„Spismichalova dolina, bočná dolina tej Bielovodskej, dostala názov podľa krakovského obchodníka Michala Spisa, ktorý tam v 16. storočí hľadal banské šťastie. Baníctvo však v Tatrách neskôr zaniklo a hoci sa názov doliny zachoval, na jeho príčinu sa už zabudlo. Keď do doliny prišli pastieri, pomenovanie si vysvetľovali podľa svojho. Vraj tam ich kolega pri svojich pracovných povinnostiach často zaspával a museli ho budiť slovami: Spíš, Michal, spíš?“ rozpráva s úsmevom Ivan Bohuš mladší jeden zo svojich obľúbených príbehov. Minulý rok vydal knihu, v ktorej zmapoval príbehy…
„Spismichalova dolina, bočná dolina tej Bielovodskej, dostala názov podľa krakovského obchodníka Michala Spisa, ktorý tam v 16. storočí hľadal banské šťastie. Baníctvo však v Tatrách neskôr zaniklo a hoci sa názov doliny zachoval, na jeho príčinu sa už zabudlo. Keď do doliny prišli pastieri, pomenovanie si vysvetľovali podľa svojho. Vraj tam ich kolega pri svojich pracovných povinnostiach často zaspával a museli ho budiť slovami: Spíš, Michal, spíš?“ rozpráva s úsmevom Ivan Bohuš mladší jeden zo svojich obľúbených príbehov.
Minulý rok vydal knihu, v ktorej zmapoval príbehy zemepisných názvov Vysokých Tatier. Jeho otec totiž desiatky rokov zaznamenával ich etymológiu. Chcel, aby sa prírodovedci, geografi či historici dokázali orientovať v starších literárnych dielach, kde majú tatranské lokality často úplne iné pomenovania, ale najmä, aby turisti spoznali ich záhadný príbeh.
„Našim túram dáva takéto poznanie ďalší rozmer,“ dodáva s úsmevom autor.
Autormi boli lovci a pastieri
Prvé boli pomenované veľké celky a v listinách možno nájsť pre Tatry ešte aj názov Triti. Potom jednotlivé lokality pomenovali podľa miest a osád. Vznikol tak napríklad Mengusovský štít, podľa Mengusoviec, Važecká dolina po obci Važec, či Velické pleso, ktoré je zase pomenované po mestečku Veľká (dnešná mestská časť Popradu).
„Až do konca 19. storočia Spišiaci považovali Lomnický štít za najvyšší končiar Vysokých Tatier a dlho boli presvedčení, že je nedostupný. To sa odzrkadlilo aj v najstarších známych názvoch,“ vysvetľuje Ivan Bohuš. Kým totiž Lomnický štít pomenovali podľa vtedajšieho chotára Veľkej Lomnice, nazývali ho aj Vater (Otec), Grossvater (Starý otec) či dokonca Königsberg (Kráľovský vrch).
Prví, ktorí sa potom odvažovali vystupovať z dolín na dovtedy neznáme tatranské hrebene, boli lovci – poľovníci aj pytliaci. Vyšliapali v Tatrách prvé chodníčky, ktoré dnes už dávno zarástli kosodrevinou alebo sa stratili v pohyblivej suti, no niektoré názvy po nich stále ostali. Jahňací štít, Kozí hrebeň či Capie pleso im hovorili o tom, že sa v oblasti nachádza veľké množstvo zveri.
Z ťažkej česká a opäť ťažká
Na celé letá neskôr prichádzali do tatranských dolín pastieri so svojimi stádami a aj oni potrebovali pomenovať jednotlivé lokality, v ktorých sa nachádzali. Kone z liptovských obcí sa tak pásavali v Kobylej dolinke, mengusovské voly zase dali názov Volej kotline a sekundárne Voliemu chrbtu i Volej veži.
Ľudia sa v minulosti pozerali na Vysoké Tatry s veľkou bázňou i strachom, považovali ich totiž za sídlo nadprirodzených bytostí. Najviac spätí s týmito myšlienkami boli azda hľadači pokladov.
„Medzi najznámejšie názvy vytvorené pastiermi patrí Ťažká dolina. Pastieri totiž dobre poznali jej strmý svah nad Bielovodskou dolinou, ktorým neradi vyháňali ovčie stáda na pastvu. Často ju pritom volali vo svojom dialekte, nazývali ju ceškou,“ vysvetľuje Ivan Bohuš.
Spišskí bádatelia prepísali na papier jej nárečové pomenovanie. A keď do Tatier začali chodiť zahraniční návštevníci, vydávali cestopisy, v ktorých tlmočili nielen vlastné dojmy, ale aj údaje a informácie od svojich lokálnych sprievodcov.
„Postupom času sa tak z Ťažkej doliny, nárečovo ceškej, stala pri prekladoch Böhmisches Tal, teda Česká dolina,“ usmieva sa Ivan Bohuš a dopĺňa, že dolina dokonca niesla takýto oficiálny názov až do roku 2006, kedy Úrad geodézie, kartografie a katastra SR urobil nápravu.
Do Tatier chodili hľadať poklad
Ľudia sa podľa Bohuša v minulosti pozerali na Vysoké Tatry s veľkou bázňou i strachom, považovali ich totiž za sídlo nadprirodzených bytostí. Najviac spätí s týmito myšlienkami boli azda hľadači pokladov.
