Neúnavne hľadá spôsoby, ako ukončiť stigmu o informatike

Stal sa súčasťou reformy v Anglicku

K informatike sa I. Kalaš dostal vďaka svojej rodine. „Moje detstvo bolo plné strojčekov, robotov, zariadení, techniky a riešení zaujímavých problémov. Rodičia dávali vysokú prioritu učeniu sa, zvedavosti, záujmu o všetko možné,“ spomína. Nakoniec sa rozhodol študovať na „matfyze“. A dodnes to neľutuje. S úsmevom však dodáva, že si vtedy nemyslel, že sa vydá učiteľskou cestou. „Prvé roky po absolvovaní školy som sa venoval výskumu v oblasti umelej inteligencie, ale… Keď tak o tom premýšľam, už počas štúdia som sa začal orientovať na školstvo.“

Jeho kariéru naštartovala účasť na mnohých medzinárodných projektoch. Vďaka tomu sa spoznal aj s vedúcimi osobnosťami London Knowledge Lab na UCL v Londýne. Keď na Britských ostrovoch v rokoch 2012 – 2014 začínala veľká reforma vo vyučovaní informatiky* oslovili ho, aby sa zúčastnil tohto procesu. Začal teda pôsobiť aj v Anglicku, kde detailne spoznal miestny vzdelávací systém. Po dvoch rokoch spolupráce sa opäť naplno „vrátil“ na Slovensko, aby svoje pozitívne skúsenosti a poznatky zužitkoval aj u nás.

Neobjavený potenciál technológií

Mnoho ľudí má na digitálne technológie negatívny názor. Niektorí dokonca tvrdia, že vedú k hlúposti. Často sa hovorieva, že keď žiak zapne počítač, prestáva myslieť. Ivan Kalaš si myslí, že je to spôsobené tým, že počítače, tablety či mobily sa v rodinách veľmi často využívajú len veľmi obmedzeným, a často neproduktívnym spôsobom. Rodičia potom technológiám nedôverujú ani v škole. Podľa Kalaša ide však len o neobjavenie potenciálu, ktoré technológie majú pre moderné učenie sa.

„Musíme s rodičmi pracovať a presvedčiť ich, že môže ísť aj o iný spôsob používania. Musíme im ukázať, že to nie je osamelý žiak, ožiarený a pripútaný k modrej obrazovke. Že to je nadšený žiak, ktorý sa s radosťou učí, objavuje, spolupracuje, komunikuje, vyjadruje sa a tvorí. Digitálne technológie majú tento potenciál a my ho musíme objaviť a sprístupniť učiteľom. Je to obrovská výzva,“ vysvetľuje.

S úsmevom dodáva, že už zažil mnoho milých situácií napríklad aj pri zavádzaní technológií do materskej školy. „Na začiatku za nami prichádzali deti, či si môžu priniesť do škôlky programy, s ktorými sa hrávajú doma. To sme im nedovolili. A behom roka sme sa dostali do opačnej situácie, keď začali za nami prichádzať deti alebo ich rodičia a pýtali sa, či si môžu vziať tie aktivity, ktoré sme spolu robili v škôlke, aj domov,“ dodáva.

Informatika by mala vyzerať úplne inak

Keď sa povie informatika – ako predmet na slovenských školách – väčšina ľudí si predstaví dieťa sediace za počítačom, izolované od ostatných. Presne tak by to však podľa Ivana nemalo byť. Skoro vždy má ísť o skupinové učenie sa, ktoré rešpektuje všetky psycho-hygienické zásady, stav poznania a potreby žiakov v ich veku. V tom prípade ide o neobyčajne silné sociálne učenie sa v skupine, o intenzívnu spoluprácu, objavovanie a komunikáciu.

„Informatika by mala byť vnímaná ako nástroj na podporu skúmania, na objavovanie sveta, na komunikovanie, na prezentovanie samého seba, na spoluprácu s deťmi. Taká informatika by mala byť zavedená pre deti už od materskej školy,“ myslí si Kalaš. Na Slovensku je však momentálne paradoxná situácia. Vo svete je obrovským trendom, ba až revolúciou vo vzdelávaní, že informatika pod rôznymi názvami, dostáva do školy už od prvej triedy. U nás sme mali informatiku od druhej triedy, teraz je už iba od tretej triedy. Ideme teda opačným smerom.

Navyše, špeciálne v informatike stále prevládajú rôzne stereotypy. Jedným z nich je, že je to chlapčenský svet. „Skutočnosť taká, samozrejme, nie je. Práve tento prístup sa snažíme systematicky  meniť od tých najnižších školských ročníkov, pretože keď sa robí informatika správne, je zaujímavá, vzrušujúca a má čo povedať všetkým žiakom. Určite nie všetci ju budú mať za svoj najobľúbenejší predmet, ale dá sa s tým nesmierne veľa pracovať a zmeniť vnímanie,“ vysvetľuje.

