Seniori s ňou nemajú čas starnúť

Ešte som len vystúpila z autobusu a Ruženka už vybieha na ulicu a zďaleka mi máva. Nikdy predtým sme sa nestretli, no od prvého vrúcneho objatia sa s ňou cítim úžasne. Dokáže pohladiť slovom a ja mám zrazu pocit, že som tým najdôležitejším človekom na svete.

Hneď, ako vstúpim do centra, z najväčšej z miestností sa ozýva prenikavý, prevažne ženský spev a priestorom znie rusínska ľudová pieseň. Je utorok a ako každé utorkové popoludnie v centre cvičí spevácky súbor Petržalská melódia.

„Vždy sa smejú, že som ich ‚menegérka‘. Zariadim, vybavím, čo treba, aby oni mohli len spievať,“ hovorí Ruženka a už ma vedie do svojej útulnej kancelárie, aby sme sa mohli porozprávať.

Keď treba niečo stavať na nohy, som tam

Ruženka je vydatá, má dve dcéry a už 19-ročnú vnučku. Celý život pracovala – najprv ako sekretárka, potom ako špeditérka na colnici. „Kam čert nechodí, treba poslať Ruženu!“ hovorili o nej kolegovia. Vždy dokázala všetko vybaviť, dohodnúť, zariadiť, aj keď sa už zdalo, že problém sa riešiť nedá.

Keď sa Slovensko stalo súčasťou schengenského priestoru a hranice padli, mala už vek na to, aby z colnice odišla rovno do dôchodku. Vtedy jej kamarátka povedala o dennom centre na Vyšehradskej ulici, kde práve hľadali novú vedúcu. „Centrum na tom nebolo príliš dobre, nebol oňho záujem a chceli ho zatvoriť. Vzala som to ako výzvu a prijali ma,“ spomína si Ruženka.

Všetci boli spočiatku na novú vedúcu zvedaví. Nielen samospráva, ktorá chcela, aby centrum postavila na nohy, ale aj tých 12 klientov. Dvanásť. Z vyše 100-tisícovej Petržalky. Aj to boli niektorí len zapísaní na papieri.

Aktívny senior žije dôchodcovský život. Ale nie smutný.

A tak Ruženka začala prichádzať s nápadmi. Najprv skromnými, neskôr aj odvážnymi. „Čo by ste povedali na to, keby sme tu začali hrať žolíka? Alebo poďme súťažiť, kto rýchlejšie vylúšti krížovku!“ nabádala seniorov Ruženka. Nakúpila časopisy, krížovky z nich povystrihovala a víťazom na konci rozdala odmeny.

Keď prišla Veľká noc, seniori zase spoločne maľovali vajíčka. Vyzvali k tomu aj ostatné denné centrá a čoskoro ich spoločne predávali na petržalských trhoch. A robia to dodnes.

Ešte nestihne ani dokončiť vetu a už vstáva a ukazuje mi vianočný stromček pozliepaný z rôznych šupiek plodov. „Počas Vianoc sme takýchto stromčekov urobili asi 50!“ počíta a ja obdivujem, ako nádherne dokázali využiť aj veci, ktoré zväčša patria už len do koša.

Najobľúbenejšia pieseň

Neskôr prišla Ruženka aj so smelšími návrhmi. „Vymyslela som týždňový výlet v Tatrách, nikdy predtým sa nič podobné v centre nekonalo. Išlo so mnou 80 ľudí. Bola to proste paráda!“ zamýšľa sa s nadšením a kútiky úst sa jej podchvíľou usmievajú.

Rozpráva mi o výlete do Budapešti, do Talianska, do Mariazellu v Rakúsku,  rôznych spoločných grilovačkách a tancovačkách, upratovaní Chorvátskeho ramena či hostesingu na Via Bone, keď sa odrazu zarazí a na chvíľu zmĺkne. Spoza zatvorených dverí k nám doliehajú melancholické spevy.

