Lektorka rodičovstva: Dieťaťu pomôže už to, že sa ho snažíte pochopiť

Čo nás robí dobrými rodičmi?

Nielen v rodičovstve, ale v akomkoľvek vzťahu je dôležité byť ochotní pozerať sa na svet aj očami druhej strany. Kľúčom k spojeniu je empatia. Veľmi dlho trvá, kým sa dieťaťu vyvinie logická časť myslenia a tiež kým dieťa vie pomenovať svoje pocity. Ako rodičia by sme si mali byť tohto vedomí a pracovať na sebe – empatia nie je vrodená, musí sa trénovať ako akákoľvek iná zručnosť.

Je práve empatia to, na čom je založené efektívne rodičovstvo?

Efektívne rodičovstvo je založené na pocite spolupatričnosti, ktorý je centrálnou témou individuálnej psychológie A. Adlera. Vychádza z toho, že ľudské spoločenstvo má zásadný význam pre vývoj jedinca. Bez neho by sa jednotlivec nevedel orientovať ani prežiť, keďže sme vzťahové bytosti. Ľudia sa potrebujú identifikovať so skupinou, potrebujú spolupracovať. Len tak zažívajú pocit vlastnej hodnoty a významu pre druhých. Výsledkom prirodzenej ľudskej potreby patriť vzniká pocit spolupatričnosti.

 Je však potrebné a dôležité ho rozvíjať. Cit spolupatričnosti je tým silnejší, čím viac sa nám darí nachádzať svoje miesto v spoločnosti a prispievať k jej prospechu. Spolu s ním rastie aj náš osobný pocit spokojnosti.

Empatia nie je vrodená, musí sa trénovať ako akákoľvek iná zručnosť.

Čo to znamená pre rodiča?

To, že žiadne dieťa nekoná s úmyslom ísť proti nemu. Jeho cieľom nie je rodičovi ublížiť, vyhrať nad ním. Dieťa v danom momente svojim správaním vyjadruje, čo potrebuje. Keďže je oproti rodičovi málo komunikačne zručné, má málo nažitých skúseností,  použije aj nevhodné správanie. Čiže rodič by mal zastavovať nevhodné správanie, avšak prostredníctvom pocitov dieťaťa zistiť, čo potrebuje. To všetko sa deje v súlade s potrebami rodiča či okolia.

 

Zoberme si napríklad situáciu, že mama odchádza na stretnutie s kamarátkou a dieťa ostáva doma s otcom. V momente, keď sa začne mama obliekať, dieťa spustí plač, drží ju za nohy, nechce ju nikam pustiť. Mama by mala uistiť dieťa, že chápe, že by chcelo, aby ostala doma: „ Aj ja som rada s tebou a tiež som rada aj so svojou kamarátkou, za ktorou práve odchádzam. O nejaký čas sa vrátim. Zatiaľ budete s ockom robiť niečo, na čo máš chuť, navečeriate sa a ja prídem.“ Ide teda o budovanie vzťahu prostredníctvom vzájomného rešpektu, budovaním dôvery a uplatňovaním zodpovednosti.

V čom sme iní rodičia ako generácia pred nami?

Veľa rodičov dnes chce mať deti ako „parťákov“, je tu väčší rešpekt, potreba s deťmi niečo zažívať. Zároveň však väčšia odtrhnutosť od komunity, starých rodičov – rodičia sú dnes väčšinou na výchovu

dieťaťa sami. A je tu aj oveľa väčší tlak na výkon ako kedysi. Dnešné deti sú veľmi často preťažované. Už škôlkari trávia okrem času v škôlke aj hodiny na krúžkoch, to si spočítajte aj s dochádzaním a vyjde vám, že sú aj vyše 10 hodín „v práci“. Čiže tam, kde sa od nich niečo vyžaduje, kde sa musia správať určitým spôsobom. Do tých 6 – 7 rokov je pritom veľmi dôležitá voľná hra – nikto neriadi to, nad čím mám rozmýšľať, čo robiť, „poflakujem sa“ a spoznávam. Objavujem, čo robím rád a aj sám seba.

Je dôležité uvedomiť si, že my vlastne svoje deti nezažívame v podobe, kým raz budú, ale v procese neustálej zmeny.

