K. Šimončičová: Zmenila by som Otčenáš na: ,Voda, strom a chlieb náš každodenný‘

Katarína Šimončičová detailne pozná zákon o ochrane prírody a krajiny, dokonca lepšie ako mnohí úradníci. Prísne a nekompromisne dozerá na odôvodnenosť rozhodnutí súvisiacich s povoleniami výrubov drevín. Posiela odvolania, žiada vysvetlenia, protestuje, nahlas vyjadruje svoju mienku. Nenechá si ujsť takmer nijaké výrubové konanie: „Som účastníčkou všetkých výrubových konaní – aj jedného stromu – pre istotu, čo ak pôjde o nejakú veľkú vŕbu alebo lipu.“

Hodiny strávené za počítačom kontrolovaním moci samospráv a písaním odvolaní ale vôbec nevychádzajú nazmar – neraz už priniesli svoje ovocie v podobe množstva zachránených stromov.

Strom – najlacnejšie klimatické zariadenie

„Strom je najlepšie a najjednoduchšie klimatické zariadenie,“ tvrdí K. Šimončičová. Denne odparí až 400 litrov vody. Ak sa navyše z tieňa stromu premiestnite mimo neho, pocítite minimálne 10-stupňový rozdiel. K. Šimončičová je presvedčená, že stromy ľudí vo všeobecnosti upokojujú: „Keby sme mali viac stromov, nemali by sme toľko stresu,“ a s úsmevom poznamenáva, že: „Potom by nás nedokázali rozčúliť ani politici a ich vyjadrenia v televízii.“

Som účastníčkou všetkých výrubových konaní – aj jedného stromu – pre istotu, čo ak pôjde o nejakú veľkú vŕbu alebo lipu.

Je dokázané, že ak sú napríklad pri škole vysadené stromy, deťom v nej sa darí lepšie. Prieskumy ukázali i to, že ak majú ľudia pri sebe skupinu stromov, rýchlejšie sa im hoja pooperačné rany. „Ak toto všetko vieme, nerozumiem, prečo dávame prednosť investorom a neporiadnym úradníkom, aby si so stromami robili čo chcú,“ nechápavo krúti hlavou sa K. Šimončičová.

K ochrane prírody ju odmalička prirodzene viedli rodičia. Keď im pred domom tienili tri veľké lipy, mama si len sťažka povzdychla: „Prečo ja mám takú smolu, že moja dcéra je ochranárka? Už som tu dávno mohla mať svetlo.“ Dcéra jej však potom pripomenula, že ak by tam stromy už nestáli, nemala by sa pred páľavou kde skryť.

Vysadenie líp na námestí – proces na dlhé lakte

Jedným z úspechov, ktoré sa K. Šimončičovej podarilo dosiahnuť, je vysadenie štyroch líp na bratislavskom Hlavnom námestí. Začalo sa to tým, že šéf krajského pamiatkového úradu raz zmienil, že by si vysadenie nových stromov na tomto mieste „vedel predstaviť“.

Keď K. Šimončičová pripravovala nový projekt, spomenula si na jeho ochotu a spýtala sa ho: „Ešte stále si to viete predstaviť?“ „Viem,“ odpovedal riaditeľ a Katarína začala s prípravami.

Nás, ochranárov, neznášajú, lebo upozorňujeme na to, čo nastane v budúcnosti. Ale potom, keď sa tak stane, už bude neskoro.

Ich súčasťou boli aj diskusie a taktické a rétorické manévrovanie s mestom i pamiatkarmi. Tí totiž, ako hovorí K. Šimončičová, nechcú mať pred budovou konkrétnej chránenej pamiatky žiadne stromy, aby nezakrývali jej fasádu a nebránili vo výhľade. Aktivistka za mestskú zeleň im však pripomína, že čoskoro si pamiatky ľudia nemusia ísť ani pozrieť, keďže sa pre horúčavy nebude dať v meste fungovať. Ľudia si ich nebudú môcť ani len odfotiť, pretože pre nedostatok tieňa neuvidia ani na obrazovku telefónu.

