Vďaka bývalej Lúčničiarke sa do škôl vracajú tradície

Veronika, čo ťa priviedlo k folklóru?

Prvým človekom bola mamina, ktorá sama vždy chcela tancovať, ale keďže pochádza z „dolniakov“ (Tvrdošovce), kde nebol súbor, nemala možnosť. Babka pre mňa zas predstavovala hrdú Slovenku, ktorá sa vrátila do svojej rodnej krajiny z Maďarska a pracovala na miestnom odbore Matice Slovenskej. Druhá babka bola veľká hospodárka a dodnes mi odovzdáva vedomosti o živote v minulosti.

Rodičia však folkloristi nie sú, resp. nikdy netancovali v žiadnom súbore. Cestu tanečnice som si vydrela sama. No mala som aj fázy, dokonca niekoľko, kedy som chcela s folklórom nadobro skončiť. Liezlo mi to na nervy, občas som sa hanbila, niekedy som sa dlho nikam neposúvala, ale vďaka rodičom, ktorí povedali, že to vydržím, som aj vydržala a dostala sa dokonca až do Lúčnice. A možno ešte ďalej, ktovie, čo sa mi ešte v živote podarí.

Svoju profesionálnu budúcnosť si však nevidela vo folklóre…

Pôvodne som veľmi chcela ísť študovať na vysokú školu výtvarného zamerania, ale keďže som sa tam prvý rok nedostala a prišla mi ponuka tancovať profesionálne, tak som ju využila. No a potom už bolo jasné, že toto je smer, ktorým sa chcem uberať, aj keď na výtvarné umenie som nezanevrela. Stále občas nakreslím nejaký portrét a tiež využívam poznatky z počítačovej grafiky, aj keď to robím už iba z nutnosti.

Takže čo považuješ za svoje profesionálne „gro“?

Základom všetkých mojich aktivít a štúdií je pedagogika. Veľmi ma baví vzdelávať, posúvať poznatky a nachádzať metódy, ktoré zaujmú cieľovú skupinu tak, aby moje vzdelávanie bolo úspešné a prospešné. Keď som bola malá, tvrdila som, že nikdy nebudem učiteľka, no pochádzam z úplne pedagogickej rodiny a tak som sa tomu nevyhla ani ja.

Zaslúžila si sa o to, že na jednej trenčianskej základnej škole sa prváci začali učiť nový predmet – folkloristiku. Čo sa na ňom učia?

Zatiaľ má názov folkloristika, no keďže na ňom ešte pracujem a veľa vecí sa mení, myslím, že aj názov sa bude zmenou obsahu meniť.

Prváčikovia sa na ňom učia o zvykoch, tancoch, piesňach, krojoch, ľudových hudobných nástrojoch a celkovo o tom, ako žili ľudia z ich kraja v minulosti. Mám k dispozícii učebňu aj telocvičňu, a tak to striedame. Každý druhý týždeň si chodíme zatancovať, zahrať sa ľudové hry, zaspievať si. Snažím sa deťom spraviť hodiny čo najviac zážitkové.

Napríklad pred Veľkou nocou si mali doniesť výdutky vajíčok, dievčatá maľovali kraslice a chlapcom som nazbierala malé prútiky, aby si uplietli symbolický korbáč. Popri tom som im vysvetlila prečo to kedysi ľudia robili a rozprávali sme sa o tom, ako sa to robí dnes, čo sa zmenilo a prečo.

Sú im tieto témy blízke?

Vždy sa snažím prepájať ich so súčasnosťou. Iba tak dokážu pochopiť hodnotu vecí. Všetci s nemým úžasom počúvajú, keď si chytia svoje „5-eurové“ tričko a potom chytia časť môjho kroja a ja im vysvetľujem, že na vyrobenie toho plátna ľudia robili celý rok od sadenia, cez magické obrady, starostlivosť, až po zber a spracovanie surovín. A každý sám doma.

Je to predmet, ktorý sa kedysi učieval na školách, alebo je to na Slovensku úplne niečo nové?

Dôležité je povedať, že určite nie som jediná, kto sa venuje takémuto druhu vzdelávania na ZŠ, no možno to robím špecifickejšou formou. Už dobrých 30 rokov tu boli rôzne iniciatívy o zaradenie tradičnej ľudovej kultúry (TĽK) do základných škôl, rôznymi formami.

Existuje tzv. regionálna výchova, ktorej témy majú školy povinne začleniť do vybraných hodín zemepisu, dejepisu, slovenčiny a pod. No keď som si spomenula, ako sa mne dostávali informácie o našom regióne a ako sa mi zafixovali, tak mi to nestačilo. Rozhodla som sa presadiť, aby mali žiaci jednu hodinu týždenne, jeden celý rok a špecializovali sa na oblasť tradičnej ľudovej kultúry svojho regiónu. Ideálom by bolo, keby sa témy regionálnej výchovy zodpovedne začleňovali do vyučovania, a zároveň by boli doplnené o túto nadstavbovú hodinu o TĽK.

Akú časť predmetu tvoria ľudové tance?