S akým problémom sa na teba najčastejšie rodičia obracajú?

S tým, ako regulovať emócie. A to nielen emócie dieťaťa, ale aj tie svoje. Rodičia ma vyhľadajú, keď sa stretnú s prvým vypuklejším problémom, a tým je zvyčajne obdobie vzdoru. Veľa z nich zostane doslova zdesených, že ako je možné, že ich dieťa sa takto správa. Ja sa snažím ich  upokojiť – buďte radi, máte normálne, zdravé dieťa. Sú určité vývojové štádiá a ono obdobie „pokoja“ je v zásade veľmi krátke – od šiesteho roku do puberty. Preto je dôležité uvedomiť si, že my vlastne svoje deti nezažívame v podobe, kým raz budú, ale v procese neustálej zmeny. A úlohou rodiča je byť pre dieťa sprievodcom počas tejto zmeny. Aj s vedomím toho, že to vôbec nie je ľahké.

Prečo o náročných stránkach rodičovstva vieme tak málo?

V spoločnosti stále pretrváva mýtus, že rodičovstvo je niečo, s čím sa narodíme, a keď to príde, automaticky zvládneme túto rolu. A to je úplný nezmysel. Celkovo o tom, ako žiť vzťahy, sa nehovorí. Ani o emóciách. Emócie sú oproti výkonu stále niečím, čo sa v spoločnosti často považuje za slabosť. A ľudia sa preto boja priznať, ak niečo nie je harmonické, bezchybné. Boja sa zdieľať svoje skutočné prežívanie. Jednoducho, máme problém, tak ho zatlačíme do úzadia. Keď však príde do rodiny dieťa, začne narážať na tieto „nášľapné míny“ a zrazu to všetko ide von. Darmo ste si o sebe mysleli, že ste pokojná osoba, až dieťa s tou intenzívnou blízkosťou a vysokými nárokmi vám ukáže, ako to s vami je.

Čiže pri dieťati sa stretneme sami so sebou?

Presne tak. Deti chcú sebaistého rodiča, ktorý vie, čo robí a odkiaľ kam kráča. Rodičia prichádzajú na moje kurzy kvôli deťom a potom sú prekvapení: „Však to je celé o mne, nie o dieťati.“ Myslím tým najmä deti do 6 rokov, kde je vplyv rodiča kľúčový. Na mojich kurzoch vidím, ako rodičia oceňujú, že ide o bezpečný priestor pre zdieľanie. Kde môžu na seba povedať aj „ťažké veci“ a pochopiť, že v tom, čo zažívajú, nie sú sami.

Ako tieto kurzy prebiehajú?

Predovšetkým začíname s pochopením princípov budovania vzťahu, teda rozoberieme zásady rešpektujúcej výchovy. Keďže ide o adleriánsky prístup, dodávanie odvahy ísť svojou vlastnou cestou  je jeden z kľúčových postojov, ktorý rodičom osvetľujem. Učíme sa konkrétne komunikovať povzbudzovanie a podporu dieťaťa, ktorá buduje sebaistotu, odhaľuje mu jeho jedinečnosť a rozvíja pocit schopnosti zvládať život svojou vlastnou výbavou a tempom.

Je to veľká výzva, pretože ide o niečo, čo sme väčšinou v detstve nezažili a mnohí si povzbudzovanie pletú s chválou. To sú mnohokrát vyjadrenia typu: „Ty si ale dobré dievčatko, keď takto poslúchaš rodičov.“ Dieťa nemusí rozumieť, čo má dospelý konkrétne na mysli, keď toto hovorí. Tým pádom sa nabudúce ani nemusí trafiť správne. A čo potom? Nie som dobrá? Nechávať pocit vlastnej hodnoty na hodnotení druhých, ktorí o mne nemôžu všetko vedieť, je veľmi riskantné a najmä vedie k súťaživosti. A to, čo sa snažíme efektívnym prístupom vybudovať, je naopak spolupráca a spolupatričnosť.

A keď spolupráca nefunguje?