„Ešte som nevidel tak dievčatko plakať…“, počuť spevácky zbor čoraz hlasnejšie.

Ruženka sa nemusí ani veľmi započúvať,  hneď vie, čo je to za pieseň. „Táto je moja najobľúbenejšia. Oni to vedia. Niekedy mi aj takto spevom povedia, že na mňa myslia,“ vraví zo srdca.

Z 12 členov denného centra sa za krátky čas stala vyše stovka. Seniori si vďaka Ruženke uvedomili, koľko vecí sa dá v centre robiť a že sa tam skutočne oplatí prísť. „Pasívnych členov, ktorí do centra vôbec nechodili, som dokonca musela vyradiť z evidencie. Na také množstvo ľudí sme totiž podľa normy nemali dostatočné priestory,“ smeje sa. Dnes ich je v centre 85.

O Vladovi a dvoch fľašiach vody

„Žijem taký život, aby keď sa na mňa niekto obráti, som vždy skúsila poradiť, pomôcť, poslúžiť. Ale nie som hrdinka, naozaj ste  hľadali mňa?“ občasne Ruženka spochybní, že o nej chceme napísať. Náš rozhovor jej ale pripomenie príbeh jedného človeka bez domova, ktorý je pre ňu dodnes veľmi silným zážitkom.

 „Bolo to pred ôsmimi rokmi. Vonku bolo azda mínus 20 stupňov, keď nám na dvere centra zaklopal človek bez domova. Prosil len o dve fľaše teplej vody. Nevedela som si vysvetliť, na čo by mu boli. ‚Zohrejem si nimi žalúdok,‘ odpovedal mi. To ma dostalo,“ začala Ruženka rozprávať príbeh.

Centrum sa o bezdomovca začalo starať. Volal sa Vlado a pochádzal z Košíc. Po dvoch či troch týždňoch, keď sa Ruženka s Vladom skamarátila a už si dôverovali, porozprával jej, ako sa dostal na ulicu.

„Bol to hrozný príbeh. Rozhodla som sa, že nájdem jeho mamu a dám rodinu znova dokopy. Na úradoch pracujú tisícky ľudí a na uliciach spia tisícky bezdomovcov, pritom stačí iba zdvihnúť telefón a trocha pohľadať,“ hovorí Ruženka.

A Vladovu mamu sa jej skutočne podarilo nájsť. O svojom synovi nemala žiadnu informáciu celých 15 rokov. Nevedela, kde je a či vôbec ešte žije. Keď jej Ruženka zavolala prvýkrát a spomenula Vlada, od šťastia sa rozplakala.

„Rodina mu k nám potom poslala balík, telefonovali si, prišiel ho navštíviť brat so sestrou. Bolo nádherné vidieť, ako sa objali a plakali,“ spomína si Ruženka. Dnes už Vlado býva tretí rok v Košiciach a z času na čas jej nezabudne zavolať a popýtať sa, ako sa má.

Takí, akí sme. A chceme byť?

Ruženka sa odvtedy postarala ešte o mnohých ďalších ľudí bez domova.

„Všetci sú to predsa ľudia. Nikdy nevieme, kedy sa život obráti proti nám a nie vlastnou chybou sa aj my môžeme ľahko dostať na ulicu. Milionári boli v správnom čase, na správnom mieste, so správnymi ľuďmi. A bezdomovcovi možno len v pravej chvíli niekto nepodal ruku. A teraz stojí pri obchode, natrčí dlaň a vy sa tvárite, že ho nevidíte. Možno práve vtedy máte šancu zmeniť jeho život. Alebo keď ho zbadáte ležať na ulici a poviete si: Ožran akýsi! Ale čo ak sa mu niečo stalo? Kto mu pomôže, ak nie my?“ hovorí Ruženka.

Celý život je podľa nej o tom, ako sa na veci pozeráme. A ako sa na veci pozeráme, takí potom sme. Možností je veľa a rozhodnutie je len na nás.

