Miesto, kde sa neumiera. Humenský dom pre seniorov sa vymyká slovenským štandardom

Slnko už pomaly zapadá, keď vchádzam do nádhernej záhrady s altánkom a malou kaplnkou. Sme na okraji mesta a pokojné ticho občas prerušia len tlmené rozhovory, šum lístia na stromoch či štebot anduliek z klietky upevnenej na skalke. Obdivujem veľké maľby folkloristov na stenách domu, ktorý záhradu obkolesuje a občas si musím pripomenúť, kde som. Slnečný dom je ošetrovateľské centrum, domov dlhodobo chorých na sklonku života.

„V Humennom si môžete tak akurát otvoriť okno, nie centrum, vysmievali sa nám miestni, keď sme prišli s ideou založiť agentúru ošetrovateľskej starostlivosti. Hneval nás ten odpor a skepsa, a zároveň sme nedokázali prehliadať, aká zlá je úroveň starostlivosti o starších. To všetko nás hnalo vpred,“ hovorí Zuzana Fabianová, ktorá je dnes riaditeľkou pre odborné a personálne činnosti v Slnečnom dome.

Na zelenej lúke

Z toho, čo bolo najprv iba nápadom privezeným zo študentskej praxe v zahraničí a vysnívaným na vysokoškolskom internáte, sa neskôr stala agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti a potom ošetrovateľské centrum. Kapacity však zrazu nestačili, a tak raz na veľkom stole na chalupe vznikol prvý nákres Slnečného domu. Keď Európska únia odobrila dotáciu, bolo rozhodnuté. Začalo sa stavať.

„Sme sestry. Zo skúseností sme vedeli, že napríklad izby pre pacientov s intenzívnou starostlivosťou musia mať priehľadné sklá, aby ich personál monitoroval alebo že potrebujeme široké chodby, lebo manipulujeme s posteľami. S projektovaním budovy sme sa však nikdy predtým nestretli,“ rozpráva Zuzana. Navštívili preto moderné geriatrické zariadenie vo Viedni, so súhlasom riaditeľky v podstate okopírovali koncepciu jedného podlažia a ešte ju vylepšili. A v roku 2011 mohli Slnečný dom otvoriť.

Prečo tu máte sestry?

Spoza vysokého pultu recepcie na rozhraní dvoch chodieb sa na nás usmeje sestra. Vymeníme si len krátky pohľad, keď na jeden z dokumentov odtlačí zvláštnu pečiatku. Počas telefonátu s lekárom si na nej potom postupne odškrtáva jednotlivé políčka. „To je taký malý kontrolný zoznam v pečiatke. Jednoducho sme si vymysleli sériu vlastných pečiatok, aby sme pri konzultácii s lekárom na nič nezabudli. Lebo niekedy stačí, ak sa raz zabudne niekto niečo opýtať,“ vysvetľuje Zuzana.

…a keď budeš milovať svoju prácu a budeš ju robiť s vášňou, všetky sily sa spoja, aby sa ti darilo…

Ešte zvláštnejšie ako inovatívna pečiatka je však samotná sestra. Čo vlastne v zariadení sociálnych služieb robí? Veď všade inde pracujú opatrovatelia. „Na začiatku to nikto nechápal, dokonca nám to bolo vytýkané. Vraj nie sme štandardné zariadenie. Prečo je tu ošetrovateľská starostlivosť, keď tu má byť iba sociálna, pýtali sa nás,“ spomína si Alena Mochnáčová, riaditeľka prevádzky v Slnečnom dome.

Pacient je často vo svojej bezvládnosti odkázaný len na iných. Ak je však ktorýkoľvek faktor zdravia podcenený, od hydratácie cez stravu až po polohovanie, čoskoro je uňho všetko rizikom. Opatrovateľ si pritom nemusí nič všimnúť, výstražné signály sestra ale spozná.

„Pacient má inú farbu kože? Môže byť anemický. Opúchajú mu nohy? Môže byť za tým zlyhávanie srdca alebo málo bielkovín v krvi. Užíva ten a ten liek? Treba pravidelne kontrolovať zrážanlivosť krvi. A ranu môžeme ošetrovať donekonečna, keď má pacient nesprávnu výživu,“ vymenováva Zuzana.

Nikdy sa podľa nej nestalo, že by na službe nebola žiadna sestra. Ak by to hrozilo, v Slnečnom dome majú pripravenú metodiku rizika. To, čo je inde bežne akceptované, v Humennom vnímajú ako kritický stav.

