P. HALÁK: Deti by nemali ísť do školy na 13 rokov do väzenia, ale na to, aby prežívali svoje detstvo

Ste vyštudovaný ekonóm, no venujete sa vzdelávaniu. Ako ste sa k tomu dostali?

Celé detstvo som chcel byť železničiarom ako môj otec. V siedmom ročníku som začal chodiť do matematického krúžku, kde som si vďaka prístupu vedúceho vypestoval záľubu v matematike. Udalosti 89-teho ma ale podnietili k tomu, aby som sa začal zaujímať o ekonomické a politické záležitosti. Preto som nakoniec vyštudoval ekonomiku. No po skončení školy som sa vrátil do partie matematikov, ktorí organizujú súťaže a aktivity pre deti. To bol začiatok mojej pracovnej kariéry.  Na jednej strane som sa venoval ekonomickým záležitostiam – účtovníctvu aj finančným analýzam, a ako hobby som organizoval súťaže. Niekoľko rokov som viedol matematický krúžok. V roku 1997 sme založili neziskovku P-Mat, ktorá sa dodnes venuje nadanej mládeži. Postupne, ako organizácia rástla, sme aktivity, ktoré boli pre smerované na učiteľov, presunuli do samostatnej organizácie – Indície.

Matematika väčšinou nie je obľúbeným predmetom detí. Mali ste dobrého učiteľa matematiky? Ako si pamätáte vašich učiteľov?

Asi každý z nás mal aj dobrých, aj zlých učiteľov. Za mojich čias boli aj takí, ktorí aj napriek režimu učili dobre a, samozrejme, aj takí, ktorí učili, ako museli, pretože nevedeli a nemohli inak. Pamätám si, že som zažil „kultúrny“ šok, keď som začal chodiť na spomínaný matematický krúžok. Stretol som sa s dovtedy nevídaným prístupom vedúceho, ktorý nás postavil pred problém a v skupinke 4 až 5 žiakov sme sa  hádali, ako ho rozlúsknuť. Úlohy mali často rôzne riešenia, neexistovalo len jedno správne. To bolo niečo úplne iné ako v škole, kde nám učiteľka vysvetlila sčítanie zlomkov, a to sme 2 týždne trénovali.  Z toho krúžku si dodnes pamätám mnoho vecí, zatiaľ čo z hodín matematiky nie.

Zmenilo sa podľa vás školstvo od čias, keď ste vy sám chodili do školy?

Dnes už takmer 30 rokov žijeme v demokracii a aj napriek tomu niektoré školy fungujú stále v režime ako za socializmu. Učiteľ direktívne nariadi žiakom, čo majú robiť – naraz a rovnako – a oni len poslúchajú príkazy. Ak však chceme naše deti vychovávať v demokracii tak, aby sa z nich stali slobodní a zodpovední občania, nie je takýto prístup správny.

V Indícii spoznávame učiteľov, ktorí chcú zmenu k lepšiemu. Nie je im ľahostajné, ako ich školy vyzerajú. Na našich podujatia sa navzájom stretávajú a zdieľajú skúsenosti, čo im dáva pocit, že niekam patria. Častým problémom na školách totiž  je aj to, že jedného alebo dvoch inovatívnych učiteľov sa zvyšok zboru snaží „upratať“ a nedovolí im pretláčať žiadne zmeny. Ak takíto učitelia majú podporu v iných školách, majú pozitívny príklad, nestrácajú tak ľahko nádej.

Niekedy sa školy vyhovárajú na to, že nemôžu učiť inovatívne kvôli osnovám…

Štát stanovuje vzdelávací  program, v ktorom je predpísané, čo majú deti v ktorom ročníku vedieť. Ten musia dodržiavať všetci, ale ďalej je to už na konkrétnej škole. Osnovy neurčujú, čo majú žiaci v akom poradí prebrať. Ako si to učiteľ zorganizuje v rámci školského roka, je len na ňom. Musí si to ale, samozrejme, premyslieť a na základe osnov určiť, ako to bude deti učiť.  Akákoľvek škola na Slovensku toto môže využívať.  Ale samozrejme, je jednoduchšie používať to isté každý rok a nemusieť sa nad tým zamýšľať.

Súčasťou štátneho vzdelávacieho programu sú aj zručnosti 21. storočia. Ako je to v praxi na školách?

