„Miro býva v Suchej,“ čítam ešte raz z Katkinho mailu presný názov dedinky, lebo mapa na Google si s ním akosi nevie poradiť. Suchá nad Parnou, Ratkovská Suchá, Suchá Dolina, Suchá Hora, jedna obec Suchá je dokonca aj v Čechách. O slovenskej Suchej nič. Katka sa musela pomýliť, niečo k tomu názvu ešte chýba, uvažujem nahlas. „Juj, to na internete treba písať ako Vladiča-Suchá, lebo päť dediniek sa spojilo do jednej. Hľadajte v stropkovskom okrese blízko poľských hraníc,“ naviguje ma hneď na úvod Miroslav Slivka, ktorý sa…
„Miro býva v Suchej,“ čítam ešte raz z Katkinho mailu presný názov dedinky, lebo mapa na Google si s ním akosi nevie poradiť. Suchá nad Parnou, Ratkovská Suchá, Suchá Dolina, Suchá Hora, jedna obec Suchá je dokonca aj v Čechách. O slovenskej Suchej nič. Katka sa musela pomýliť, niečo k tomu názvu ešte chýba, uvažujem nahlas.
„Juj, to na internete treba písať ako Vladiča-Suchá, lebo päť dediniek sa spojilo do jednej. Hľadajte v stropkovskom okrese blízko poľských hraníc,“ naviguje ma hneď na úvod Miroslav Slivka, ktorý sa do dedinky pred šiestimi rokmi presťahoval zo Svidníka.
Keď ľudia žijú a pracujú v zhone a strese, tu je to pre nich balzam na dušu. Vážia si pokoj.
Vo Vyšnej a Nižnej Vladiči, Veľkej a Malej Driečnej a Suchej, ktoré dnes nesú spoločný názov Vladiča, má evidovaný trvalý pobyt 64 ľudí. Ako to už býva, ľudia pred rokmi postupne začali z dediniek odchádzať za prácou. Po druhej svetovej vojne len v Driečnej žilo vyše 500 ľudí a v obci fungovala aj väčšia škola. Keď otvorili vtedajšie Východoslovenské železiarne, mnoho obyvateľov sa presťahovalo do Košíc.
Chcel oddych aj od ľudí
V Suchej Miro počíta svojich susedov a oznamuje mi, že dokopy tam momentálne žijú ôsmi. „Ja s manželkou, dvaja parobci na dôchodku a jedna mladá rodinka s dvoma deťmi, ktorí prišli za prírodou. Keď tu však bývali ešte moji rodičia, mala dedinka asi 300 ľudí,“ ráta.
Miro má 64 rokov. Celý život budoval a servisoval plynové čerpacie stanice po celom Slovensku i Česku. Veľa cestoval aj školil ľudí. Stále bol v kolektíve. Teraz na dôchodku už chce mať pokojný život. V Suchej sa preto necíti opustený, je rád sám.
„Denno denne chodím so psíkom na prechádzky, v lete na huby a hoci aj žiadne nenájdem, tak sa aspoň prejdem v prírode. Okolo chalupy je tiež vždy čo robiť, kosím či pripravujem drevo. Stále mám pohyb na čerstvom vzduchu a aspoň nepriberám,“ smeje sa s tým, že o nude či osamelosti nie je ani reči.
S manželkou majú síce stále byt vo Svidníku, počas noci tam však ostávajú len málokedy. „Ja som si už tak odvykol v Suchej, že vo Svidníku nemôžem spať. Každý ruch počujem,“ vraví Miro s úsmevom.
„Obchod? Nebláznite!“
Praktický život na samote však ľahký nie je. Autobus do Suchej chodí len raz do týždňa. Do mesta ľudí vezme v pondelok ráno a z mesta domov zase na obed. Miro má auto, starších susedov preto vozí k lekárovi on, ak treba. Alebo si v ambulancii musia dohodnúť čas vyšetrenie tak, aby sa obedňajším spojom stihli vrátiť. „Sanitka však príde v priebehu pol hodiny, ešte našu dedinu evidujú,“ smeje sa.
Obchod či krčmu by ste však v Suchej hľadali márne. Keď sa na to pýtam, Mira to hneď zabaví. „Ale kde! Za socializmu tu chodila už len pojazdná predajňa. Ľudia tu vždy žili skromne a nemali peniaze nazvyš. Radšej im preto potraviny doniesli deti alebo sa vybrali autobusom do Stropkova, ako by si mali kúpiť drahší chlieb z pojazdnej predajne. Tá potom prestala do dediny chodiť, na pohonných hmotách spálila totiž viac ako mala zisk z predaja,“ vysvetľuje Miro. Hovorí, že v Suchej dokáže aj ušetriť, peniaze totiž nemá kde míňať.
Aj kostol v Suchej podľa Mira ožíva bohoslužbou tiež iba počas teplejších mesiacov. „V zime farár nechodí vôbec, ani by sa tam v snehu nedostal, cesta sa nečistí. Na omšu mu však bežne prídu traja, štyria veriaci. Počas minuloročných veľkonočných sviatkov, keď nás prišli do Suchej pozrieť deti a spolu sme šli na omšu, farár povedal, že toľko ľudí nebolo odkedy si pamätá,“ rozpráva Miro.
