Výlet do 17. storočia. Na Katarínke necháte civilizáciu za chrbtom

Konkrétne v 17-tom. V tomto čase bol kláštor Katarínka, ukrytý v lese medzi Dechticami a Naháčom (okres Trnava), obývaný naposledy. Po jeho zrušení ľudia z okolitých dedín rozkradli, čo sa dalo – od zariadenia až po kamene, z ktorých bol postavený. Z objektu ostalo len torzo. Až kým sa po vyše 200 rokoch neskôr na Katarínku opäť nevrátil život, aby pokračoval presne tam, kde skončil.

„Civilizáciu“ nechávajú za chrbtom

Katarínku dnes obývajú dobrovoľníci, ktorí svoj bežný deň vypĺňajú prácou na jej obnove. Keď pred viac ako 20-timi rokmi Peter Herceg objavil ruinu starej pamiatky, rozhodol sa spolu s priateľmi pustiť do jej záchrany a renovácie. Urobili to netradične – formou dobrovoľníckych letných táborov, ktoré sa nesú v téme života v stredovekom kláštore. „Nie je to len o téme a hraní sa na kláštor, my v ňom reálne žijeme, pracujeme na jeho obnove. Vytvorili sme pravidlá fungovania, ktoré sú na spôsob historickej františkánskej reguly,“ hovorí zakladateľ Peter Herceg.

Dobrovoľníci žijú „odrezaní“ od civilizácie – spia v stanoch, prípadne pod holým nebom, varia si v kuchynke v peciach na drevo, sprchujú sa taktiež v ručne vyrobenej sprche, ktorú si musia predtým naplniť vodou. Účasť na tábore takisto znamená vzdať sa mobilu či hodiniek. „Je to vybočenie z behu civilizácie. Stále niečo riešime, telefonujeme, odpisujeme, naháňame sa. Na Katarínke však ľudia môžu „pričuchnúť“ k inému životu, k inému tempu života,“ vysvetľuje P. Herceg. Napriek navonok bojovým podmienkam, každoročne prichádza zhruba osemdesiatka nových dobrovoľníkov, z ktorých sa značná časť vracia aj pri ďalších príležitostiach. Mnohí ako organizátori ďalších táborov.

Na Katarínke ľudia môžu „pričuchnúť“ k inému životu, k inému tempu života.

„Ľudí napĺňa napríklad práca – že si siahnu na archeológiu, spevňujú múry, ktoré pred storočiami niekto postavil, niekoho oslovuje duchovno, iní zistia, kým vlastne sú, premýšľajú nad vecami, nad ktorými sa človek nemá čas pozastaviť v bežnom cvale dní,“ vymenováva P. Herceg.

Najsilnejším momentom sú vzťahy

Deň majú vyplnený prácou na pamiatke, dobrodružstvami v lese, ale aj modlitbou. Keďže ide o starobylé pútnické miesto a bývalý kláštor, duchovno je neodmysliteľnou súčasťou života na Katarínke. Tábory sú však otvorené pre všetkých ľudí – veriacich či neveriacich. Nezriedka sa stane, že okrem ľudí bez konfesie prichádzajú aj účastníci s iným vierovyznaním. Medzi účastníkmi sa tak našli ľudia židovskej či moslimskej viery. „Duchovné aktivity sú dobrovoľné, ale spätná väzba od našich účastníkov je, že s takýmto fungovaním nemajú problém, dokonca, ak dovtedy nepoznali nikoho veriaceho, viera je im bližšia. My veríme, že pre každého to môže byť obohatenie, a zároveň veriaci inej viery môže byť obohatením pre ostatných,“ približuje P. Herceg.

Práve spoločenstvo účastníci táborov hodnotia ako najsilnejší moment celého pobytu. „Tým, že sú dva týždne v novom prostredí, s novými ľuďmi, vytvoria sa silné vzťahy. Lebo vtedy je účastník naozaj s ľuďmi, nie je za mobilom alebo za počítačom, ale trávi s nimi všetok čas,“ vysvetľuje P. Herceg.

Na práce dohliadajú odborníci

Dobrovoľníci pracujú na kláštore pod drobnohľadom archeológov a pamiatkarov. V začiatkoch, keď sa P. Herceg rozhodol pustiť do obnovy, o sanácii a ošetrovaní historických budov nevedel nič. Projektu sa preto ujal Vladimír Kohút, nestor záchrany pamiatok na Slovensku. Trvalo dva roky, kým zvyšky budovy očistili od nánosov hliny a porastu. Potom sa začalo s konzervovaním. „V minulom režime sa obnova pamiatok robila betónom. My sme boli prví, ktorí pracovali s haseným vápnom a tradičnými postupmi,“ opisuje vtedajšiu situáciu P. Herceg.

Kláštor sa renovuje tak, aby čo najviac zodpovedal pôvodnej podobe. Na to dohliadajú dvorní archeológovia, v minulosti Jozef Urimský a posledných 10 rokov Ivana Kvetánová, ktorá každoročne prichádza na Katarínku z Ríma. Svoje kroky združenie tiež pravidelne konzultuje s pamiatkovým úradom.

Nie žeriav, ale rumpál

Tradičné postupy práce sú tak Katarínke vlastné dodnes. Napríklad, pri obnove veže, ktorú sa podarilo sprístupniť aj širokej verejnosti, nevyužívali dobrovoľníci napr. žeriav, ale s pomocou tesára Mira Čárskeho vyhotovili vlastnoručne tesaný navijak, tzv. rumpál, inšpirovaný barokovými staviteľmi. Pri obnove schodov dobrovoľníci opracovávali dubové guľatiny dobovými metódami, pomocou toporov, sekier a ručnými hoblíkmi. Steny sa kameň po kameni rozoberajú, naskladajú sa úplne rovnako a spevnia vápnom. „Keď niekto príde a nevidí veľký rozdiel v tom, čo je domurované, tak je to len dobré,“ konštatuje P. Herceg. Doposiaľ sa podarilo ukončiť práce na sanácii múrov kostola, časti kláštora či hlavnej veži, kde je menšia muzeálna expozícia. V nasledujúcich rokoch bude prebiehať obnova krypty pod kostolom, aby časom mohla byť prístupná verejnosti.

O návštevníkov sa starajú samotní dobrovoľníci. Ak sa tam vyberiete na výlet, je bežné, že vás niektorý z nich osloví s otázkou, či si želáte bezplatnú prehliadku s výkladom. S dobrovoľníkmi, totiž, združenie Katarínka systematicky pracuje. Vedie ich napríklad k tomu, že dobrovoľníctvo je záväzok. „Význam slova ,dobrovoľník‘ je dnes posunutý. ,Dobrovoľník‘ pre niekoho znamená dobrovoľne pomáhať, keď sa mi chce. My to vnímame ináč – dobrovoľne prijmem záväzok, že si niečo vezmem na starosť a niečo potiahnem,“ vysvetľuje P. Herceg.

Kultúrne akcie počas celého roka

Každý, kto navštívil Katarínku, či už ako dobrovoľník alebo ako bežný návštevník, pocíti unikátneho genia loci, čiže ducha miesta. Výnimočnú, neopísateľnú atmosféru, ktoré miesto má, sa snažia dobrovoľníci podčiarknuť aj kultúrnymi akciami, ktoré organizujú počas celého roka. Návštevníci tak môžu zažiť komorné koncerty či historické vystúpenia počas Noci kostolov, Dňa otvorených dverí či cez Noc hradov a  zrúcanín, ktorá sa uskutoční už 18. augusta.