Škola má autoritu

Kalaša mrzí, že na Slovensku prevláda ku vzdelávaniu negatívny postoj. „Musíme si uvedomiť, že nie vo všetkých krajinách je to tak,“ hovorí. Napríklad v Anglicku má u rodičov škola autoritu. V tom vidí Ivan veľký rozdiel. V krajine spolupracoval s viac ako 100 školami, no nikdy sa nestretol s negatívnym prístupom rodiča, ktorý by nedôveroval škole a mal chuť ju meniť podľa svojich predstáv. „Škola vie, čo a ako so žiakmi robiť a robí to veľmi dobre. Bol som na školách aj vo veľmi chudobných oblastiach, ktoré boli vybavené možno menej, než sme zvyknutí u nás. Nechcem situáciu idealizovať, ale videl som, že deti majú v Anglicku školu rady.“

Anglické školstvo je však, na rozdiel od Slovenska, významnou celospoločenskou témou. Na rozhlasových staniciach, ako napr. BBC Radio 4, sa o školstve vyjadrujú premiérka či ministri takmer každý týždeň. „Celospoločensky akceptovaný postoj je, že iba dobré vzdelanie vedie k zamestnanosti,“ vysvetľuje Kalaš.

Škola bez výkladu

Jednou z vecí, ktorá profesora najviac v Anglicku ovplyvnila je, že na prvom stupni základných škôl neexistuje výklad. „To, čo my niekedy radi nazývame teoretickou časťou vyučovania, v anglickom vyučovaní síce funguje, ale inými, celkom skrytými formami. Neexistuje situácia, aby sa učiteľ postavil pred žiakov a vysvetľoval novú látku. Prístup v Anglicku je taký, že ja, ako pedagóg, musím to, čo chcem žiakov naučiť, pretransformovať do postupnosti aktivít,“ hovorí. Žiaci sú potom podľa Kalaša akční, chcú pracovať, chcú tvoriť, objavovať a učiteľ im v tom pomáha a usmerňuje. Ide podľa neho o nesmierne ťažký proces. Ale čarovný a úspešný.

Hry a diskusie na koberci

Jednou z vecí, ktoré sa snaží Ivan na Slovensku zavádzať, je nový štýl pedagogiky na hodinách informatiky. Žiaci by tu mali pracovať vo dvojiciach alebo vo veľkej skupine, nikdy nie individuálne. „Pre žiakov pripravujeme pracovné listy, softvér, teda programy, ktoré tvorivo používajú na počítačoch, a pre učiteľa pripravujeme metodické materiály a vzdelávanie, na ktorom mu vysvetľujeme, čo je informatickým pozadím každej aktivity, ako a o čom má so žiakmi diskutovať. Nemá im odpovedať, má sa ich pýtať. Má podnecovať ich diskusiu.“

Podľa Ivana je vo vzdelávaní nesmierne dôležité, a obzvlášť u mladších žiakov, aby verbalizovali svoje poznanie, aby sa vyjadrovali, aby vysvetľovali to, čo si myslia, že porozumeli a chcú vysvetliť aj druhým. A to aj v situáciách, kedy tomu v skutočnosti ešte sami celkom nerozumejú… Aj samotné vysvetľovanie a diskutovanie zvyšuje ich mieru porozumenia.

„Učiteľ zostáva počas aktivity akoby v pozadí, pozoruje, organizuje a pýta sa, ale potom si žiakov zavolá dopredu na koberec. Je to taký zvyk z prvého stupňa, ktorý sa už aj u nás veľmi rýchlo rozmáha. Žiaci si posadajú na koberec a diskutujú spolu, alebo na učiteľovom počítači prechádzajú niektoré problémy a porovnávajú si postupy pri riešení. V tej našej informatike robíme často aj také aktivity, kedy sa žiaci hrajú na robotíkov, riadia sa navzájom, idú von z triedy, na chodbe alebo na dvore robia informatické aktivity, ktorú sme im pripravili. Často robíme aj informatiku v triede, ale bez počítača, s papierovými kartičkami, nožnicami, farbičkami a podobne,“ dodáva Kalaš.

Takéto hodiny informatiky sú neobyčajne záživné, bohaté a zároveň nezvyčajné. Úplne totiž potláčajú, či skôr maskujú, explicitnú vrstvu zapamätávania si. „Nikdy žiakov neskúšame, čo si pamätajú. Samozrejme, pri dobrej činnosti sa aj veľa naučím a ostávajú mi v pamäti aj fakty, ale to je len dôsledok, nie cieľ. Máme takú stratégiu, že ak v tom, čo robíme so žiakmi, je čokoľvek, čo sa dá zabudnúť, tak k tomu vyrobíme plagát a zavesíme ho na nástenku, aby sa žiaci mohli ísť kedykoľvek pozrieť, keď si potrebujú niečo pripomenúť. Výsledkom tohto prístupu je, že možno akoby „napredujeme pomalšie“, no žiaci sa potom vrátia po prázdninách do školy a my jednoducho pokračujeme. Pretože žiaci si vytvorili hlboké porozumenie. Ak niečo mohli zabudnúť, visí to na nástenke,“ dodáva.

 

*Výskumná správa Britskej kráľovskej spoločnosti prišla s poznatkom, že pôvodný predmet ICT stratil zmysel, a preto ho v roku 2012 zrušili. Digitálne technológie sa už používajú v ostatných predmetoch, a preto na tento cieľ nepotrebujeme separátny predmet. Rok bolo vákuum, počas ktorého vzniklo kurikulum na nový predmet, ktorý nazvali Computing. Tento predmet sa zameriava viac na programovanie, základy algoritmizácie, viac sa orientuje na informatiku s tým, že rozvoj základných počítačových zručností presunul na všetky ostatné predmety.