B. Kuchárová: Díleri predávajú, sexbiznis sa nezastavil a ani my. Pomáhame v uliciach

Ako zmenil koronavírus váš bežný život a ako pracovný?

Z bežného života mi vypadli rituály, musím sa ich veľmi zodpovedne držať a naozaj fungovať tak, aby ma po čase „nevyplo“, nedemotivovalo, nedalo do smútku. Podstatná je veľká sebadisciplína.

A zároveň pre mňa, ako pre riaditeľku Občianskeho združenia PRIMA, znamená táto situácia veľa práce. Robím 14 hodín denne v štýle hesla – syfilis, HIV a ani žltačka si nevedia vziať home office. Naše služby v teréne sú oveľa viac posilnené, okrem bežnej výmeny zdravotníckeho materiálu, ktorou sme povestní, distribuujeme medzi našich klientov rúška a aj jedlo. Našim klientov sa totiž znížila možnosť zohnať jedlo alebo peniaze naň, lebo ich zdroje, dá sa povedať, „vyschli“.

Ako to myslíte?

Poviem to priamo – ťažšie sa žobre. Napríklad pred kostolmi, ľudia do nich teraz nechodia. A aj sa ťažšie kradne. Zatvorené sú veľké obchodné domy, čo bola časť príjmov našich klientov, nemôžeme sa tváriť, že nie.

V starostlivosti máte približne 500 klientov. Zmenil sa aj ich život?

Dostali sa veľmi rýchlo na hranicu biedy, chudoby a hladu, pretože boli veľmi napojení na normálne fungovanie sveta.

Sú to všetko ľudia, ktorí majú problém so závislosťou?

Dominantne sú to závislí ľudia, časť je zo sexbiznisu a časť sú zároveň aj ľudia bez domova. Sú to zväčša mladí ľudia, ktorí sa užívaním drog dostali na ulicu.

Kam za nimi chodievate?

Naše občianske združenie robí terénnu sociálnu prácu, máme miesta, kde vymieňame zdravotnícky materiál –  v Petržalka v lokalite Kopčany a v Pentagone vo Vrakuni. Oni vedia, kedy tam sme, takže prichádzajú aj ľudia bez domova a aj tí, ktorí majú nejaký druh bývania – žijú na ubytovni alebo viacerí zdieľajú jeden byt, alebo spia u sexbiznisových klientov. Sexbiznis sa nezastavil, dievčatá sú ďalej na ulici, to tiež o niečom vypovedá.

Stoja na ulici v rúškach?

Áno, majú rúška, stoja na ulici, tam sú zákazníci. Je aj prekvapivé, že sexbiznis stále funguje.

Majú teraz závislí ľudia prístup k droge?

Tento biznis funguje ako hodinky. Variči varia, díleri predávajú, klienti využívajú sexbiznis. Stále existujú zákazníci, absťáky sú tak veľké, že sa stále oplatí distribuovať drogy.

Závislosť patrí k nám, k ľuďom. Môže sa to stať zajtra vám alebo mne.

Ako taká závislosti vznikne, rastie, dá sa jej predísť?

Zaoberá sa tým celý vedný odbor, ktorý sa volá adiktológia. Je to veľmi individuálne, sú štyri faktory, ktoré zohrávajú úlohu. Osobnosť každého človeka, typ látky, prostredie a spúšťacia situácia. Niektoré typy závislosti vznikajú pomaly, napríklad tá od alkoholu a niektoré vznikajú veľmi rýchlo, napríklad závislosť od ilegálnych drog – pervitínu či heroínu. No vo výsledku je to čert ako diabol. Závislosť patrí k nám, k ľuďom. Môže sa to stať zajtra vám alebo mne. Už Sigmund Freud hovoril, že máme stále chuť niečo oblizovať, koštovať, zvykať si na niečo.

Myslíte, že táto situácia – izolovanosť, stres, môže závislosti podporiť?

Áno, je to rizikové pre recidívu, teda pre ľudí, ktorí abstinujú. Môžu sa zrazu dostať do úzkosti a vrátiť sa k látke alebo aj k činnosti. Človek v sociálnej izolácii, napríklad v karanténe, ale pokojne to môže byť aj materská dovolenka, si môže začať takzvane hyperkompenzovať nedostatok niečoho, napríklad sociálneho kontaktu a začne to nahrádzať niečím iným, napríklad alkoholom, marihuanou a pod.

Ako funguje vaše nízkoprahové centrum na Kopčanoch?

