Radíte ľuďom, ako nevyhorieť. Vám sa stalo to isté. Ako ste sa k tomu dopracovali? Už ako dieťa som mal blízko k aktivizmu. Keď som v roku 1993 skončil elektrotechnickú priemyslovku, vedel som, že toto v budúcnosti robiť nechcem. Jedného dňa som narazil na infostánok Slobody zvierat. Nadchla ma myšlienka i pekné vzťahy ľudí v komunite. Cez nich som spoznal Greenpeace, kde som bol najprv neplateným aktivistom, neskôr už zamestnancom. Postupne som počas rokov 1994 až 2006 ako koordinátor projektov vystriedal viacero mimovládnych organizácii. Poslednou boli…
Radíte ľuďom, ako nevyhorieť. Vám sa stalo to isté. Ako ste sa k tomu dopracovali?
Už ako dieťa som mal blízko k aktivizmu. Keď som v roku 1993 skončil elektrotechnickú priemyslovku, vedel som, že toto v budúcnosti robiť nechcem. Jedného dňa som narazil na infostánok Slobody zvierat. Nadchla ma myšlienka i pekné vzťahy ľudí v komunite. Cez nich som spoznal Greenpeace, kde som bol najprv neplateným aktivistom, neskôr už zamestnancom. Postupne som počas rokov 1994 až 2006 ako koordinátor projektov vystriedal viacero mimovládnych organizácii. Poslednou boli Ľudia proti rasizmu, kde som už vyhorel do tla.
Ako to vyzeralo?
Keď sa to stalo, ešte som nevedel, že ide o vyhorenie. Zistil som to až neskôr. Počas tých 12 rokov v mimovládnych organizáciách som mal v sebe taký zvláštny sebaobranný mechanizmus. Vždy, že keď som cítil, že má práca už nenapĺňa, že to je už rutina, stále tí istí ľudia, tak som organizáciu zmenil. Až neskôr som odpozoroval, že sa to opakovalo vždy v približne dvojročnom cykle. Keď som však nastúpil do Ľudia proti rasizmu, uvedomil som si, že už nemám silu pokračovať. Mal som pracovať s dobrovoľníkmi a hoci som mal byť ten, ktorý ich najviac motivuje, bol som spomedzi nich najskeptickejší.
Nemali by sme sa nútiť do aktivít len preto, lebo ich robí môj kolega či kamarátka.
Čo bolo potom?
Fáza zúfalstva trvala niekoľko mesiacov. Myslel som si, že to bude dočasné, že to prejde. Ale ono to neprechádzalo. Cítil som, že som vyčerpaný fyzicky aj psychicky, na nervy mi liezli už aj ľudia. Bolo to také depresívne obdobie, kedy som nerozumel, kam sa podela moja energia. Keď som s aktivizmom začínal, mal som pocit, že to budem robiť celý život. V 90-tych rokoch však bola vlna aktivizmu obrovská, za týždeň sa u nás diali aj tri demonštrácie. Sloboda zvierat napríklad uskutočnila protest proti chovu medveďov v Číne pre výrobu afrodiziaka a pred čínske veľvyslanectvo prišlo 300 ľudí. Vlna spoločenského nadšenia však postupne klesala, medzitým nám niekto vypálil kanceláriu a zabili Daniela Tupého. To všetko boli pre mňa silné veci. Dlho som rozmýšľal, že už v mimovládnom sektore nemám čo robiť. Ale čo iné budem robiť? Začal som preto sledovať, ktoré z mojich každodenných aktivít ma najviac vyčerpávajú a kde som aspoň na nule. A zistil som, že ma celkom baví šoférovanie, lebo si pri tom vyvetrám hlavu. Po dlhom zvažovaní som si požičal peniaze, kúpil mikrobus a začal prevážať ľudí i nábytok. To ma živilo ďalších vyše desať rokov.
A popri tom ste vyštudovali psychológiu.
Áno. Nadchla ma jedna prednáška, na ktorú ma vzala moja vtedajšia priateľka. Uvedomil som si, že som počas posledných rokov vždy zachraňoval niekoho iného, často veci na opačnom konci sveta. Bojoval som proti jadrovým testom v Tichomorí, medvedíkom v Číne, proti ťažbe v amazonskom pralese, proti politike Georga Busha, za ľudské práva v Tibete. A potom som si uvedomil, že je čas začať zachraňovať aj seba.