Riešenie konfliktov a disciplína je veľká výchovná téma. Tu sa dotýkame pochopenia dopadov odmien a trestov, ktoré všetci dobre poznáme. Tie sú v tomto prístupe, nazvime to, výchovnou skratkou, v podstate riskantnou cestou. Mať veci pod kontrolou a navyše okamžite, je veľmi lákavé. Ak však na to idete vzťahovým spôsobom, a teda vytvárate bezpečný priestor na to, aby dieťa mohlo hľadať a skúšať tú svoju cestu, tak mu vytvárate aj priestor na to, aby robilo chyby. A tu je zase veľkou témou miera, do akej to dovolíme. Veľa rodičov, ktorí odmietnu mocenský prístup k deťom, ide zase do opačného extrému. Nedávajú hranice, dookola vysvetľujú, debatujú. A to môže zájsť až k horším dôsledkom ako autoritárska výchova.

Podpora – voľnosť – hranice – to všetko je potrebné, aby sme vedeli vo svete fungovať.

Čo je správny prístup?

Podpora – voľnosť – hranice – to všetko je potrebné, aby sme vedeli vo svete fungovať. Dôležitá však je forma, akou hranice nastavujeme. A tu si treba pamätať dva základné postoje – jasnosť a láskavosť. Kriticky rozmýšľať a múdro sa rozhodnúť deti naučíme len tak, že majú voľbu a slobodu rozhodovania, ale samozrejme vo vymedzenom, bezpečnom priestore, s následným uplatňovaním zodpovednosti.

Je prirodzené sa odmeniť. Spríjemňujeme si tak to, čo je pre nás náročné, ťažké. Odmena by však nemala byť podmienkou vykonania danej činnosti. Samotná činnosť sa potom pre deti stáva len prekážkou k  odmene. Potvrdzujú to aj výskumy, napríklad aj ten, kde deti odmeňovali za čítanie kníh. Deti si postupne vyberali knihy s väčšími písmenami, hrubšími stranami, veľa ilustráciami… Už nešlo o radosť z čítania, ale o to, dostať sa čo najrýchlejšie k odmene.

Ako teda motivovať dieťa k tomu, do čoho sa mu nechce?

Niektoré veci sa urýchľovať nedajú. Sú rôzne typy detí a treba rešpektovať ich tempo. Veľakrát sa stane, že dieťa zrazu nechce chodiť na krúžok, ktoré si samo vybralo a chodilo tam predtým rado. A napríklad od 5-ročného dieťaťa nedostanete tak ľahko dôvod prečo. Často sa nemuselo udiať nič jemu samotnému. Citlivé deti však veľmi vnímajú atmosféru, zvýšený hlas, konflikt, ktorý prebehol hoc aj medzi niekým iným.

Nezostáva vám nič iné len s dieťaťom empatizovať, nasledovať ho. Povzbudzovať, podporovať, ukazovať, že sa to dá zvládnuť,  „postrkávať“, ale nenútiť . Skúsiť si ísť na krúžok na ďalšiu hodinu možno iba sadnúť, zostať pozorovať z diaľky. Takto krok po kroku pomáhame dieťaťu nadobudnúť stratené bezpečie, istotu. Ak prídu komentáre z okolia, dať najavo, že je v poriadku, čo dieťa robí, keďže má na to dôvod.

Keď sme pri komentároch okolia, veľa rodičov zažilo situáciu, keď sa dieťa doslova hádže o zem v obchode či na ihrisku, pretože niečo nie je podľa jeho predstáv…

Áno, to je situácia, kedy naozaj nemáme veľkú vôľu empatizovať s dieťaťom, lebo sami sme pod tlakom. Máme pocit, že by sme tým odobrili jeho správanie. Ale empatia nemá nič spoločné s tým, či s daným správaním súhlasíme alebo nie. Je to o snahe precítiť pocit dieťaťa na sebe samých, aby sme porozumeli jeho potrebe v danom momente. Je rozdiel, či je zúfalé, bezmocné alebo nahnevané, aj keď navonok to môže vyzerať rovnako. Cestou teda je snažiť sa dieťaťu pokojne prihovárať, skúsiť pomenovať jeho pocity. Áno, môžete mať pocit, že vás cez ten krik nepočuje a nevníma, pravda je však taká, že dieťa vníma vašu snahu priblížiť sa mu a často mu to stačí na to, aby sa upokojilo.

