomierajú v kruhu najbližších, ale veľakrát osamotení v nemocniciach. Kedysi, keď sa žilo vo viacgeneračných rodinách, boli aj malé deti súčasťou prirodzeného kolobehu života. Videli, ako im zomiera babka či dedko. Mŕtve telo bolo tri dni a noci vystavené v dome, za bieleho dňa i v intimite noci. Umožňovalo to ukončiť so zosnulým všetko, čo bolo nedopovedané a zvyknúť si na novú realitu. Bezprostredný kontakt s mŕtvym telom dokázal pomôcť prejsť si tým najväčším smútkom, keďže realita sa vám dostávala priamo pod kožu.

V tomto zmysle je veľmi nápomocný prístup prírodného pohrebníctva, ktorý reprezentuje organizácia Ke kořenům (zatiaľ prírodný cintorín vo Zvolene), založený na vedomom a otvorenom prístupe k smrti. Cieľom je slobodne vytvoriť zmysluplnú rozlúčku so zosnulým a neprenechávať to neosobnej inštitúcii. Pozostalí si sami určujú mieru zapojenia sa do príprav a priebehu pohrebu. Obrad nadobúda povznesenosť vďaka prírodnému prostrediu. Pozostalí stoja v kruhu okolo pietného symbolu, navzájom sa podporujú a každý z nich má možnosť prehovoriť a voľnejšie a slobodnejšie prejaviť svoje emócie. Na rozdiel od domu smútku, tu nie je javisko a hľadisko, a tak v sebe ľahšie nájdu silu osláviť zosnulého a aj smútiť za ním. Obrad má vyjadrovať celú bytosť zosnulého, čomu je prispôsobená aj príprava (napríklad vlastnoručné pomaľovanie ekologickej urny). Smútok sa stáva ľahším, lebo pozostalí vedia, že do obradu vložili všetko, čo potrebovali urobiť pre zosnulého aj pre seba.

Môžu si naplánovať, ako chcú sviatky stráviť a uvedomiť si, čo nechcú. Prípadne skúsiť si Vianoce zorganizovať inak. Vytvoriť si novú tradíciu. Napríklad stráviť ich mimo domu s priateľmi. Urobiť hoci malé zmeny, ktoré môžu pomôcť.

Dnes sa smrti bojíme, stránime sa jej, vyvoláva v nás hrôzu a des. Akoby sme sami boli nesmrteľní a táto téma sa nás vôbec netýkala. Pritom, ako hovorí J. Pitková, kresťanskí mnísi sa kedysi zdravili „Memento mori“, čiže „Pamätaj na smrť“. Ak by sme do každého dňa vstupovali zamyslením sa nad vlastnou smrteľnosťou, prežili by sme ho dozaista s celkom inou hĺbkou a iným zmyslom. Ak by sme dnes mali pred sebou svoj posledný deň života, určite by pre nás mnohé veci stratili význam a žili by sme skutočnú naplnenosť života v spojení so sebou samými. Dnes sa veľakrát nedokážeme stíšiť a zastaviť. Bežíme o preteky a na konci dňa ani len netušíme, ako sme ním prešli, pretože reagujeme len na vonkajšie podnety, nie na vlastné vnútro a potreby.

Nie strata, ale nález

Jana Pitková upozorňuje, že mnohí ľudia sa často vidia v role obete a nevedia sa vymaniť z mentálnej pasce otázok: „Prečo sa to stalo práve mne?“ „Ako sa mi to mohlo stať?“. Pitková vysvetľuje, že človek sa ocitne v zajatí sebaľútosti a nie je schopný sa na celú udalosť pozrieť z iného uhla pohľadu. „Ak sa duša z nejakého dôvodu rozhodla odísť, je to jej právo. A to bez ohľadu na to, čo si o tom my myslíme. Našou úlohou je prijať to a naučiť sa ďalej žiť.“

