Na Slovensku je ročne vyšetrených takmer 400-tisíc pacientov s duševnou poruchou, len so schizofréniou je evidovaných okolo 50-tisíc ľudí. Mnohí však svoj stav neriešia, taja, ukrývajú sa, alebo nevedia, kde nájsť pomoc. DSS MOST už 25 rokov pomáha uzavretým dospelým ľuďom s duševnou poruchou, najmä schizofréniou či afektívnymi poruchami. Snaží sa pre nich vytvárať podmienky na čo najväčšiu samostatnosť v bežnom živote. „Stane sa, že ide aj o dvojitú diagnózu, psychotická porucha sa môže kombinovať so závislosťou, to je skupina, ktorá…
Na Slovensku je ročne vyšetrených takmer 400-tisíc pacientov s duševnou poruchou, len so schizofréniou je evidovaných okolo 50-tisíc ľudí. Mnohí však svoj stav neriešia, taja, ukrývajú sa, alebo nevedia, kde nájsť pomoc. DSS MOST už 25 rokov pomáha uzavretým dospelým ľuďom s duševnou poruchou, najmä schizofréniou či afektívnymi poruchami. Snaží sa pre nich vytvárať podmienky na čo najväčšiu samostatnosť v bežnom živote.
„Stane sa, že ide aj o dvojitú diagnózu, psychotická porucha sa môže kombinovať so závislosťou, to je skupina, ktorá nemá na Slovensku špeciálnu starostlivosť,“ hovorí Andrea Beňušková, odborná zástupkyňa DSS MOST.
Aby poznali možnosti
Andrea stojí pri MOSTe od jeho vzniku. Hovorí, že pri práci ju motivuje to, koľko ľudí MOSTom prešlo. A to nielen klientov. „Pracovníci a klienti spoločne vytvárajú bezpečný priestor, vzájomne sa učia,“ hovorí. Hodnoty, ktoré zariadenie presadzuje sú rešpekt, úcta, tolerancia a dodržiavanie vzájomných hraníc.
Aby tí, ktorí sú hospitalizovaní, vedeli, že keď sa vrátia domov, nemusia ostať zavretí, ale aby poznali možnosti, kam môžu ísť.
Duševné ochorenia na Slovensku sú podľa odborníčky stále tabu. „Je to lepšie, ako v roku 1994, keď sme vznikali, ale stále nie dosť dobré. Trvá, kým sa posunie myslenie ľudí. Pritom v skoro v každej rodine je psychiatrický pacient.“
Aj preto o sociálnych službách MOSTu, ale aj iných zariadení, rozprávajú na verejnosti. V nemocniciach, na psychiatrii, robia osvetu.
„Aby tí, ktorí sú hospitalizovaní, vedeli, že keď sa vrátia domov, nemusia ostať zavretí, ale aby poznali možnosti, kam môžu ísť.“
Za zmenou sú roky práce
„Vítame vás v MOSTe, cíťte sa tu ako doma,“ vidieť na tabuli z farebne vyskladaných písmen.
„Dnes je tu celkom rušno,“ vysvetľuje s úsmevom Zuzana Zatloukalová. „Nacvičujeme divadlo na vianočný večierok.“ Na predstavení a predvianočnom stretnutí bolo nakoniec 90 ľudí.
Úsmev a energia Zuzany si nás získa, rýchlo pochopíme, že je to človek na správnom mieste. Je totiž prvou zamestnankyňou, ktorú klienti kontaktujú. „Zistíme, aký majú problém. Preskúmame životnú situáciu, či má človek dostatok financií, či je na PN-ke, či má zázemie, podporu, psychiatra, ktorý ho lieči,“ hovorí Zuzana a upresňuje: „Nevolajú nám len z Bratislavy, ale z celého Slovenska, vieme im však odporučiť, čo ďalej, a dať im kontakty.“
Najmladší klient MOSTu má 24 rokov, najstarší 76. „Je to náš senior,“ vraví Zuzka s úsmevom. „Trávi tu voľný čas, chodieva už viac než 10 rokov. Pokroky klienta vidieť po dlhodobej práci. Po rokoch.“
Od ručných prác cez varenie k angličtine
„Stane sa, že niekto príde len tak, neohlásene. No lepšie je mať termín a prísť za sociálnym poradcom,“ približuje Andrea. „Ak má človek záujem o naše služby, snažíme mu vtedy pomôcť splniť všetky podmienky pre nástup. Potrebuje mať rozhodnutie o odkázanosti z Bratislavského samosprávneho kraja, správu od psychiatra a buď uzavrie zmluvu s rehabilitačným strediskom alebo podporovaným bývaním.“
Rehabilitačné stredisko sa podobá sa dennému stacionáru, nepracujú tu však zdravotníci, ale psychológovia a sociálni pracovníci. Má jasné pravidlá.
Nárast počtu klientov trval dlho, osveta je dlhodobý proces a treba byť trpezlivý, kým príde výsledok.
Poskytuje denný program pre dospelých ľudí s psychickou poruchou po prekonaní akútnej fázy ochorenia, popri ambulantnej starostlivosti u psychiatra. Klient získava príležitosť pre všestranný rozvoj sociálnych zručností a rozširuje si rôzne praktické zručnosti.
Ráno sa začína komunitou, rozhovormi o tom, kto má čo nové. Nasleduje cvičenie pamäti a pozornosti, neskôr prichádza hlavná dielňa, ktorá je každý deň iná – klienti majú angličtinu, ručné práce, športujú, chodia do telocvične, na výlety, alebo sa učia variť, ísť na nákup či pripraviť si jedlo.
„Zazmluvnených máme 18 klientov denne. Každý si vyberie koľko dní chce chodiť a na aký program a žiadame ho, aby to dodržal.“ hovorí Andrea. „Nárast počtu klientov trval dlho, osveta je dlhodobý proces a treba byť trpezlivý, kým príde výsledok,“ dodáva.
Trénovanie samostatného bývania
Prečítajte si aj:
Duševnému zdraviu môžu pomôcť aj zamestnávatelia
„Podporované bývanie je vysokoprahový program, lebo má dosť veľké nároky na klienta. Nazvala by som ho tréningovým programom, snažíme sa ľudí naučiť samostatne žiť,“ približuje Andrea. „Učia sa prácam v domácnosti, ako aj hospodáriť, vybavovať veci na úradoch, užívať lieky, spolupracovať s ambulantným psychiatrom, ale aj spolunažívať s ostatnými. Sú to bežné veci potrebné na to, aby boli samostatní.“
„Pekným príkladom je Monika,“ rozpráva Zuzana. „Bola jej diagnostikovaná schizofrénia, bývala doma, nemala žiadne sociálne aktivity, kontakty. Začala chodiť k nám do rehabilitačného strediska, potom bývala v podporovanom bývaní, počas neho si našla zamestnanie a trvalý pracovný pomer. Dnes žije s priateľom a chodí do rehabilitačného strediska párkrát za mesiac, aby nestratila kontakt.“
V relaxačnej knižke, ktorú vydal DSS MOST, objavíme aj Monikine básne. Sú o pocitoch, prežívaní, aj ceste späť.
„Nie je to prechádzka ružovou záhradou,
nie je to však ani pliaga, čo zahubí,
i keď možno v prvej chvíli obráti všetko naruby.
Dá ti aj čosi vzácne,
Tvoj vlastný malý svet,
vďaka tomu nebudeš na dne,
a nájdeš cestu späť,
keď trápenie ti myseľ opantá.“