Život po šesťdesiatke? J. Pekarčík spod Tatier strávi tretinu roka na bicykli

Jožko Pekarčík pochádza z obce Levočská dolina, odkiaľ sa už 7 rokov po sebe vydáva na okružnú 4-mesačnú jazdu bicyklom po Slovensku, Česku a Rakúsku. So smiechom hovorí, že si vždy berie mini spálňu, mini kúpeľňu a mini obývačku, čo v preklade znamená stan, dva spacáky, karimatku, hygienické potreby a zopár kusov oblečenia. Zbalí sa tak, aby sa mu všetko zmestilo do 4 cyklotašiek.

„Dreva som si za mesiac nachystal na rok, aj na dva, a potom som sa nudil,“ vysvetľuje, prečo sa rozhodol vydať na cesty. Ako sám hovorí, nič živé, čo by ho pútalo k domovu nemá, preto dokáže vyjsť zo svojho malého sveta, aby objavoval ten veľký.

9 000 kilometrov v prvom roku

V prvom roku, ktorý nazval „bojácny“, prešiel väčšinu Slovenska. Starú „skladačku“, na ktorej sa dovtedy preháňal po okolitých kopcoch, vymenil za horský bicykel a prešiel každý kút od Oravy, cez južné Poľsko, Tatry až po Rožňavu. Spolu 9 000 kilometrov. Práve na tejto ceste spoznal kamarátov, ktorých pri svojich potulkách navštevuje dodnes. „Hovoria mi, aby sa ich neopovážil obísť. Hoci nikdy im neviem povedať, kedy presne prídem. A vždy, keď sa v septembri vrátim domov, musím im rozposlať pohľadnice, že som šťastne späť,“ hovorí s úsmevom.

Najradšej mám, že ráno sa budím do neznáma a nemám žiadnu starosť.

Dnes prejde zhruba 5- až 6-tisíc kilometrov. V čase nášho rozhovoru mal za sebou bezmála 3 200 km, ktoré našliapal zväčša v Čechách a po Dunajskej cyklotrase vinúcej sa celým Rakúskom, s nemeckým mestom Passau na jednom konci a Bratislavou na druhom.

Putovanie nestojí ani peniaze, ani zdravie

Jožko svojím cestovaním narúša mnohé stereotypy. Napríklad, že niekoľkomesačné cestovanie je drahé. „Kamaráti sa ma pýtajú, koľko míňam. Nič nemíňam. Aj doma fajčím, pijem kávu, jem. Tak aj tu. Je to ten istý život. Niekedy, keď je núdza, tak za ubytovanie zaplatím 7, 10, ale aj 30 eur. Ale zase, stalo sa mi, že som aj na cintoríne prespal. Nemal som sa kde podieť a hľadal som bezpečné miesto. No a kto tam príde?“ pýta sa s iskrami v očiach.

Pri otázke o zdraví sa len pousmeje. Jeho vyšportovaná, opálená postava ani v najmenšom nenaznačuje, že je už pár rokov v dôchodku. „Veľa ľudí si pomyslí, že by na to zdravotne nemali, ale aj ja sám som po infarkte. Chodím každý polrok na kontrolu a lekári mi hovoria, že mám výkonnejšie srdce ako zdravý človek. Nie je to otázka zdravia, je to otázka hlavy, mysle,“ vraví. „Telo by sa urazilo, keby leňošilo. Hovoria mi, nech si zaobstarám elektrický bicykel a ja zas všetkým hovorím – kúp si ty a poď za mnou!“ Putovanie mu zároveň pomáha udržať aj psychickú formu – v minulosti mal problémy s alkoholom, no rozhodol sa prestať, a v boji nepoľavuje už 19 rokov.

Deň si naplánuje večer

„Celý život som pracoval ako montér, tak si teraz obchádzam továrne, ktoré sme stavali,“ objasňuje ciele svojej tohtoročnej cesty. Minulé roky chodil po kasárňach, kde bol na vojne. Približnú cestu si naplánuje v zime. Avšak, ako konkrétne strávi nasledujúci deň, sa rozhodne večer, keď si postaví stan.

Pred asfaltovými cestami majú zásadne prednosť tie lesné. „Radšej chodím po lese, hoci je to aj obchádzka. Páči sa mi, že vidím každú žabu, ktorá mi skríži cestu.“ Aj na miesto nášho stretnutia prišiel cez lesy. Síce 9 km šliapal do kopca, no potom šiel 24 km dolu, ako poznamenal, zadarmo. „Najradšej mám, že ráno sa budím do neznáma a nemám žiadnu starosť, jedine počasie, ale aj s tým som sa už naučil vyrovnať,“ hovorí. Stalo sa mu totiž, že v stane pre zlé počasie presedel 72 hodín.

Obdivuje a vychutnáva svet

Na cestách stretáva mnoho zaujímavých ľudí, sú pre neho obohatením. Raz stretol skupinku žien, ktoré sa vybrali na bicykli zo Štúrova až do Tatier. Zložil im poklonu. Rád sa tiež vracia na Južnú Moravu, kde podľa neho žijú ľudia so srdcom na dlani. Na Slovensku si obľúbil všetky oblasti, ktoré navštívil. Hovorí, že každý kraj má niečo do seba.

Najviac ho baví, že obdivuje svet a vie si ho vychutnať. „Pýtajú sa ma, čo mám z toho. No, čo mám z toho – som bohatý. A všetci – ako si bohatý, keď míňaš peniaz? Ale tu som bohatý,“ klepká si prstom po hrudi a dodáva: „Nechcem byť múdry, ale mňa to drží. Netrpím ničím. Mám dôchodok, nie som žgrloš, tak kúpim, čo mi treba. Dnes sme tu, ktovie, čo bude zajtra. Keď nebudem vládať chodiť na bicykli, pôjdem peši. A keď už ani peši nie, budem chodiť vlakom.“