Syndrómu vyhorenia sa venujete od roku 2007, už počas štúdia ste o tom napísali bakalársku aj diplomovú prácu. Bola dôvodom osobná skúsenosť?
Chcel som sa o tom dozvedieť viac a zároveň zvýšiť povedomie o syndróme vyhorenia. Ja som vyhorel, pretože som nevedel, že to, čo sa mi deje, je vyhorenie. Chcel som, aby sa ostatní do takejto fázy nedostali. V rámci diplomovej práce som zorganizoval workshop pre ľudí z mimovládneho sektora o vyhorení. Vtedy mi jeden kamarát, ktorý bol aktivistom a zároveň mal malú reklamnú agentúru navrhol, aby som takéto workshopy robil aj pre firmy. Ako „neziskovkár“ som mal trochu predsudky, ktoré sa ale nenaplnili. Začal som robiť workshopy a tešilo ma to stále viac. A mám pocit, že za tých desať rokov sa to povedomie veľmi zlepšilo. V čase, keď som písal diplomovku, bolo náročné zohnať k tejto téme nejaké zdroje zo Slovenska alebo Česka. Dnes ich je veľa, čo je dobré.
Aké sú tie prvé signály, ktoré by mali človeka upozorniť, že niečo nie je v poriadku?
V prvom rade si treba všímať vlastné telo, ktoré často zanedbávame. Keď sme chorí, dáme si tabletku a ideme do práce. Keď sme unavení, urobíme si tretiu kávu. Raz za čas pri dôležitých veciach sa to dá, ale ak sa takto správame dlhodobo, čo robí tá časť tela, ktorú potlačíme? Niekde sa to ukladá. Typickým prejavom je potom problém so spánkom. Ľudia by si aj chceli oddýchnuť, ale mozog im pracuje. Alebo majú bolesti hlavy či cítia celkovú únavu. Ja som v období vyhorenia mal chrípku s vysokými teplotami aj päťkrát ročne.
Ľudia často v životnom kolobehu a tlaku zabudnú na svoje detské sny, a tak spolu vymýšľame, ako si ich teraz splniť. A často to nie sú náročné veci.
Každý človek má štyri zložky osobnosti: fyzickú, sociálnu, intelektuálnu a spirituálnu. Ja radím ľuďom, aby si raz za týždeň urobili ich inventúru a sledovali, ktorá zložka je podvyživená a ktorá naopak prepálená. Ak sa rozprávame o vyhorení, najčastejšie sú prepálené časti sociálna a intelektuálna. Ľudia, ktorí sú preťažení sociálne, potrebujú potom zväčša stráviť viac času sami so sebou. Aj ja som vlani na jeseň cítil, že mám toho už trochu veľa a tak som si požičal od kamaráta chatu v Nízkych Tatrách a bol tam deväť dní sám. Púšťal som si hudbu, pozeral filmy, chodil na túry a bola to jedna z mojich najlepších dovoleniek v živote. Nemali by sme sa nútiť do aktivít len preto, lebo ich robí môj kolega či kamarátka. Mali by sme robiť to, čo cítime, že robí dobre nám.
Ktoré veci by si na nás malo všímať naše okolie?
Človek je často podráždený, sociálne pasívny, má zlý partnerský život či jeho výkonnosť v práci klesá. Ja používam test, ktorý sleduje tri veci. Prvou je depersonalizácia (odosobnenie), teda do akej miery dokážeme ľudí vnímať ako ľudské bytosti a kedy sú nám už protivní. Druhou je emocionálne, psychické vyčerpanie a treťou osobné uspokojenie. Čím viac je človek depersonalizovaný a emočne vyčerpaný a čím má naopak menšie osobné uspokojenie, tým viac je náchylný k vyhoreniu. Koľkokrát za posledné obdobie ste odchádzali z práce s tým, že dnes to bol fajn deň, lebo som urobil mnoho dobrej roboty? Osobné uspokojenie je dôležité, lebo potrebujeme vidieť výsledok svojej práce alebo aby nás za ňu niekto pochválil. Aby terapia bola účinná, je dobré vedieť, kde tkvie príčina a odkiaľ treba začať klbko rozmotávať.