My sme vlastne nič nezastavili. Ešte pred všetkými opatreniami prešlo centrum úpravou a zmenili sme ho na kontaktné. Spravili sme sterilnú miestnosť, kde sú len dve stoličky. Prebieha tu napríklad základná výmena materiálu, no neprebieha právne poradenstvo, minimalizujeme ošetrenia a služby sme rozšírili o výdaj potravín.

Kedysi klienti o potraviny nemali záujem, no teraz si ich veľmi radi vezmú. Vyhráva konzerva – fazuľová s párkom. Potrebujú totiž trvanlivé potraviny, mnohí ich nemajú kde skladovať. A tiež distribuujeme rúška. Tie riešim aj ja a zároveň posilňujem tím v teréne, pretože časť našich kolegov ostala „uväznených“ mimo Bratislavy, v mestách, z ktorých pochádzajú.

Máte dostatok sociálnych pracovníkov? Vaša práca je aj o odvahe, nie je to asi pre každého vyjsť teraz do ulice.

Je to pol na pol, niektorí sa zľakli, alebo sú v rodných mestách, väčšinou sú to študenti. Našťastie hlavný tím ostal tak, ako bol. Som za to veľmi vďačná, myslím, že je to krst ohňom.

Ako vášmu združeniu môže pomôcť bežný človek?

Na našej sociálnej sieti a webe máme zverejnenú výzvu, ako sa k nám dá pridať. Máme štyri skupinky dobrovoľníckej pomoci. Jedni ľudia šijú rúška, druhí majú auto a vedia ich distribuovať, tretí sú drobní sponzori – napríklad niekto nakúpi papierové vreckovky, dezinfekciu, a štvrtou skupinou sú takzvaní baliči, ktorí pomáhajú baliť zdravotnícky materiál.

Prevenciou vyhorenia je, či vidíte v práci zmysel. Taktiež si treba si zariadiť striktné vymedzenia. Takže sa v istom čase odpojím a nekomunikujem, musím mať čas pre seba, aby mi z toho nepreskočilo.

Každému, kto nám napíše, sa ozveme, „našijeme“ druh pomoci na jeho mieru. Keď skončí pandémia a občianske združenie Prima bude oslavovať 22. rok svojej existencie, spravíme veľkú párty, všetkých týchto ľudí pozveme, veľmi nám teraz pomáhajú.

Čo vás osobne drží nad vodou pri pomáhajúcej profesii? Spomínali ste, že pracujete 14 hodín denne. Čo robíte, aby ste nevyhoreli?

Prevenciu pred vyhorením prednášam, tak sa snažím, aby to nebolo, že vodu kážem a víno pijem. Prvé, čo ma drží nad vodou je zmysluplnosť práce. Prevenciou vyhorenia je, či vidíte v práci zmysel. Taktiež si treba zariadiť striktné vymedzenia. Takže sa v istom čase odpojím a nekomunikujem – idem športovať, prechádzať sa do prírody, čítam si knižku, jednoducho musím mať čas pre seba, aby mi z toho nepreskočilo.

Dôležité sú tiež rituály a režim. To nás vie podržať a zachrániť pred vyhorením, aby sa nám celý deň neprelial do jednej masy, aby som nebola workoholická, ale zároveň, aby som neprokrastinovala. Mohla by som byť celý deň v pyžame, ale nie som. Ráno sa oblečiem a pripravím sa ako do práce. Raňajkujem, urobím si pauzu na obed, prestávku napríklad tým, že si s niekým zavolám. Teraz idem prevziať rúška do parku, aby som to spojila s prechádzkou.

Všimla som si na vašom webe aj rady, pomoc pre ľudí, ktorí sú izolovaní, cítia úzkosť, strach. Hovoríte: Zmeňme čo môžeme, prijmime to, čo nemôžeme zmeniť.

Je to základné psychologické heslo, ktoré pomáha človeku reálne pracovať so svojimi silami, je antiúzkostné a antidepresívne. Napríklad, keď sa zamyslíte nad politikou a niektorými ľuďmi a poviete si, čo to pomôže, keď sa rozčúlim nad vecami, ktoré nemôžem zmeniť? Akurát si môžem privodiť infarkt. V tomto čase sme posilnili psychologickú starostlivosť, naši psychológovia sú na telefóne a vedia aspoň takto poskytovať sociálnu intervenciu pre toho, kto sa cíti mimoriadne úzkostne, depresívne.