Lucii sa jej prvý syn, Ferko, narodil po štyridsiatke. Jej príbeh o druhom vysnívanom dieťatku mal rýchly spád a bezbolestný priebeh. Napriek rozšírenej predstave, manželov nečakali nijaké byrokratické problémy či nepríjemné úradníčky. Prvého chrobáka nasadili do hlavy Lucii a jej manželovi ich známi z Oravy, ktorí si tiež adoptovali synčeka. Ako tvrdí, nenapadlo jej, že vzápätí tak urobia aj oni. Niet nad osobnú skúsenosť, ktorá okrem toho, že dokáže inšpirovať, vyvracia i počiatočné mylné predstavy, že na dieťatko budete čakať štyri…
Lucii sa jej prvý syn, Ferko, narodil po štyridsiatke. Jej príbeh o druhom vysnívanom dieťatku mal rýchly spád a bezbolestný priebeh. Napriek rozšírenej predstave, manželov nečakali nijaké byrokratické problémy či nepríjemné úradníčky.
Prvého chrobáka nasadili do hlavy Lucii a jej manželovi ich známi z Oravy, ktorí si tiež adoptovali synčeka. Ako tvrdí, nenapadlo jej, že vzápätí tak urobia aj oni. Niet nad osobnú skúsenosť, ktorá okrem toho, že dokáže inšpirovať, vyvracia i počiatočné mylné predstavy, že na dieťatko budete čakať štyri či päť rokov. Keď sa Lucia dozvedela, že rómske dieťa by mohli mať pri troche šťastia doma hoci aj o mesiac, v momente sa do tejto predstavy zamilovala.
Máme pre vás vaše dieťa
Keď Lucii jedného dňa zazvonil telefón, neverila vlastným ušiam. Práve sa v bratislavskej nemocnici narodil malý človiečik, ktorý sa mohol stať ich synom. Lucia priznáva, že Lukáša ľúbila už od momentu, keď ho prvýkrát zbadala na oxeroxovanej fotke. Bolo to ešte predtým, než mala vôbec šancu vidieť ho naživo. Pri predstave, že Lukáš leží v nemocnici sám a nikto si ho k sebe nepritúli, sa cítila zúfalo. Avšak, ako sa neskôr dozvedela, milovali ho aj sestričky. Narodil sa pod šťastnou hviezdou. Dokonca, keď ho brali do profesionálnej rodiny, z nemocnice vybehla sestrička so slovami: „Keby ste mu nevedeli nájsť rodičov, ja si ho vezmem k sebe.“
Od prvého momentu sa Lucia stretávala s nesmiernou ochotou sociálnych pracovníčok. Tie sa usilovali o to, aby nádejní rodičia mohli svoje budúce bábätko čo najskôr navštíviť. Po dvoch týždňoch v nemocnici sa Lukáš dostal na ďalšie dva týždne do profesionálnej rodiny. Ako Lucia spomína, vydýchla si, pretože vedela, že je v dobrých rukách. Počas troch povinných interakcií, za prítomnosti psychologičky, mohli manželia Lukáša nosiť na rukách, pričom psychologička dozerala na to, ako dieťa na svojich nových rodičov reaguje. Lucia je vďačná za systém, ktorý u nás máme, s úsmevom hovorí, že je prvýkrát šťastná, že žije na Slovensku. Na porovnanie, v Česku stále existujú dojčenské ústavy a nie profesionálne rodiny.
Počas prípravy sa dozviete všetko
Ak sa rozhodnete adoptovať si dieťa, čaká vás dotazník plný otázok. Svoje dieťa si môžete, takpovediac, vymodelovať. Ak ste však príliš vyberaví, môže sa stať, že dieťa podľa vašich predstáv sa jednoducho nikdy nenarodí. Lucia s manželom zaškrtli aj kolónku, ktorej sa na Slovensku mnohé páry desia – rómske dieťa. Priali si bábätko do jedného roka. Keďže v minulosti dochádzalo pri adopciách k tragickým omylom a chybám (mohlo sa napríklad stať, že adoptované dieťa začalo šikanovať svojho súrodenca, ak neboli dodržané presné postupy), dnes sa už počas prípravy na náhradné rodičovstvo dozviete takmer všetko. Čo je veľmi dôležité, nastal aj veľký pokrok v diagnostike detí. „Dobré je v prvom rade urobiť si jasno v tom, na čo máte, na čo si trúfate a čo by už bolo nad vaše sily,“ radí Lucia.
S tým, že vaša cesta nebude celkom ľahká, Lucia súhlasí: „Počas prvého týždňa odišlo z prípravy niekoľko párov, ktoré si to rozmysleli. Opadla totiž ich pôvodná romantická predstava.“ Zaujímavosťou je, že na stretnutiach boli nielen dvojice, ale aj jednotlivci, ktorí sú sami a radi by poskytli zázemie i starším deťom.