Často je to, žiaľ, tak, že napríklad fyzikár si povie, že ja som tu na to, aby som učil fyziku, komunikáciu nech učí niekto iný. Takto to však nefunguje. Fyziku sa môžu učiť napríklad tak, že 5-členný tím bude spolu robiť experiment a v rámci toho sa priučia aj ako komunikovať, argumentovať a podobne. Učitelia by sa týmto zručnostiam mali dlhodobo a cielene venovať, samé totiž neprídu. Keď deti celých 9 rokov len sedia v lavici, nesmú odpisovať či rozprávať sa, nemôžeme očakávať, že budú mať rozvinutú zručnosť spolupracovať v tíme. Denne by mali zažívať prácu v menších skupinkách a tam sa prirodzene vytvorí priestor na tímový manažment, kompromisy, diskusie, argumentácie či schopnosť  prijímať názory iných. Nedá sa to urobiť umelo, napr. že „žiaci na dnešnej hodine sa budeme učiť argumentovať“. Tak  to skrátka nefunguje.  Musia pre to byť vytvorené situácie a deti to musia zažívať.

V Indícii organizujete viaceré podujatia – konferenciu Učíme pre život, Roadshow či kurzy na konkrétne témy, na ktorých sa stretávate s mnohými učiteľmi.  Akí sú dnešní učitelia?

Na naše podujatia chodia väčšinou aktívni učitelia, ktorí chcú niečo zmeniť.  Snažíme sa zasiať semienko, inšpirovať ich, no ďalej je to na nich. Stretol som sa napríklad už aj s učiteľmi, ktorí mali pocit, že učia inovatívne . Keď sa však prídete pozrieť na ich hodiny zistíte, že namiesto jednej bielej kriedy používajú  štyri farebné, ale v zásade sa ich prístup nemení. Samozrejme sú aj takí, ktorí zmenia hodinu tak, že sa decká cítia ako doma v detskej izbe, ale zároveň sa niečo naučia. Iný extrém je zase, keď sa len hrajú a tá hra nemá cieľ. To je potom len strata času.

Ako by ste opísali ideálnu školu v slovenských pomeroch?

Ideálna škola podľa mňa neexistuje. Bolo by však dobré, keby štát dával väčšiu slobodu školám a existovali by viaceré typy. A ideálne by bolo nenariaďovať, čo presne majú deti vedieť v ktorom ročníku, na ktorom predmete. Spoločný základ  nech majú rovnaký, ale deti sú rôzne a už od puberty sa potrebujú niekde ukotviť a vybrať si smer. A to by malo školstvo rešpektovať. Dôležité je, aby každá škola mala svoju víziu, ktorú by jasne komunikovala rodičom. Aby rodičia vedeli do čoho idú,  lebo keď nevedia, vznikajú konflikty.

Dávajú si rodičia záležať na výbere vhodnej školy pre svoje deti?

Mnohým  je to jedno.  Berú to tak, že keď oni prežili školu, aj ich dieťa prežije.  Dajú ho do najbližšej, aby ho nemuseli voziť. Na druhej strane sú rodičia, ktorí intenzívne premýšľajú a vyhľadávajú si informácie. Podobne, ako keď idú k lekárovi a predtým si vyhľadajú choroby na rôznych weboch a v skupinách. Je fajn, že existuje priestor, kde sa môžu zamýšľať, ako vychovávať svoje dieťa, ale treba to robiť s rozumom. Niekedy si vyberú a zapamätajú len nejakú časť  a keď ju aplikujú len čiastkovo, nefunguje to dobre.

Na základe čoho by si mali rodičia vyberať školu pre svoje deti?

Rodičia si v škôlkach často zvyknú na to, že si vyberajú krúžky a angličtinu. Tieto dve veci sú pre nich často rozhodujúci faktor aj pri školách. Vôbec však neriešia, ako sa tam učí slovenčina či informatika, a ako sa pristupuje k žiakom počas vyučovania. Dieťa strávi na základnej a strednej škole 13 rokov.  Počas toho ja – rodič som s ním veľmi málo. To, ako bude vyzerať, veľmi ovplyvňujú jeho učitelia. Vôbec to nezávisí od toho, či dieťa bude chodiť na angličtinu alebo na futbal,  ale od toho,  čo s ním učitelia robia 6 hodín denne. Je veľký rozdiel či 90 % času sedia v lavici a píšu si poznámky, alebo sú 90 % času na hodine aktívni. Na to by sa možno mali rodičia viac zamerať – čo na hodinách deti reálne robia. Či  je na hodine aktívny učiteľ alebo deti, či je učiteľ v pozícii mentora a sprievodcu alebo či je udavač tempa.