Dobrodružstvo za každými dverami

…a keď budeš milovať svoju prácu a budeš ju robiť s vášňou, všetky sily sa spoja, aby sa ti darilo…, započujem zrazu časť myšlienky. Hlas sa rozlieha chodbou i izbami Slnečného domu a na pozadí hrá príjemná hudba.

„Máme vlastný rozhlas a seniorom pravidelne púšťame pozitívne zamyslenia nad životom, ktoré vždy načítam na diktafón. Chceme ich inšpirovať, dodať im energiu. Vždy vravia, ako sa im to dobre počúva,“ vysvetľuje s úsmevom Zuzka.

Vecí, ktoré sú už na pohľad v Slnečnom dome úplne iné oproti podobným zariadeniam, je však omnoho viac. Stačí sa len prejsť chodbou. Na dverách nenájdete iba čísla izieb, každá v sebe skrýva vlastné dobrodružstvo. Jedna z nich je kúzelným podmorským svetom, v druhej sa ocitnete uprostred hôr, v ďalšej v romantickom Taliansku alebo v obrovskej knižnici.

„Sme ako malá nemocnica. Ak sa niekomu napríklad zhorší zdravotný stav, preložíme ho na lôžko s intenzívnou starostlivosťou, aby ho mali sestry stále pod dohľadom. Medzitým sa niekomu polepší a tiež ho treba preložiť. Ľudia to však nemajú radi, už si na tú svoju izbu zvykli. Preto vznikol nápad: Čo keby to bolo tak, že keď ide pacient z izby do izby akoby cestoval v čase a priestore?“ rozpráva s nadšením Zuzana. Nápad pretvorili do reality a dnes je každá izba zariadená tematicky. Má svoju špecifickú vôňu a personál v nej púšťa špecifickú hudbu, šumí v nej more či vyhrávajú horské píšťaly.

A mimochodom, aj obrazy, ktoré skrášľujú izby a chodby sa stále menia. Každý mesiac prídu nové! Pravidelne ich v Slnečnom dome vymieňajú ženy zo spolku výtvarníčok.

Keď autobus nechodí

Niektoré „vychytávky“ si v Slnečnom dome vymysleli sami, iné si priniesli zo zahraničia. Napríklad z Veľkej Británie prišiel nápad so zastávkou autobusu, na ktorú ale autobus nikdy nepríde. „Niektorí pacienti s demenciou majú tendenciu odchádzať. Ak ich však nikam nepustíte, sú nervózni a môžu byť agresívni. Stále ich preto vezmeme na zastávku, dáme lístok a spoločne čakáme na autobus. Keď po čase skonštatujeme, že dnes asi nejde, pacient sa s tým uspokojí a vráti sa do domu,“ opisuje občas každodenné situácie Zuzana.

V záhrade pre takýchto pacientov tiež vytvorili bezpečné zóny, teda miesta bez nerovností povrchu a ohraničené malým plotom. Pacienti tak majú pocit, že sami rozhodujú o tom, kam sa budú pohybovať, sú však pritom stále v bezpečnom priestore.

A počuli ste už o Slnečnom elixíre? Dať si z neho štamperlík môžete len v Humennom. Pred niekoľkými rokmi zariadenie v spolupráci s liehovarom a po konzultácii s lekárom vytvorilo likér, ktorého zloženie je vhodné pre starších ľudí. Obsahuje totiž 23 byliniek a zložky, ktoré podporujú trávenie. „Seniorom im ho ponúkame každé popoludnie. Majú ho veľmi radi, pripomína im to domov,“ dodáva Zuzka.

Na tabuľke pri jednej z postelí seniorov si zrazu všimnem niekoľko informácií. Pani má vraj rada, ak ju oslovujú Betka, rada zaspáva na dvoch poduškách, neznáša mlieko, ale obľubuje vodu so sirupom. Kopec jednoduchých, no dôležitých detailov. „Pri prijatí klienta si vždy urobíme prieskum, čo má a čo nemá rád. A tak hoc k nám príde do domu pomôcť aj nejaký študent, prečíta si tabuľku a hneď dokáže mať k seniorovi osobnejší prístup,“ podotýka Zuzana.

Na striedačku mi Zuzka s Alenkou menujú ďalšie „vychytávky“. Terapeutická cestička, levanduľová aromaterapia, musicbox pre zamestnancov, aby si mohli pustiť pesničku, ktorá im pri ťažkom dvíhaní pacientov počas rannej hygieny zlepší náladu.

