M. Macharik sa do Banskej Štiavnice dostal, takpovediac, nečakane. „Náhoda chcela, že som sa stal riaditeľom Ústredia skautingu. V Štiavnici miestni skauti kúpili dom za korunu, ale podmienkou bolo preinvestovať 25 miliónov slovenských korún. Po niekoľkých rokoch, keď už bolo do projektu vložené mnoho úsilia i peňazí, to vyzeralo tak, že bývalý vlastník objektu – štát, si vezme budovu späť, keďže neboli splnené záväzky,“ spomína M. Macharik. Kvôli terajšiemu Skautskému domu navštevoval Štiavnicu čoraz častejšie, až si uvedomil, že sa tam musí…
M. Macharik sa do Banskej Štiavnice dostal, takpovediac, nečakane. „Náhoda chcela, že som sa stal riaditeľom Ústredia skautingu. V Štiavnici miestni skauti kúpili dom za korunu, ale podmienkou bolo preinvestovať 25 miliónov slovenských korún. Po niekoľkých rokoch, keď už bolo do projektu vložené mnoho úsilia i peňazí, to vyzeralo tak, že bývalý vlastník objektu – štát, si vezme budovu späť, keďže neboli splnené záväzky,“ spomína M. Macharik. Kvôli terajšiemu Skautskému domu navštevoval Štiavnicu čoraz častejšie, až si uvedomil, že sa tam musí presťahovať. „Ako sa neskôr ukázalo, projekt, ktorý sa zdal nekonečný a tažký, sme dokončili za jeden rok.“
Zo zapálenia pre vec sa stal podnikateľský plán
Pri rekonštrukcii Skautského domu Macharik pochopil, že je schopný opravovať staré domy, a že ho to dokonca baví. Ako sám priznáva, predtým nemal odvahu podnikať, keďže ani nevedel v akej oblasti. Jeho cesta k stavebníctvu a cestovnému ruchu tak nebola úplne priamočiara. Nakoniec sa však odhodlal opustiť svoju pracovnú pozíciu na Úrade vlády a presťahoval sa aj s rodinou do Banskej Štiavnice. „Zopár kamošov sa stavilo, že či tu vydržíme dlhšie ako rok, viacerí tomu neverili,“ opisuje vtedajšiu situáciu.
Jeden z prvých projektov bol dnešný Penzión Nostagia, ktorý bol v tom čase ruinou. „Budova bola síce v dezolátnom stave, ale to je zároveň jediné, čo viete zmeniť. Neviete zmeniť, ak je príliš veľká, či malá, v zlej lokalite a podobne. Pri obnove musíte riešiť tisíc detailov, celé sa to točí o okolo toho, ako ešte zachovať autenticitu a kde už treba uprednostniť očakávanie na moderné užívanie, ako ústredné kúrenie či kúpeľňa. Už len zohnať vhodný nábytok a zariadenie dalo asi rok práce,“ delí sa o skúsenosti M. Macharik.
Za 12 rokov v Banskej Štiavnici zrekonštruoval už 14 domov a v niektorých z nich naďalej spravuje ubytovacie či stravovacie zariadenia. Ako hovorí, najradšej je, keď opravené domy slúžia verejnosti a aktívne sa využívajú. Jedným z takýchto príkladov je galéria Schemnitz či reštaurácia Monarchia.
Obnovil jednu z najohrozenejších pamiatok sveta
Prečítajte si aj:
Výlet do 17. storočia. Na Katarínke necháte civilizáciu za chrbtom
Macharik stojí aj za rekoštrukciou štiavnickej kalvárie, ktorá bola v roku 2007 zaradená do zoznamu najohrozenejších pamiatok sveta. Macharik s kolegyňou, architektkou Katkou Voškovou, oslovil vlastníkov – cirkev, mesto a štát, s otázkou, či by boli ochotní vytvoriť spoločne združenie na jej záchranu. Dobrá myšlienka vyústila do ešte lepšieho činu a v roku 2008 vznikol Kalvársky fond. S podporou grantov z Nadácie VÚB banky, Stredoslovenskej energetiky, Ministerstva kultúry, ale i množstva dobrovoľníkov sa postupne podarilo na Kalvárii zrekonštruovať Dolný i Horný kostol a všetky kaplnky. „Ročne hosťujeme 6 – 8 dobrovoľníckych skupín, hlavne firemných, ktoré nám pomohla zorganizovať Nadácia Pontis. Tiež máme skautské a školské skupiny,“ vysvetľuje.
Opravy a renovácie na Kalvárii v súčasnosti, po jedenástich rokoch, úspešne finišujú, zostane už len niekoľko drobných prác. „Prvé roky sme sa sústredili na záchranu objektov, potom na ich sprevádzkovanie a teraz hlavne na obnovu umeleckých predmetov,“ opisuje M. Macharik.
O tom, že reštaurovať Kalváriu bol skvelý nápad, svedčia i štatistiky. Z pôvodných 10 000 návštevníkov ročne minulý rok narástol počet až na 70 000 ľudí. Ako hovorí Macharik, z Kalvárie sa paradoxne stala masívne navštevovaná pamiatka a ďalšou úlohou je teraz skĺbiť civilné a náboženské aktivity.
Prebudenie „spiacej princeznej“
Terajší hrdý Štiavničan upozorňuje na to, že Štiavnica bola desiatky rokov zanedbávaná. Momentálne však zažíva najlepšiu dekádu. Necítiť viac depresiu spred dvadsiatich rokov, keď bolo mesto zdevastované a takmer bez akýchkoľvek podnikov. Dnes v uliciach návštevníci nájdu množstvo kaviarní, krčmičiek, reštaurácií. Štiavnica sa prebudila, ožila, je plná turistov. Cestovný ruch zamestnáva 500 až 800 ľudí. V Penzióne Nostalgia jej majiteľ pravidelne stretáva cestovateľov z najrôznejších krajín sveta. V čase našej návštevy penzión obývala rodina z Islandu, ktorá sa rozhodla stráviť mesiac v krásnej prírode či párik Švajčiarov. Štiavnicu vyhľadávajú i turisti z Maďarska, ktorí toto mesto milujú a nedajú naň dopustiť, rovnako ako Poliaci či Česi.
Macharik zároveň vysvetľuje, že Banská Štiavnica prechádza socio-ekonomickou zmenou. „Teraz je veľmi citlivý čas, keď sa mesto musí preorientovať z ťažkého priemyslu na služby a turizmus. Rovnako sa mení aj štruktúra vlastníkov budov a urbanizmus.“ Želal by si, aby sa v meste zlepšila vzájomná komunikácia medzi predstaviteľmi a miestnymi, ktorá by dokázala upraviť i problémy domácich obyvateľov – ceny nehnuteľností, dodržiavanie nočného pokoja v historickom centre či vyriešenie parkovacích miest. Avšak Macharikov „skeptický“ optimizmus a najmä odhodlanie meniť veci k lepšiemu sú jasne citeľné i v jeho rétorike: „Každá generácia má nejaké výzvy. A kto by tu mal niečo spraviť, ak nie my. Je to na nás.“