J. Červenáková: V spoločnosti neexistuje téma zomierania

J. Červenáková: V spoločnosti neexistuje téma zomierania

„Náhody neexistujú,“ napísala mi, keď sme si dohadovali termín stretnutia, rozhovor. Pripravovali práve totiž tlačovú konferenciu k predstaveniu prieskumu postojov spoločnosti k problematike zomierania, čiže k téme, o ktorej sme sa chceli zhovárať. A veru náhody neexistujú. Rozhovor sme viedli v dohodnutý termín. Krátko po tom, čo z môjho života odišla mladá žena, kamarátka. Smrť ma zasiahla. Jej blízkym a rodine možno, mne samotnej však určite, pomohli riadky, rady, slová a vôbec to, že existuje, funguje nezisková organizácia Viaticus. Vedie ju Jana Červenáková od roku 2016, ktorá pôsobí ako manažérka v privátnom sektore aj štátnej správe.

Hovorí sa, že na počiatku bolo slovo, ako to bolo u vás. Ako ste sa dostali k neziskovke Viaticus? Venujem sa viac ako 12 rokov vzdelávaniu manažérov v zdravotníctve a tých 12 rokov sledujem, ako situácia v zdravotníctve postupne upadá, stav sa zhoršuje. Manažéri v zdravotníctve. Kto sú to? Nie sú to lekári… V rámci našej školy Health Management Academy sa preberajú všetky témy, ktoré sa týkajú zdravotníctva. Jedným z vyučovacích blokov je etika a opakovane tam prednášajúci spoločne so študentmi konštatujú,  že…

Zobraziť celý článok

Hovorí sa, že na počiatku bolo slovo, ako to bolo u vás. Ako ste sa dostali k neziskovke Viaticus?

Venujem sa viac ako 12 rokov vzdelávaniu manažérov v zdravotníctve a tých 12 rokov sledujem, ako situácia v zdravotníctve postupne upadá, stav sa zhoršuje.

Manažéri v zdravotníctve. Kto sú to? Nie sú to lekári…

V rámci našej školy Health Management Academy sa preberajú všetky témy, ktoré sa týkajú zdravotníctva. Jedným z vyučovacích blokov je etika a opakovane tam prednášajúci spoločne so študentmi konštatujú,  že sa zhoršuje starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich pacientov. Je nedostatok dlhodobých lôžok, ošetrujúceho personálu, paliatológov. Nie je čas na týchto pacientov a niekedy ani záujem..

Čo ste urobili?

Chceli sme pripraviť  komunikačné vzdelávanie pre lekárov, aby dokázali s ľuďmi úprimne hovoriť o tom, čo ich čaká. Ako sme sa však tejto téme začali venovať, zistili sme, že nielenže vzdelávanie pre lekárov neexistuje, ale že v spoločnosti neexistuje ani téma zomierania. Keď ste v roku 2016 naťukali na internet zomieranie, vybehli vám len pohrebníctva, no pohrebníctvo je až niečo po… A téma je dôležitá predtým. Začala sa potom debata, ako je to možné. V pôrodníctve sa situácia na Slovensku zmenila, hovorilo sa o tom a pomaly sa situácia zlepšuje, ale tomuto sa nevenuje nikto. Veď život sa nielen začína, ale aj končí…

Je to téma, ktorá sa týka každého, ale veľa ľudí ju odsúva „na neskôr“…

Nemusíte mať deti, ale zomrie každý. Je jedno, či ste vplyvný, bohatý, či ste „niekto“,  na smrteľnej posteli ste sám za seba. Tému sme úplne vytesnili na okraj záujmu spoločnosti, normálne ju ignorujeme, akoby neexistovala.

Zistili sme, že nielenže vzdelávanie pre lekárov o komunikácii s pacientmi neexistuje, ale že v spoločnosti neexistuje ani téma zomierania.

Zmenila sa spoločnosť alebo…?