To znie veľmi ľahko v teórii, zachovať pokoj v takej situácii je však veľmi náročné.

Preto sa predovšetkým treba snažiť dieťa takým situáciám zbytočne nevystavovať. Ísť do hlučného obchodu a nebodaj do hračkárstva s unaveným a hladným dieťaťom po celom dni v škôlke je celkom riskantný nápad. A keď si zoberieme klasickú situáciu ráno, kedy dieťa nespolupracuje a rodič už vie, že meškajú do škôlky aj do práce, a hladina stresu sa zvyšuje, vtedy si treba pamätať tie základné princípy, a teda „jasne a láskavo“.

V praxi to môže vyzerať takto nejako: „Chápem, že by si rád zostal doma, aj ja mám často takéto pocity (môžem dieťa objať, pohladkať). Mňa však už čakajú v práci, takže teraz ťa zoberiem a potrebujeme vyraziť. Po ceste sa môžeme rozprávať o tom, čo by sme radi spolu robili, keď ťa poobede vyzdvihnem. Niečo, na čo sa môžeme spolu tešiť.“  Sú deti, ktoré sa ani po tomto neupokoja a celé si to odplačú. Ale popritom predsa len cítia, že rodič sa snaží byť v tom s nimi, že sa im snaží pomôcť, že ich potreby mu nie sú ľahostajné. A toto buduje u dieťaťa dôveru.

Je veľmi dôležité, aby dieťa zažívalo, že aj my máme priateľov, záľuby, obľúbené činnosti, ktorým sa pravidelne venujeme.

Ako rodičia robíme chyby, emócie často prevládnu nad empatiou, nereagujeme tak, ako by dieťa v tej chvíli potrebovalo. A vzápätí nám je to ľúto. Čo s tým?

Vďakabohu, že robíme chyby. Ak by sme ich nerobili, tak to naše deti „vzdajú“ hneď na začiatku – však ako by sa mohli vyrovnať takej dokonalosti? Nielen deti, ale aj my dospelí sa učíme skúsenosťou, zážitkom. A aj v takýchto situáciách sme deťom modelom, podľa nášho správania sa učia, ako to má fungovať. Takže rovnako, ako by sme sa mali ospravedlniť dospelému, aj dieťaťu treba vedieť povedať: „Mrzí ma to, toto som naozaj spraviť nemala. Nabudúce si dám na to pozor, aby sa to neopakovalo.“ A skvelé je aj spolu s dieťaťom vymyslieť, ako by sa daná situácia nemala opakovať. Dieťa napríklad môže povedať dohodnuté slovíčko, ak sa mu zdá, že napríklad už príliš zvyšujeme hlas. Toto deti veľmi oceňujú – že im dávame dôveru, že nám môžu pomáhať. Cítia sa v týchto momentoch dôležitou súčasťou rodiny.

S empatiou sa nerodíme. Kedy ju môžeme očakávať od detí?

Neuroveda hovorí, že je to až okolo 8. roku života. Ale samozrejme, aj pred týmto vekom je dieťa schopné vypočuť nás a zareagovať. To, že má svoje potreby a je závislé na nás, neznamená, že my ako rodičia svoje potreby nemáme. A práve aj komunikovaním svojich potrieb u neho empatiu budujeme. Sú to také veci obyčajného rytmu života. Keď sa s niekým stretnete a radi by ste prehodili pár viet a dieťa vám do toho skáče neustálymi otázkami, ukazovaním niečoho. Tu je príležitosť, ako ho učiť počkať.

K malému dieťaťu si čupnete, poviete mu, o čo ide, že sa porozprávate chvíľu a potom sa budete venovať jemu. Navrhnete mu, aby sa zatiaľ postaral o hladného plyšáka alebo porátal deti naokolo. Je veľmi dôležité, aby dieťa zažívalo, že aj my máme priateľov, záľuby, obľúbené činnosti, ktorým sa pravidelne venujeme. V priamom prenose tak získavajú skúsenosť s tým, čo vytvára spokojnosť a šťastie v živote.

 

Autor úvodnej foto: Gabina Weissová