Do akej miery si človek vyhorenie dokáže spôsobiť sám?
Prečítajte si aj:
Tam, kde rozpráva telo, hoci slová chýbajú
Faktory môžu byť vonkajšie, vnútorné, prípadne kombinácia oboch. Veľa závisí na osobnostnej predispozícii. Na syndróm sú najviac náchylní workoholici, perfekcionisti alebo ľudia, ktorí nedokážu povedať nie. Otázkou je, čo ich poháňa. U mňa to bola potreba sebarealizácie či uznania, ktoré boli pre mňa akousi drogou, keďže som vyrastal v kultúre, kde tieto veci veľmi neexistovali. Alebo človek rozbehne dobrú firmu a začne sa mu dariť, jeho pracovný čas sa mu vymkne spod kontroly. Aj vonkajšie faktory sú pestré. Môžu to byť zlé vzťahy na pracovisku, nepríjemný šéf, spoločenská či ekonomická nedocenenosť profesie, časté konflikty.
Je syndróm vyhorenia chorobou súčasnej doby alebo tu bol už aj v minulosti?
Je to novodobá záležitosť. Prvýkrát syndróm popísal nemecký psychoanalytik Herbert Freudenberger v roku 1974. Kedysi ľudia žili z toho, čo si dopestovali, vyrobili či vymenili vo vzájomnom obchode. Videli teda jasný výsledok svojej práce. Syndróm vyhorenia sa objavil najmä s rozvojom pomáhajúcich profesií, ako sú napríklad lekári či učitelia. Definícia sa však v súčasnosti rozšírila a vyhorenie sa dnes týka všetkých ľudí, ktorí sú buď nejakým spôsobom emocionálne zaangažovaní vo svojej práci alebo v nej nevidia zmysel. Napríklad aj pokladníčka môže vyhorieť, lebo má prácu, ktorá si neustále vyžaduje milý a ústretový prístup k zákazníkom. Tí však nie sú vždy ideálni a tiež si možno na nej vyventilujú svoju zlosť. Alebo úsmevy letušiek v lietadle. Ako sa to dokáže človek naučiť a ako vyzerá, keď príde domov? Veľa ľudí na sebe navyše nedá poznať, že sa nemá dobre.
Sociálne siete im ukazujú príbehy úspešných startupistov, youtuberov, života bez obmedzení, čo mladým vnútorne kladie vyššie nároky aj na seba samých. Pričom to, ako sa prezentujeme na sociálnych sieťach, často nie je skutočná realita.
Často sa však správame veľmi komfortne. Nie sme dostatočne odvážni meniť zaužívaný spôsob života, či už vo vzťahoch alebo v práci, hoci už dávno nie sme šťastní. Učí nás k tomu aj spoločnosť?
Existuje jeden faktor, o ktorom sa nehovorí, je to akési dedičstvo komunizmu. Človek si už takmer na základnej škole má vybrať svoje budúce povolanie. Moja kamarátka už v škôlke vedela, že bude zubárkou, splnilo sa jej to, napĺňa ju to a zrejme do smrti to bude robiť s nadšením. A potom existuje druhá skupina ľudí, ktorá sa nejakú časť života venuje jednej téme, jednej profesii a inú časť života robí diametrálne odlišné veci. Táto skupina ľudí bola počas komunizmu podozrivá, boli označovaní ako fluktuanti. Aj dnes, ak niekde neodpracujeme aspoň rok, ďalší zamestnávateľ nás môže podozrievať, že tam niečo nebolo v poriadku. A tak je náš prístup často taký poddanský. Hovoríme si, že vydržíme, veď to nie je ešte až také zlé.
A niekedy si zase človek dlhé roky buduje pozíciu, chce sa akoby vyšplhať na Everest. A keď naň vyjde, nevie, čo robiť ďalej. Alebo je ešte len v nejakých 6 000 metroch a povie si: Mne sa tam vlastne nechce ísť, to bol sen môjho otca alebo mu jednoducho dôjdu sily. Aké to je otočiť sa a ísť dole? Často sú s vyhorením spojené pocity zlyhania, no niekedy je to iba strach zo zmeny, ktorá však po dobrom zvážení môže byť veľmi oslobodzujúca.