„Nikde by sme sa ale neposunuli, ak by sme nemali v tíme inovátora. Zuzka je v tomto výnimočná. Stále hľadá cestu a nakoniec ju nájde,“ chváli kolegyňu Alenka. „Všetci sme však otvorení novým nápadom, lebo to robíme pre vyšší cieľ, s láskou a vášňou. A často príde obdobie, že ten nápad nefunguje. Vtedy ale vieme, že to nesmieme vzdať. Všetko prehodnotíme, vychytáme muchy a úspech sa zrazu dostaví,“ dopĺňa ju Zuzka.

Aby neumierali zbytočne

Je polovica septembra a Zuzana si v počítači preklikáva štatistiky. Za posledné tri mesiace v Slnečnom dome nik nezomrel. Nikdy vraj také skóre nemali.

„Dnes som si po chodbách spievala: … to miesto, kde sa neumiera,“ zanôti s úsmevom a ukazuje mi dokumenty v rozsahu niekoľko stoviek strán. Od roku 2005, kedy začali pracovať so staršími, si robia analýzy všetkých zhoršení zdravotného stavu a spracúvajú do ucelenej, stále aktualizovanej koncepcie.

„Pacienti napríklad často umierali na infekciu. A tak sme zaviedli povinné očkovanie proti pneumónii  a ak je sezóna, aj proti chrípke. Úmrtia v súvislosti s infekciou sa radikálne zredukovali,“ vysvetľuje Zuzana.

Alebo také preležaniny. Veľa pacientov podľa Zuzky prijali vo veľmi vážnom stave. „Dôslednou ošetrovateľskou starostlivosťou nám pred očami ich telo začalo odpúchať, pribrali na váhe, zlepšila sa orientácia, vedomie, začali chodiť a niektorí dokonca odišli do domáceho liečenia. To bol nádherný pocit,“ spomína si Zuzka.

V Slnečnom dome vytipovali spolu 13 typických zhoršení zdravotného stavu od embólie cez zápal až po zlyhanie srdca, ktorých riziko sa snaží personál odhaliť už pri príjme seniora do zariadenia. „Ak by sme ho totiž nezistili,  človek môže zomrieť aj do troch dní. A to len preto, že sme na to nepýtali,“ zdôrazňuje Zuzana.

Svoje skúsenosti si však v Slnečnom dome nechcú nechať len pre seba. Aj preto sa Zuzka ako predsa odbornej pracovnej skupiny pre ošetrovateľstvo na ministerstve zdravotníctva snaží aspoň časť z nich preklopiť do národných štandardov. „Keď my dokážeme zabezpečiť, aby u nás ľudia zbytočne neumierali, dokážu to aj iné zariadenia na Slovensku. A práve to nás poháňa dopredu,“ podotýka Zuzana.

Osvetu sa pritom snažia šíriť aj prostredníctvom tzv. senior boxov. Edukatívne balíčky pomoci rozdávajú prostredníctvom nemocníc či iných zariadením blízkym dlhodobo chorých, aby ich upozornili na rôzne nástrahy pri starostlivosti o seniorov. Tento rok ich už po štvrtýkrát bude Slovenskom putovať dva a pol tisíc.

Vždy treba pomôcť

V Slnečnom dome občas musia bojovať aj s paradoxným problémom. Oni pacienta chcú zachrániť, no jeho rodina už boj vzdala.

„Často počúvame: Už je to zbytočné, aby podstupoval operáciu. Alebo – Je starý. Typickou hláškou je: Má na to vek. Príbuzní považujú za samozrejmé, že už sa tak či tak človeku nepomôže,“ hovorí Zuzka s tým, že sami sa cítia zvláštne v situáciách, kedy musia o potrebe operácie prehovárať blízkych a vytrhávať ich zo skepsy. V zariadení pritom evidujú množstvo prípadov, kedy sa zákrok podaril a pacient žil ešte niekoľko ďalších rokov v dobrom zdraví.

„Raz som sa na to pýtala kardinála Tomka. Chcela som vedieť, či máme správny postoj, či to má vôbec význam. A on mi na to odpovedal jednoznačne: ´Vždy treba pomôcť.´ Odvtedy som už nikdy nepochybovala a o človeka vždy bojujem. Hlášku ´Má na to vek´ u nás preto nikdy počuť nebudete,“ dodala Zuzana.