A prečo našiel malý Lukáš svoj domov tak rýchlo? „Hoci počet záujemcov rastie, obávam sa, že nerastie záujem o rómske deti.“ Napriek množstvu čakateľov v poradovníkoch podľa Lucie zavážilo to, že oni nešpekulovali a boli pevne odhodlaní. „Je dobré prejsť si všetkými pochybnosťami, a potom ich zahodiť a dať aj na intuíciu.“ Jedným dychom uvádza príklad: „Keby ste na chodníku našli novorodeniatko, určite by ste ani na chvíľu nezaváhali.“
Luciu na príprave šokovalo, koľkí uprednostnia nerómske dieťa, hoci nie sú rasisti – obávajú sa toho, čo by povedali susedia. „Problém, je že ľudia si často pletú sociálnych delikventov s rasou. Je to však otázka chudoby a dôsledok segregácie.“ S hrdosťou hovorí, že sa im podarilo odbúrať strach z neznámeho v ich bezprostrednom okolí. Hneď, ako ľudia zbadali ich adoptívneho syna, rozplynuli sa všetky fantómové obavy.
Opora zo strany partnera
„Keď príde do rodiny nové dieťa, váš partner by sa mal automaticky upnúť na staršie dieťa, aby sa necítilo odstrčené,“ vysvetľuje Lucia. „Skláňam sa pred svojím mužom, ktorý to všetko prevzal.“ V rodine, v ktorej vládne láska, sa dá prekonať i počiatočná žiarlivosť medzi súrodencami. Stalo sa napríklad, že starší syn Ferko povedal Lucii: „Mami, vy máte Lukáša radšej ako mňa,“ alebo sa vrátil zo škôlky s otázkou: „Mama, prečo som adoptovaný?“ Lucia mu vysvetlila, že adoptovaný nie je on, ale mladší Lukáš a že ich ľúbi oboch rovnako. Ferko je dnes pre Lukáša idolom a vzorom, čo mu prirodzene veľmi lichotí. Starší je pre mladšieho šoumenom, ten mladší je zase slniečko a stačí mu málo – dokáže byť veľmi vrúcny a vďačný.
Nový rozmer vzťahu vďaka adoptívnemu dojčeniu
Vďaka svojej známej – laktačnej poradkyni, sa Lucia dozvedela o metóde adoptívneho dojčenia, ktoré dokáže rozbehnúť laktáciu bez užívania hormónov. Mamička tak môže kojiť i dieťatko, ktoré nie je jej biologickým. Lucia spomína na urputné začiatky, keď s napätím čakala na to, či sa malý Lukáš prisaje na jej prsník. Dva dni jej pripadali ako večnosť. Aj v tejto náročnej situácii ju podporoval a upokojoval jej manžel: „Veď dva dni sú nič. Vydrž!“ A napokon sa to podarilo. Ako hovorí Lucia, od momentu, keď začala svoje nové bábätko dojčiť, ich vzťah nabral úplne iný rozmer: „Mala som pocit, akoby sa mu rozžeraveli centrá v mozgu, ktoré už pomaly začínali vyhasínať. Pre adoptované deti je to malý zázrak, ktorý sa môže udiať,“ hovorí Lucia, a zároveň dopĺňa, že mlieko z fľašky je prvá vec, ktorú dieťa dostane zadarmo. Naopak, z prsníka si ho musí s námahou zaslúžiť. Pre bábätko je to tá ťažšia, ale prospešnejšia cesta.
Pravda a láska sú na našej strane
Lucia sa vôbec nebojí toho, že jej synovi raz budú ľudia nadávať, že je Cigán. „Je to nemysliteľné, ja aj s manželom sme v tomto takí silní, že si ani neviem predstaviť, že by sme si s tým neporadili.“ Rovnako mu nebude brániť v tom, aby vyhľadal a spoznal svoju biologickú mamu. Má totiž v rukáve veľa vecí, ktoré mu v tom okamihu plánuje povedať: „Tvoja mama otehotnela keď mala 16 rokov, bolo to jej prvé tehotenstvo, nikdy ti neurobila nič zlé. Počas tehotenstva nepila alkohol ani nefetovala, pravidelne chodila na lekárske prehliadky. Išla vopred do nemocnice, aby si vybavila utajený pôrod, aby si sa rýchlo dostal k nám, a tak ťa zachránila. Poďakuj sa jej za to, že ti dala taký krásny život.“
A netrápia Luciu ani obavy z toho, že raz ich Lukáš opustí a zanevrie na nich? Naopak, najviac ju hnevá, že „Ľudia chcú akúsi záruku lásky. A pritom očakávať to od milovanej osoby je úplne smiešne. O to smiešnejšie je chcieť záruku lásky od dieťaťa, či už vlastného alebo adoptovaného. Jediné, čo môže človek spraviť je, že lásku odovzdá a dieťa tú lásku stopercentne niekam investuje. Možno vám ju vôbec nevráti, ale niekde sa to určite prejaví.“
Lucia má vo svojom okruhu blízkych ľudí niekoľko priateľov, ktorí si tiež adoptovali rómske dieťa. A nikto z nich nemá zlú skúsenosť. „Rómovia majú potenciál, ktorý, ak hneď odmalička podchytíte, v budúcnosti môžete len zúročiť. Tieto deti sú zdravé, krásne, citlivé, inteligentné, komunikatívne a vedia neskutočne napredovať. Aby človek všetko zvládol, musí mať, samozrejme, aj určité ideály. A ja by som sa pobila s celým svetom, lebo pravda je na našej strane a ja nepochybujem, že to ustojíme!“