Keďže smrťou blízkeho máte pocit, že odišlo aj kus z vás, musíte si nanovo vybudovať vlastnú integritu a získavate aj novú identitu. Ľudia si často kladú trýznivé otázky: „Som ešte manželka, keď mi zomrel manžel? Som ešte matka, ak mi umrelo jediné dieťa?“. J. Pitková si dnes uvedomuje, že tým, že si prešla jednou z najťažších životných skúšok, získala dar. Tento dar je skrytý, ale každý kto bude chcieť, ho môže objaviť. Spočíva v tom, že život sa stane plnším, hlbším, zmysluplnejším, bohatším, ak má človek tzv. „prázdne ruky“. V praxi to znamená prijímať a púšťať, podľa toho, ako nám život dáva a berie, aby sme neboli na nikom závislí, nikoho si neprisvojovali, nemanipulovali a nechali všetko prúdiť. Naopak boli  vďační za ľudí, veci a udalosti, ktoré sú súčasťou nášho života, bez ohľadu na to, či to trvá len mesiac, rok alebo dvadsať rokov. A boli schopní ľudí, veci i udalosti nechať od nás kedykoľvek a za akýchkoľvek okolností slobodne odísť. Pitková zdôrazňuje, že dôležité je žiť sám cez seba, nie cez druhých ľudí. „Človek by mal sám seba urobiť šťastným. Počúvať sa, uvedomovať si svoje potreby a nezrádzať sa. Všetko ostatné, čo dostane od iných, je len bonus.“

Buďte smútiacim oporou

Každý človek pozná niekoho vo svojom okolí, komu by rád pomohol vyrovnať sa so smrťou rodinného príslušníka či inej blízkej osoby. Často ale nevieme ako na to. Utešovať, snažiť sa rozveseliť či rozptýliť? J. Pitková vystríha, čomu sa vyhnúť: „Neponúkať žiadne nevyžiadané rady a frázy ako napríklad: „Musíš žiť ďalej!“ „Musíš sa vzchopiť!“ Najlepšie je povedať úprimnú pravdu o tom, že netušíme, čo smútiaci momentálne cíti, ale že sme tu pre neho a nech si sám povie, čo práve potrebuje.“

Srdce by nemalo slúžiť ako cintorín. Srdce patrí životu.

Blížia sa vianočné sviatky, ktoré sú pre smútiacich ťažkým obdobím. Čo by J. Pitková poradila ľuďom, ktorí sú práve v najhlbšom smútku? Ako prežiť Vianoce napriek všetkému? „Môžu si naplánovať, ako chcú sviatky stráviť a uvedomiť si, čo nechcú. Prípadne skúsiť si Vianoce zorganizovať inak. Vytvoriť si novú tradíciu. Napríklad stráviť ich mimo domu s priateľmi. Urobiť hoci malé zmeny, ktoré môžu pomôcť. Vianoce symbolizujú dve najväčšie mystériá života – narodenie a smrť. Sú to však iba dva konce jednej nite života. Kresťanstvo nás učí rovnako sa tešiť zo života ako zo smrti, lebo smrť je len prechodom do iného stavu bytia.“

Smútok ako zdroj

Ako smútiť? Čo znamená, keď už smútim príliš veľa a kedy zase primálo? Kedy by som mal so smútením prestať? Existuje vôbec niečo ako návod na smútenie? J. Pitková rozlišuje štyri úlohy smútenia. Človek nimi môže prechádzať voľne, bez časového obmedzenia. Môže si pritom uvedomiť, ako na tom so smútením je. Prvou z nich je prijať realitu smrti a neklamať sa, že náš zosnulý je napríklad len na dovolenke či výlete. V tom je veľmi nápomocný rituál poslednej rozlúčky – keď človek vidí telo zosnulého. Druhou úlohou je dovoliť si naplno smútiť, otvoriť pomyselný kohútik a pustiť zo seba všetky emócie: plakať, kričať, rozprávať, čokoľvek, čo potrebujeme. J. Pitková odporúča vojsť si do smútku naplno a neutekať od neho, nevytesňovať ho. Dôležité je byť v smútku autentický a robiť to, čo práve potrebujeme. Takto postupne sa náš smútok začne pretkávať s realitou bežného dňa, až jedného dňa príde moment, keď si uvedomíte, že ste sa zasmiali tak, ako predtým a môžete prejsť do tretej úlohy. Začať žiť nový život popri smútení, pričom kľúčové je „dovoliť si to“. Ovdovelí rodičia majú totiž často pocit, že ak by prestali smútiť, zradili by svojho milovaného, a preto nechcú otvoriť priestor pre ďalšieho človeka v ich srdci. A práve to je štvrtou úlohou smútenia. Vyčleniť milovanému človeku, ktorý nás navždy opustil, len rituálne spomienkové miesto, aby sme mohli vytvárať nové vzťahy a žiť plnohodnotný život.  Mali by sme si byť vedomí jednej vzácnej pravdy: „Srdce by nemalo slúžiť ako cintorín. Srdce patrí životu.“  A tak berme stratu ako príležitosť rásť. Staňme sa lepšími ľuďmi a žime plnohodnotný a naplnený život.