A mobilný signál? No, dá sa zavolať, hovorí Miro, na určitých miestach. „Musíte byť špekulantka a hľadať. Každý však už pozná to svoje miestečko, odkiaľ vie, že sa spoľahlivo dovolá,“ dodáva s úsmevom.
Pouličné osvetlenie je niečo ako rádio
„Počkajte, zapnem počítač, mám tam štatistiku,“ hovorí mi starosta obce Vladiča Ján Čurpek, keď preberáme vekové skupiny obyvateľov spojených dediniek, na čele ktorých stojí. Ľudí nad 60 rokov je dosť, dokonca tri babky majú už po deväťdesiatke. „To znamená, že mali dobrých, starostlivých mužov, však? Čomu inému to mám prisúdiť,“ vraví s láskavým humorom.
Ľudí v strednej generácii je málo, ale sú. Ďalej jeden mladý dospelý a šesť detí, teší sa starosta. Vidí v tom iskierku nádeje. A ďalšia mladá rodina si podľa neho kúpila pozemok a vracia sa do Driečnej.
„Kedy si vážite zdravie? Keď ste chorá. Alebo kedy si vážite teplo? Keď poriadne vymrznete a prídete k peci. Keď ľudia žijú a pracujú v zhone a strese, tu je to pre nich balzam na dušu. Vážia si pokoj,“ odpovedá starosta na otázku, či sa ľudia v prázdnych dedinkách Vladiče necítia osamelí.
Iní však v týchto obciach vyrastali i prežili celý život. A na samotu si zvykli. „Zdá sa mi občas, že žijú vo svojom vlastnom svete. Samotu nevnímajú ako pokoj, je to ich život. Ak k nim občas príde návšteva a zdrží sa dlhšie ako nejaké dve hodiny, už sa cítia nekomfortne, narúša to ich stereotyp,“ vysvetľuje starosta.
Každý sa však v samote potrebuje vyrozprávať. So psíkom, so sliepočkou, so zvieratkami, o ktoré sa stará alebo aj so starostom, ak ide náhodou okolo po ulici. A príbehy, ktoré už Jánveľakrát počul či trápenia, ktoré sa stále opakujú, si preto rád vypočuje znova. „Vidíte, aj ja som sa s vami zarozprával, už asi aj mne to chýba,“ vraví so smiechom.
Starosta hovorí, že aj takú vec ako verejné osvetlenie, berú obyvatelia ako spoločníka. „Vždy mi hovoria: Juj, ako dobre, že tie svetlá svietia, aspoň sa človeku zdá, že v tej dedine niekto je. Vnímajú ich povedzme ako rádio, ako niečo, čo človeku robí spoločnosť, aby sa necítil sám,“ vysvetľuje.
Chlieb ľuďom dovezie starosta
Občas robí kuriča, občas závozníka, inokedy kronikára. Starosta sa smeje, že niekedy robí všetko, čo treba, toľko zamestnancov totiž vo Vladiči niet. A keďže v dedinkách nie je obchod, dvakrát do týždňa obyvateľom privezie zo Stropkova chlieb a pečivo.
„Už viem, kto chlieb berie v pondelok a kto v piatok. Nakúpim, donesiem a ľudia zaplatia cenu, ako v obchode. Prirážky si neúčtujem,“ smeje sa.
Aby sa však ľudia necítili osamelí, starosta sa snaží v obciach organizovať spoločenské akcie a vrátiť tak život do tohto kúta sveta. Už štyri roky napríklad vo Vladiči oslavujú deň matiek. Každá žena dostane pozvánku na podujatie, kde ju čaká občerstvenie, kultúrny program i malý darček. Tento rok chce starosta prvýkrát zorganizovať i deň otcov. Aj muži sa totiž ozvali, že by podobné spoločenské podujatie uvítali pre seba.
A na leto zase chystajú Jánske ohne. Grilovanie, hudba, tanec a spev, akcia, na ktorú prídu starší aj mladší. Len je starostovi trochu ľúto za časmi, keď to v obci žilo tradíciami a napríklad svadobné ceremoniály trvali aj týždeň. „Vždy tu žili duchom bohatí ľudia,“ dodáva.
Počas letných mesiacov je však nielen vďaka podujatiam v dedinkách vždy živšie.
„Ja to nazývam tak, že keď začnú prilietať divé húsky na tie poľské jazerá, tak za nimi prichádzajú aj naši obyvatelia a ich deti či vnuci. A sú, myslím, veľmi hrdí na to, odkiaľ pochádzajú,“ podotýka starosta.
Práve tieto teplé letá, kedy ožijú obecné ulice smiechom návštevníkov i drevenice rodinami chalupárov sú azda najkrajšími chvíľkami aj pre ľudí, ktorí v dedinkách uprostred Nízkych Beskýd žijú celý rok. A keď je v dedine veselo, verejné osvetlenie hádam ani netreba zapínať.