Moja dcéra mala vtedy tri mesiace a vždy, keď som sa na ňu a na syna dívala, mrzela ma tá nespravodlivosť, že iné deti sa tak dobre nemajú. Po prvom dni stretnutí som sa schúlila večer medzi svoje deti a triasla sa. Tak ťažko žijú deti bez skutočného domova, bez detskej izby, v chladných a preplnených priestoroch sociálnych zariadení, kde môžu byť možno len dva tri roky a potom sa podejú ktoviekam. Avšak majú aspoň to, náznak rodiny a strechu…
Moja dcéra mala vtedy tri mesiace a vždy, keď som sa na ňu a na syna dívala, mrzela ma tá nespravodlivosť, že iné deti sa tak dobre nemajú. Po prvom dni stretnutí som sa schúlila večer medzi svoje deti a triasla sa. Tak ťažko žijú deti bez skutočného domova, bez detskej izby, v chladných a preplnených priestoroch sociálnych zariadení, kde môžu byť možno len dva tri roky a potom sa podejú ktoviekam. Avšak majú aspoň to, náznak rodiny a strechu nad hlavou! Aj to je veľmi dôležité. Odvtedy som chodila medzi tieto deti pravidelne a s mnohými som v kontakte až dodnes.
Asi viete, že väčšina detí v detských domovoch, sú deti žijúcich rodičov. Nie je to vždy tak, že ich rodičia nechcú, skôr sa o nich nedokážu postarať. Rovnako, v krízových centrách pre matky s deťmi nemôžu byť partneri, preto sa deti v krízovom centre neohrejú dlho a túlajú sa z nájmu do nájmu, a občas zablúdia do detského domova. Slovensko nepochopilo základnú vec, že pokiaľ pomôžeme ľuďom s bývaním, neraz dokážeme zachrániť deťom rodinu aj budúcnosť. Nedostatok nájomných bytov považujem za katastrofu. Dôležitosť spájania a tútorovania rodín pochopil napríklad ÚSMEV ako dar. Zariadeniami Dorka som nadšená. Miesto, kde sa stretne rodina opäť, otec a matka povedzme zo zariadenia pre bezdomovcom, deti z detského domova, môžu tam spolu nejaký čas bývať a vzdelávať sa, ako správne žiť, hospodáriť, považujem za modelový príklad záchrany rodiny.
A keď už teda nie je v dosahu rodič, môže sa dieťaťu stať rodičom niekto iný. U nás, v Dobrom anjelovi, máme 19 rodín, kde sa rodičmi stali starí rodičia. Dokonca si spomínam na prípad, keď onkológ po tom, čo boli jeho pacientmi obaja rodičia chlapčeka a dievčatka a obaja umreli, si deti sám vzal do starostlivosti.
Ako dieťa som nechápala, prečo si všetky opustené deti niekto neadoptuje. No na druhej strane, sama som si ako dospelá dieťa neadoptovala, tak možno tu mám odpoveď. Trochu strachu, trochu pohodlnosti, trochu alibizmu, trochu zbabelosti. Prepáčte mi. Veľké uznanie majú v mojich očiach ľudia, ktorí poskytli navždy objatie deťom z detského domova. A že ich mám okolo seba veľa, to ma veľmi teší. Možno za to môže sčasti Karol Sudor, novinár, ktorý o svojom Jurkovi napísal krásny článok, možno len to, že som obklopená skutočne dobrými ľuďmi.
Deti by nikdy nemali trpieť. A to je zodpovednosť nás všetkých. Možno nenájdeme v sebe odvahu na adopciu, ale určite by sme mali nájsť chuť, energiu a peniaze pomáhať tým ľuďom a organizáciám, ktoré sa o ich lepšiu budúcnosť starajú.