Majú podľa vás rodičia dosah na zmeny v škole, v ktorej študujú ich deti?

Na škole má najväčší vplyv, samozrejme, riaditeľ. Ak ju vedie dobre, vie ju aj meniť, aj zavádzať inovácie. Vplyv by ale mohli mať aj rodičia. Na každej škole existuje rada rodičov, zložená zo zástupcov rodičov z každej triedy,  a aj rada školy, v ktorej sú zastúpení aj rodičia. To by mal  byť poradný orgán, ktorý určuje, kam škola smeruje. Žiaľ, v realite to často vyzerá tak, že rada rieši len aké keksíky majú kúpiť do mikulášskych balíčkov a či má prísť čert alebo víla. Veľakrát je skrátka pohodlnejšie neprijímať od rodičov vážnejšie veci. Nemalo by to však tak byť. Rodičia vedia ovplyvniť aj to, aké metódy učenia sa využívajú na škole. Keď sa ich nájde dostatok a budú spolu predsadzovať niečo konkrétne, dá sa o tom rokovať či už na úrovni rady školy cez riaditeľa školy a podobne.

Potrebujeme na Slovensku reformu školstva?

V prvom rade je potrebné stanoviť si jasný cieľ kam ideme. Ten nám momentálne chýba. Máme v poradí už 21. ministra školstva od roku 1989, čiže jeden minister vydrží v priemere rok a pol. S každým novým sa menia pravidlá, neexistuje žiadna dlhodobá vízia. V mnohých krajinách to funguje tak, že premiér krajiny sa postaví pred občanov a povie, že je cieľ zmena školstva v horizonte 20 rokov a plán odsúhlasia všetky politické strany. U nás však minister mnohokrát nemá podporu pomaly ani vlastnej strany a už vôbec nie ostatných strán. Potom sa čokoľvek ťažko presadzuje. Reforma školstva by však nemala byť politická téma, je to vyslovene odborná vec. Keď panuje všeobecná zhoda, že chceme vychovávať slobodných občanov, ktorí budú vedieť rozumne voliť a nepôjdu nevhodnými či extrémistickými cestami, tak nie je o čom premýšľať. Treba sa len zhodnúť, že toto je smer a odborníci by mali ďalej vypracovať podklady.  Namiesto toho sa u nás robia len čiastkové veci, napríklad že pridáme hodinu dejepisu a podobne, ale to nie je úloha ministra. Navyše mu takýto mikromanažment uberá kapacity. Minister by mal určovať smer, financovanie a kompetencie riaditeľov.

Ste zakladateľom školy Felix, ktorá pristupuje k deťom inak ako väčšina ostatných. Povedzte nám o nej viac. S akým úmyslom ste ju zakladali?

Na podujatiach Indície sa často stretávam s učiteľmi a riaditeľmi škôl. Viacerí ma vyzývali, aby som založil školu, kde by sme pretavili naše koncepcie do praxe. Nikdy som to nemal v úmysle až kým som nenarazil na problém, kam budú chodiť do školy moje deti. A tak vznikol Felix. Cieľom bolo budovať školu, ktorá je súca pre dnešnú dobu. Aby namiesto príkazov a nariadení mali dostatočnú slobodu a zodpovednosť za to, o čom rozhodnú. Náš učiteľ je sprievodcom detí – dáva im dostatočné podnety na to, aby sa v ich hlavách vytvárali poznatky. Dáva podnet, o ktorom robia pokusy, experimenty, idú do terénu a robia aktivity, na základe ktorých samé dospejú k výsledku. Deti potom chodia do školy oveľa radšej, tešia sa na to, čo zažijú. Keď im len diktujeme poznámky, je to ako keby si sadli do väzenia. Nemali by ísť však do školy na 13 rokov do väzenia, ale na to, aby prežívali svoje detstvo.