Stromy robia bývanie atraktívnejším

Hoci je už na dôchodku, túžba starať sa o stromy jej dodáva silu neustále. Ako sama hovorí, jej najväčšou motiváciou sú zlosť a hnev. Niet sa čomu čudovať, veď len v Bratislave sa ročne vyrúbu tisíce stromov, ktoré musia uvoľniť priestor stavbám developerov. Priznáva, že často musí vysvetľovať aj investorom, že byty budú mať lepšiu predaja schopnosť, ak v ich okolí bude stáť aspoň jeden strom.

Zvrátenie neželanej situácie je však viac ako možné. Dôkazom je napríklad zachované stromoradie 18 soforov japonských na Kulíškovej ulici v bratislavskej mestskej časti Ružinov. Zdravé stromy sa vlani mali stať obeťou zásahu stavebnej firmy, pretože ich korene prekážali pri plánovanej oprave chodníkov. Našťastie sa výrub po rozhovoroch obyvateľov s predstaviteľmi mesta nakoniec nekonal a stromy tam stoja dodnes.

Zákony nie je treba meniť, stačí ich dodržiavať

Zákony o ochrane prírody máme na Slovensku podľa K. Šimončičovej vypracované dobre. Problém je však to, že málokto dôkladne pozná ich obsah. Za každý vyťatý strom musí byť totiž zasadený ďalší, ktorý bude primerane veľký. Častým problémom je, že sa sadia stromy s omnoho užším kmeňom ako boli tie pôvodné. „Keby vysadili aspoň tri stromy za jeden, viete si predstaviť, čo by sme tu už mali za les?“ pýta sa strombudsmanka.

Nespochybniteľná a nevyčísliteľná hodnota stromov, ktoré zachytávajú škodlivé látky z ovzdušia, a sú tak prospešné pre celý ekosystém vrátane všetkých ľudí, sa predsa len dá vypočítať čisto matematicky, podotýka pragmaticky K. Šimončičová. „Spoločenská hodnota stromu sa určuje podľa veľkosti obvodu jeho kmeňa a prirátavajú sa k tomu i rôzne prirážkové indexy. Kalkulačka nepustí – hodnota stromu s priemerom 17 až 20 centimetrov je približne 184 eur, ak by sme ju chceli premeniť len na peniaze.“

Aktívny občan chráni stromy

„Nás, ochranárov, neznášajú, lebo upozorňujeme na to, čo nastane v budúcnosti. Ale potom, keď sa tak stane, už bude neskoro. Keď nebudeme mať stromy a vodu,  nebudú ani potraviny, a povraždíme sa kvôli tomu,“ varuje K. Šimončičová. „Chcela by som zmeniť Otčenáš na ,voda, strom a chlieb náš každodenný‘,“ dodáva ochranárka telom i dušou.

Každý z nás by si mal podľa nej vybrať jeden svoj strom, sledovať, čo sa s ním deje a v prípade potreby upovedomiť príslušný úrad. „Ľudia by mali dávať pozor na to, čo poslanci robia, ako sa starajú o svojich občanov a dávať najavo svoj názor. Veď samospráva znamená všetci spolu – orgány v spolupráci s občanmi.“ V pamäti jej utkvela dojímavá súťaž pre deti Chráň svoj strom, ktorá by bola ideálnym príkladom i do budúcnosti. Jeden malý chlapec si vtedy do svojho zápisníka, kde zaznamenával všetko, čo v súvislosti so stromom spozoroval, poznačil: „Pred naším domom rastie breza a deti jej stále škodia – lozia na ňu a lámu konáre. Ja som si povedal, že ju budem chrániť. Na každého kričím: Je to môj strom, dajte mu pokoj!“

 

Úvodná foto: Ctibor Bachratý