Veľa ľudí, aj odborníkov, si myslí, že deti učím iba tancovať, pretože som vyštudovaná tanečníčka a nie etnologička, no nie je to pravda. Práve pri vytváraní osnov sa to krásne rozdelilo a tanec je len jednou tretinou predmetu. Deti sa učia jednak o kalendárnych a rodinných zvykoch, učia sa o odeve, stravovaní, hospodárení, o mágii, no každý druhý týždeň sme v telocvični a učím ich hry a základy tancov trenčianskeho regiónu, a s tým spojené piesne a riekanky. Je toho dosť, no deti to majú naozaj radi, je to taká nekonvenčná hodina a hlavným rozdielom od bežných hodín je, že pani učiteľka chodí na hodinu v kroji. 🙂

Čo bolo pre teba pri vytváraní osnov najťažšie?

Najväčší rešpekt, ale zároveň to bolo mojou najväčšou výzvou, som mala pred tým, že musím zaujať všetky deti v triede. Je to iné ako v súbore, kde sa predpokladá, že dieťa už má nejaký vzťah k ľudovej kultúre. V škole musím rovnako zaujať futbalistu, nadanú speváčku, žiaka z dediny či hyperaktívneho žiaka. Učím aj deti s telesným postihnutím, čo je pre mňa tiež nové, ale mám rada takéto výzvy. Posúvajú ma ďalej.

V akej hlave sa skrsol tento nápad – začať vyučovať folkloristiku na školách?

V mojej hlave (smiech). Už na vysokej škole som mala spolužiakov, ktorí vymýšľali osnovy tanečnej pedagogiky pre základné školy. Do praxe sa to ale uviedlo len na jednej ZŠ a to tiež až v poobedných hodinách ako dobrovoľný krúžok ľudových tancov.

Ja som chcela docieliť to, aby sa aspoň k základným informáciám o TĽK dostali všetci. Základná škola je na to ideálnym prostredím.

Hľadám si cestičky a verím, že malými, ale uváženými krokmi dosiahnem, aby sa folkloristika vyučovala kvalitne.

Ako sa ti to podarilo nakoniec presadiť v rámci riadneho vyučovania?

S týmto nápadom som zašla za mojím bývalým triednym učiteľom, súčasným riaditeľom ZŠ Veľkomoravská, Miroslavom Šumichrastom.

Bolo to asi niekedy v apríli 2017. Nápad sa mu páčil, povedal mi, že čím skôr mám pripraviť osnovy a všetky dokumenty k zavedeniu nového predmetu do školského vzdelávacieho programu, ktorý si môže profilovať každá ZŠ v rámci voliteľných hodín. Keď uvidel osnovy, tak neváhal a jednoznačne súhlasil.

Prečo ste sa rozhodli pre prvý ročník? Nie je to priskoro?

Vybrali sme prváčikov, jednak preto, že tam je zavedenie nového predmetu „bezbolestné“, keďže od ďalších ročníkov im stále pribúdajú predmety a aj preto, že oni sú ako špongia. Príbehy z tradičnej ľudovej kultúry sú pre nich ako rozprávky o prababke a pradedovi. Videá, fotografie, tancovanie, hranie sa, vyfarbovanie, tvorenie, to všetko ich baví a ak ich niečo baví, tak to nasávajú celou dušou. A musím priznať, mňa to takouto veselou formou baví tiež.

Kam sa to od roku 2017 posunulo? Majú o predmet záujem aj iné školy?

Začala som na jednej ZŠ, kde som dostala 4 prvácke triedy. Teraz učím druhý rok a už na dvoch školách, dokopy je to okolo 150 žiakov. Túto formu s mojimi osnovami vyučujem iba ja. Zatiaľ. Bola by som rada, keby sa predmet ujal na viacerých školách, nielen v Trenčianskom, ale aj v inom kraji. Už ma oslovujú spolužiačky, ktoré sa vrátili do svojich regiónov, že by to radi učili, či bude nejaké školenie. Veľmi rada by som takto predmet rozvinula, no ak chce človek spraviť niečo kvalitne, treba na to čas, ochotných odborníkov na spoluprácu, a tým pádom aj značnú finančnú podporu.

Ja totižto nepracujem, ja tým všetkým žijem.

Vraj ste sa s riaditeľom Štátneho pedagogického ústavu (ŠPÚ) dohodli na spolupráci, aby sa predmet folkloristika mohol vyučovať na celom Slovensku. Dokonca v máji tohto roku by mali na stránke zverejniť osnovy tohto voliteľného predmetu.

Áno, pán riaditeľ sa o mne dozvedel cez ministerstvo školstva, kde sme mali pár stretnutí. Pozval ma na stretnutie a pri prvom rozhovore a vzhliadnutí mojich materiálov navrhol spoluprácu. Bol nadšený nápadom a mojou pracovitosťou. Predmet mal byť schválený ako voliteľný, čo za ideálnych podmienok znamená, že škola, ktorá má pedagóga, ktorý prejde špecializovaným školením, si môže predmet zaradiť do osnov. Všetko vyzeralo veľmi sľubne, oslovovali sme postupne odborníkov na spoluprácu, dolaďovali termíny odovzdaní a zavedenia predmetu, no nakoniec so mnou ŠPÚ dohodu ukončil. Nie som momentálne informovaná, či vo veci pokračujú a či sa ďalej inšpirujú mojimi postupmi.