Môže byť syndróm vyhorenia taký závažný, že sa už človek nevráti do práce?
Áno. Existuje niekoľko fáz vyhárania a my sa stále v nejakej z nich nachádzame. Na začiatku je to nadšenie, potom príde stagnácia, frustrácia, apatia a nakoniec syndróm vyhorenia. V tom procese sa neustále hýbeme oboma smermi podľa toho, koľko máme dobrých a zlých dní. No keď sa človek dostane do posledného štádia, naozaj pomôže už iba zásadná zmena práce a psychoterapia. Ak teda zájdeme príliš ďaleko, niekedy už nie je čo zachraňovať, podobne ako v partnerských vzťahoch. Mal som dokonca klientov, ktorí skolabovali na ulici alebo boli u lekára s vážnym srdcovocievnym či žalúdočným ochorením. Za tým všetkým bola aj psychika. Niektoré firmy preto používajú sabbatical. Radšej nech sa im zregeneruje dobrý človek, do ktorého investovali, ako školiť nového.
Akí ľudia k vám chodia?
Sú to najčastejšie ľudia vekom medzi 35 až 40 a prekvapilo ma, že v poslednom čase prichádza za mnou viac mužov ako žien. Ženy svoju prácu a problémy v nej asi viac rozoberajú, riešia. Muži skôr držia, chcú byť silní. Ale u každého je v poriadku, ak nevládze. Niekedy ku mne prídu ľudia len na jednu konzultáciu, potrebujú si veci ujasniť. Často aj vedia, že chcú z práce odísť a potrebujú akoby iba odobrenie od niekoho zvonka. Vždy sa ich pýtam, či chcú zostať na súčasnej pozícii a ideme hľadať zdroje, ktoré im pomôžu vydržať alebo je čas sa posunúť niekam inam. Potom uvažujeme kam, kedy a ako. Ľudia často v životnom kolobehu a tlaku zabudnú na svoje detské sny, a tak spolu vymýšľame, ako si ich teraz splniť. A často to nie sú náročné veci. To, že človek vyhorí alebo že vyhára, teda niekedy nemusí byť zlá skúsenosť. Posunie ho to.
Keď hovoríme o veku, zdá sa mi, že paradoxne aj veľa mladých ľudí je dnes vyhorených. Máte takú skúsenosť?
Áno, sťažovali sa mi viacerí ľudia z firiem, že k nim prídu pracovať 25-roční absolventi a za krátky čas vyhoria. Vraj sú viac precitlivení. Psychický tlak na nich je však obrovský. Mladí dnes majú veľa možností a niekedy je ťažké sa rozhodnúť pre „tú správnu cestu“. To môže byť zaťažujúce. Sociálne siete im ukazujú príbehy úspešných startupistov, youtuberov, života bez obmedzení, čo im vnútorne kladie vyššie nároky aj na seba samých. Pričom to, ako sa prezentujeme na sociálnych sieťach, často nie je skutočná realita.
Hovorili ste o regenerácii, ale vieme vôbec oddychovať?
Môj terapeut mi raz v čase, keď ma ešte živila dodávka, položil zásadnú otázku: „Kto si, keď nepracuješ?“ Vtedy som fungoval tak, že som čakal na telefóne, kým mi niekto zavolá a ja vyrazím na cesty. A už som bol nesvoj, keď ten telefón tri dni nezazvonil. Nevedel som, čo mám robiť. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako veľmi si našu identitu staviame na profesii či na vzdelaní. Ale nie sme iba to. Môžeme si ju postaviť napríklad na svojom koníčku. Ja napríklad hrám na handpan a deti zo základnej školy, kde som pracoval ako psychológ, ma poznali aj ako toho, čo hrá na grile (smiech).
Aj správne oddychovať sa musíme naučiť. Dnes existuje v spoločnosti fenomén nazývaný FOMO – Fear of Missing Out. Máme strach, že niečo zmeškáme, že o niečo prídeme, ak sa tam nebudeme. A tak ideme s kamarátkou na párty, hoci by sme si radšej doma pustili film. Tento strach sa postupne u človeka mení na JOMO, teda Joy of Missing Out, kedy sme radi, že niečo zmeškáme. Niekedy je blahodarné sa odpojiť a byť sám so sebou a niekedy je to ale tá najťažšia vec na svete.