Áno, naša spoločnosť zmenila hodnoty. Dnes je dôležité byť mladý, krásny, úspešný, narušil sa hodnotový rebríček a keď je niekto starý, chorý, má problémy, tak s tým nechceme byť konfrontovaní – dajme ho niekam, nech ho nevidíme. Prehnaný kult mladosti vedie k tomu, že sa títo ľudia stávajú nežiaducimi… Čo ale bude s nami, keď budeme starí?

Mnohí ľudia však už hovoria o pomoci doma, o dôležitej podpore opatrovateľskej služby a pomoci chorým doma.

Jana Červenáková sa v rokoch 2002 až 2006 sa aktívne podieľala na viacerých významných projektoch Ministerstva financií SR, spolupodieľala sa aj na reforme zdravotníctva. V roku 2007 bola spoluzakladateľkou Health Management Acadeny, inštitúcie, ktorá vzdelávania manažérov v zdravotníctve.  V roku 2013 spoluzaložila Human Behaviour Institut, ktorý sa zameriava na vzdelávanie v oblasti rozvoja emocionálnej inteligencie.

To, že to rodina chce, je jednoznačné. Problém nastáva, ak sú s tým problémom priamo konfrontovaní. Z prieskumu vyplýva, že najviac si myslia, že sa nedá o blízkeho postarať doma, tí, ktorí s tým v posledných troch rokoch, mali osobnú skúsenosť. Čiže tým, ako systém zlyháva a neposkytuje podporu domácej starostlivosti, sa počet ľudí, ktorí si myslia, že sa o ťažko chorého dá postarať doma, znižuje. Predstavte si, že máte 25 rokov, máte 50-ročnú mamu, ktorá sa stará o vašu 75-ročnú babku a vidíte, čo ona prežíva, poviete si, toto ja nechcem zažiť. No, čo bude, ak bude vaša mama v tej situácii?

Myslíte napríklad, že vidím, že nemôže ísť do práce?

Áno, že nemôže ísť do práce, že je k tej babke  priviazaná, že nemá nárok na dovolenku, že neexistujú odľahčovacie služby, že sa z toho stáva utrpenie aj pre toho, kto sa stará. A predstavte si, žijete s mamou v Bratislave a máte babku v Humennom… Ako sa dá domáca starostlivosť zabezpečiť vtedy?

Keby Pán Boh chcel ľudí potrestať, zobral by im smrť. Smrť, to je to ten najväčší dar, ktorý ľudia majú.

Je to stav, ktorý sa bude na Slovensku pravdepodobne zhoršovať, dá sa tomu ešte pomôcť?

Ten, kto je dlžníkom v tejto téme, je štát. Nevytvoril elementárne podmienky, myslím, že ak toto je priorita, nekalkulujem s tým, že opatrovateľky majú minimálne mzdy, nevytvorím administratívne bariéry, ktoré vedú k tomu, že sa ľudia k pomoci nedostanú. Kým vybavíte všetky papiere, tak vám blízky aj zomrie. Nakúpiť stíhačky, ktoré nás ochránia pred mimozemšťanmi, je výborné, no pomoc starému zomierajúcemu človeku neriešime. Ak sa skoro neprijmú hlboké systémové, koncepčné zmeny, ktoré 30 rokov vydržia, tak sa systém zrúti.

A čo robí štát?

Štát prijíma zdanlivé riešenia, ale nie skutočné. Nie je to tak, že riešenia neexistujú, oni existujú, no keď si len pozrieme, čo sa deje so stratifikáciou nemocníc, ak sa politik dokáže postaviť pred kamery a povedať, je to síce fajn, ale teraz už  nie… Tak sa pýtam, kedy?

Navrhovali ste riešenia, komunikovali ste s rezortom?

Som v pracovnej skupine Asociácie na ochranu práv pacientov, ktorá sa podieľa na príprave stratégie dlhodobej starostlivosti a zo skúsenosti budem veľmi kritická k Ministerstvu práce a sociálnych vecí a rodiny. Tak arogantné správanie štátnych úradníkov, ako pri tomto procese, som nevidela, nikdy som sa s takým nestretla. Prijímajú rozhodnutia, riešenia pre tento okamih.