Je náročné dať dokopy materiály k predmetu aj bez podpory ŠPÚ?

Ja vo svojej práci pokračujem ďalej na regionálnej úrovni. Venujem sa výskumu a zbieraniu materiálov z Trenčína a blízkeho okolia. Keďže už nemám spomínanú podporu od ŠPÚ, snažím sa získať finančné prostriedky na vydanie metodických pomôcok, no keďže predmet nie je oficiálne schválený, tak žiadne nakladateľstvo nechce investovať do tak nízkeho nákladu, čo chápem. Hľadám si cestičky a verím, že malými, ale uváženými krokmi dosiahnem, aby sa predmet vyučoval kvalitne. Spoznala som niekoľko spriaznených duší s rovnakou „diagnózou“ a verím, že budú ochotné sa so mnou podieľať na rozvoji predmetu.

Akú odozvu máš od rodičov?

Predmet baví nielen žiakov, pozitívne reakcie dostávam aj od rodičov, ktorí sú najskôr veľmi prekvapení čo to je za predmet a potom sú nadšení, ako sa ich dieťa zaujíma o zvyky v rodine a pod. Deti si samostatne skúšajú terénny výskum v rodine a zisťujú informácie z minulosti. Je úžasné vidieť ich zápal, keď mi nosia do školy ukázať kroje, čo našli doma, obliekajú si ich na spevácke či recitačné súťaže, alebo keď si dajú po pár mesiacoch ušiť sukničku, do ktorej sa prezliekajú na hodinu.

Veľa rodičov chce tiež vidieť svoje deti vystupovať. Myslia si, že deti nacvičujú tance ako na tanečnom krúžku, no nič také nerobím. Snažím sa u detí vytvoriť vzťah k ľudovým tancom a hrám, nie ich cepovať – to robím v ZUŠke. 🙂

Nemyslíš si, že úspech tohto predmetu vychádza z toho, že folklór je teraz IN? V poslednom období totiž badať novú módnu vlnu, ktorá vychádza z folklórnych prvkov.

A to je hlavný dôvod, prečo treba byť veľmi opatrný v téme folklóru. Ja som už prejedená niektorých módnych trendov, prejavov národnej hrdosti a názorov na folklór, či tradičnú ľudovú kultúru. Dnes si už každý dá „folklórnu“ sukňu, opasok, či mašľu do vlasov a dovolí si tvrdiť, že je folklorista.

Vidím starostov a primátorov, ktorí zistili, že nemajú v obci alebo meste súbor, a to je predsa trendy, tak rýchlo bežia osloviť nejakú pani učiteľku, ktorá pozná zopár ľudových piesní, aby založila súbor. Pani učiteľka sa však už nejde poradiť s miestnym metodikom na osvetovom stredisku, alebo do blízkeho folklórneho súboru s dlhšou tradíciou. Učí pesničky, k tomu si povymýšľa nejaký pohyb a vlasy mi dupkom stavajú, keď počujem, že si vymyslela kroje. To sa však už nedá vymyslieť! Kroje sa dajú len obnoviť, a to chce veľa času stráveného zbieraním a selektovaním pravdivých informácií z rôznych zdrojov svojho okolia.

Práve preto sa venujem vzdelávaniu detí, učím ich hodnotám a verím, že aj takýmito malými krokmi budú mať prirodzený vzťah a rešpekt k ľudovej kultúre svojich predkov. Vzdelávanie nie je módna vlna.

Veronika, pôsobíš ako učiteľka, tanečná pedagogička, spievaš v speváckej skupine Hrdličky, tancuješ v tanečnej skupine, pôsobíš ako lektorka v „Neboj sa remesla“ a to nespomínam ani zďaleka všetko to, čomu sa ešte venuješ vo voľnom čase. Ako to všetko stíhaš?

Niekedy túžim vedieť iba jednu vec, poriadne sa jej venovať a viesť pokojný život. No moja hlava stále niečo vymýšľa a nejak nemám silu to zastaviť. A keď sa pre niečo nadchnem, tak tomu chcem aj rozumieť a začnem to robiť naplno.

Ja totižto nepracujem, ja tým všetkým žijem. Keď pripravujeme kurzy, keď chystám deťom tance na vystúpenia, kroje, keď chodím účinkovať do rôznych tanečných projektov, keď sa snažím vymyslieť, ako lepšie by sa dala spraviť hodina folkloristiky… To všetko sú veci, ktoré ma absolútne pohltia a venujem sa im dovtedy, kým nie sú vyriešené. Neviem sa uspokojiť s 99 % prácou. Som zástanca toho, že z osoby sa stáva človek vďaka jeho činom. Snažím sa preto robiť veci tak, aby hovorili samy za seba.

 

Úvodná foto: Umelecký súbor Lúčnica