Aktívny a pasívny senior

Z rozhovoru nás vytrhne skupinka žien. Spevácky nácvik sa skončil a každá chce aspoň od dverí Ruženku na rozlúčku pozdraviť. O pár dní ich čaká ďalšie vystúpenie, v rýchlosti tak s „menegérkou“ preberajú všetky dôležité detaily. Ako dámy v ružovom a so zrkadielkom v ruke zaspievajú telesne znevýhodneným.

„Viete, aký je rozdiel medzi aktívnym a pasívnym seniorom?“ pokračuje Ruženka, keď už máme opäť čas iba pre seba.

„Pasívny sedí celý deň doma, kým zvyšok rodiny ide do práce či do školy. Má na starosť napríklad mačičku a občas úlohu ísť dokúpiť potraviny či pohľadať zľavy. Opretý o lakte potom zvyšok dňa pozerá von oknom na ľudí, ktorí sa niekam ponáhľajú. Keď sa rodina podvečer vráti domov, každý rozpráva, čo zažil, kto ho potešil alebo nahneval. A on so smútkom rozmýšľa, aké by to bolo prežiť to ešte raz,“ rozpráva.

Spoločne nemáme čas byť nešťastní, nemáme čas starnúť.

A aktívny senior? Ten si nájde denné centrum, nových priateľov a začne sa konečne venovať veciam, ktoré ho vždy zaujímali, ale nemal na nich popri práci čas. Chodí na výlety, do divadla, spieva v zbore, hrá šach alebo sa ide len tak prejsť a poklebetiť.

„Aktívny senior si povie: ‚Dobre, išiel som do dôchodku a mám toľko možností, ako tráviť voľný čas.‘ A potom príde domov a aj on rozpráva, čo všetko zažil v centre. Žije dôchodcovský život, ale nie smutný,“ podotýka Ruženka.

3 manželstvá z centra

Ruženka postupom času svojím pozitívnym prístupom a energiou prebudila v senioroch vôľu žiť plnohodnotne. Už aj sami občas prichádzajú s nápadmi a spoločne sa dohadujú, čo budú kedy robiť.

„Často začujem, ako jedna hovorí: Mohli by sme ísť do Podhájskej. A druhá na to: Vieš čo, ja už nemám vtedy čas, každý deň mám v tomto týždni plný,“ smeje sa Ruženka.

Radosť seniorov a ich aktivizmus je pre ňu najväčšia odmena, a zároveň motivácia v tejto práci ďalej pokračovať.

„Spoločne nemáme čas byť nešťastní, nemáme čas starnúť. Ak je človek doma sám, priveľmi si všíma sám seba. Nebolí ma niečo? Idem radšej k lekárovi. Nie lieky sú však v tomto veku alfa a omega, ale pozitívne myslenie, pohyb a priateľstvo. To drží našich seniorov a aj mňa v dobrom psychickom zdraví, ktoré potom vplýva na to fyzické,“ vysvetľuje.

Počas 11 rokov, čo Ruženka v centre pracuje, tam už dokonca vznikli tri manželstvá. A sčasti v tom mala prsty aj ona sama. „Aj teraz sa nám niečo rysuje! Ak mám potom napríklad lístky do divadla, už ich rozdelím tak, aby tí ľudia sedeli spolu. Láska kvitne v každom veku a každý človek si zaslúži byť šťastný. Často sú tí ľudia v novom manželstve takí spokojní, akí nikdy predtým neboli,“ rozpráva Ruženka.

Seniori podľa Ruženky už nemôžu len čakať na smrť alebo kým im niekto zaklope na dvere a vezme ich von. Iniciatívni musia byť sami. A keď prekonajú prvé zábrany, ktoré v sebe majú a prídu, Ruženka im už ďalej pomôže.

„Chceme, aby iba neprežívali, ale mali chuť skutočne žiť a skutočne aj žili. Ak sa toto dá definovať, že konám dobro, tak verím, že trochu dobrý človek azda som,“ dodáva so smiechom.