Ak sa niečo prevalí, riešia…?

Áno, konajú vyslovene reaktívne.

Robíte s touto ťažkou témou denno-denne. Dá sa to?

Živím sa niečím úplne iným, toto je neziskovka. Robím to aj pre seba, pre blízkych, nechcem sa stať obeťou systému. Systém zlyháva už dnes, za 15 rokov, keď ja budem tá postihnutá skupina, kde ten systém bude? Budeme starých ľudí prekračovať na ulici? O minulosti vieme skoro všetko, nevieme si však predstaviť budúcnosť. Keď hovoríme o roku 2030 a hovoríme o starých ľuďoch, máme pred sebou starých ľudí, ktorí sú dnes starí, ale tí budú mať šťastie, budú mŕtvi, budeme to my…

Prehnaný kult mladosti vedie k tomu, že sa títo ľudia stávajú nežiaducimi.

Ľudia si to možno uvedomujú, hovorí sa o starnutí, že nebudú dôchodky, že systém padne, no mám pocit, že sa len hovorí a nerieši.

Myslím, že riešenie existuje. Treba zaviesť inštitúty, ktoré sa v iných krajinách osvedčili, treba zmeniť systém posudzovania odkázanosti, treba zaviesť dávku na klienta, zaviesť individuálne poistenie  na dlhodobú starostlivosť a keď hovoríme, že je to priorita, tak na to z rozpočtu peniaze vyčleníme. Nie keď je všetko ostatné pokryté a je v pohode, tak tam dám zvyšok. To tak nemôže byť.

Čo vás osobne ženie, aby ste bojovali, nevzdávali to, nevyhoreli?

Som človek, ktorý neznáša, keď sa ubližuje bezmocným. Deti a starí ľudia, to sú tie najzraniteľnejšie skupiny. Ľudia však deti aj emocionálne vnímajú inak, no starí ľudia sú na okraji záujmu spoločnosti. Môžem povedať z našej skúsenosti – napísali sme  veľa grantov, žiadostí i podporu, nezískali sme ani jeden. Stáva sa, že nám v odpovedi na našu žiadosť napísali: „My podporujeme život a nie smrť“. To je čo za vyjadrenie? Áno, život je dôležitý, no smrť tu je a život inak nevie skončiť, len takto.

Smrť je tu, ako odporúčate komunikovať s priateľom, kolegom, ktorému niekto blízky zomrel? Hovoriť s ním o tom?

Nevieme, čo je po smrti. Smrť je však často ukončením veľkého utrpenia, a my by sme mali byť „v topánkach“ toho umierajúceho človeka. Keby Pán Boh chcel ľudí potrestať, zobral by im smrť. Keby ľudia zomierali za odmenu, boli by lepší. Predstavte si, keby ste videli vedľa seba človeka, ktorý fyzicky nevládze, je odkázaný na pomoc, musí sa doprosovať, no nemôže zomrieť, pretože sa nesprával, ako mal. Keby smrti nebolo, ľudské utrpenie by nemalo koniec. A to je tá zmena paradigmy, videnia. Smrť, to je to ten najväčší dar, ktorý ľudia majú. Keď to utrpenie je také neznesiteľné, tak tá smrť príde ako vykúpenie…

Ťažko sa na to pozerá, keď sa váš blízky rozhodne, že liečbu už nechce, nechce do nemocnice, na operáciu.

Treba to rešpektovať, má na to právo. Často hovorím že svoj koniec nepoznáme, ani cestu, ktorá k nemu povedie. Ale mali by sme sa nad tým zamyslieť a v čase, keď môžeme, sami rozhodli o tom, aká starostlivosť nám má byť poskytnutá na konci nášho života. Inštitút vopred vyslovených prianí, ktorý u nás chýba, by bol pomocou pre pacientov, pre lekárov a myslím si, že aj pre príbuzných.

 

Úvodná foto: archív J Červenákovej

Nenechajte si ujsť aj