„Boli to optimisti, ktorí si mysleli, že v horách ležia neskutočné pokladnice plné drahokamov a zlata. Na základe zemských kľúčov – návodov, ktoré predávali rôzni priekupníci – chodili do Tatier hľadať bohatstvo. K tomuto ich povzbudzovali mnohé legendy, mýty a povesti,“ rozpráva Bohuš.
Hoci boli stredovekí hľadači tajnostkári a nechceli prezradiť svoje lokality, kde verili, že sú vzácne kovy a kamene, zanechali po sebe množstvo názvov. Inšpirácie mali dosť.
Sme len malé vydavateľstvo, robíme pomerne malé náklady a v niektorých situáciách sa pousmejeme nad tým, že takmer všetkých „našich“ čitateľov poznáme osobne.
„Hľadači pokladov napríklad verili, že v niektorých plesách žijú rozprávkové žaby, obrovské ropuchy so zlatými korunkami, ktoré strážia ukryté bohatstvá. To dalo názov trom jazerám v Mengusovskej doline a takýmto spôsobom sa dostal aj had so zlatou korunkou do erbu Sliezkeho domu,“ vysvetľuje Ivan Bohuš.
Inokedy zase hľadači pokladov svoj neúspech odôvodňovali tým, že ich k bohatstvu nechcú pustiť rôzne nadprirodzené sily – satan, čert či drak. A tak vznikol Pekelník, Diablovina či Satanova dolinka, kde podľa povesti Satan ukryl poklad a chráni ho pomocou padajúcich skál.
„V jednej z povestí o Dračom plese sa hovorí, že dievčinu z Mengusoviec uniesol drak do doliny, aby mu slúžila. Jej matka nabrala odvahu, rozhodla sa dcéru vyslobodiť a keď stála pred dvojhlavou obludou, vykríkla: Zaklínam ťa kamennou kliatbou, aby si viac neublížil ľuďom! Drak skamenel, matka s dcérou sa od šťastia rozplakali a z ich sĺz vzniklo pleso,“ rozpráva Bohuš.
Stalinov Gerlach
Mnohé tatranské lokality boli v minulosti pomenované podľa ľudí. Podľa 48 horolezcov dobyvateľskej epochy dostalo svoj názov 85 samostatných horských objektov a podľa 68 predstaviteľov športového horolezectva 101 vrcholov a sediel. Dodnes máme Vesterov štít podľa zakladateľa Tatranskej Polianky či Rumanov štít podľa horského vodcu. Keď totiž Ján Ruman-Driečny ml. spolu s maďarských horolezcom Mórom Déchym vystúpili na tatranský štít Vysoká ako prví, Déchy bol taký spokojný, že sa to rozhodol vyjadriť aj zvečnením mena svojho vodcu v názvosloví Tatier.
Prečítajte si aj:
Múzeum v Tatrách ukazuje, ako vznikali 3D fotky pred 60-timi rokmi
A tak sa stalo, že Gerlachovský štít bol istú dobu aj Štít Františka Jozefa a v roku 1949 sa z neho stal Stalinov štít. Následne na končiari umiestnili 46-kilogramovú bronzovú tabuľu s nanúteným názvom. Ostala tam ďalších šesť rokov.
„Gerlachovský štít je však zaujímavý aj tým, že o svoje výškové prvenstvo musel až do polovice 19. storočia tvrdo bojovať. Liptáci považovali za najvyšší Kriváň, Spišiaci Lomnický štít a Podhalanci zase Ľadový štít. Usudzovali to podľa toho, ktorý z nich tvoril dominantu horskej panorámy z ich zorného uhla. Gerlachovský štít si nikto nevšimol, možno práve preto, že jeho kotol vytvára optický klam,“ vysvetľuje Bohuš.
Ešte aj keď jelšavský lesník a geodet Ľudovít Greiner po dôkladných meraniach dokázal, že všetci sa mýlia a najvyšší je Gerlachovský štít, najmä v spišskej regionálnej tlači narazil na odpor. Výsledky opakovaných meraní však boli nespochybniteľné.
Vystúpil na štít, ale ktorý?
Bohušovci teda okrem iného zdokumentovali aj históriu dobývania tatranských štítov.
„Otec písal prvé riadky, ktoré sme použili aj v knihe hádam v polovici päťdesiatych rokov 20. storočia. Informácie čerpal z archívov, zo záznamov vo vodcovských knižkách a vrcholových knihách, z regionálnej tlače a z ročeniek Uhorského karpatského spolku, ktoré vychádzali v rokoch 1874 až 1917. „Čerstvejšie“ informácie som vyhľadával a dopĺňal už ja,“ opisuje Ivan Bohuš ml., ako sa im podarilo zhromaždiť všetky informácie.
Niekedy to však išlo ťažko. Keď skúmali prvý písomne zdokumentovaný výstup na tatranský končiar z roku 1615, nevedeli, o ktorý vlastne ide.
„Vykonal ho Dávid Frölich, vtedy študent kežmarského lýcea, neskôr významný matematik, astronóm a geograf. Pri kvetnatom opise výstupu však neuviedol názov štítu, ktorý vlastne zdolal. O 40 rokov neskôr sa po Frölichových stopách vydal jeho žiak Daniel Speer, neskorší hudobný skladateľ a učiteľ latinčiny v Stuttgarte. Aj on opísal výstup na tatranský štít písomne. Podľa jeho opisu sa len domnievame, že s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o výstup na Kežmarský štít,“ hovorí Ivan Bohuš.
Stále objavujeme nepomenované miesta
Názvy dávali tatranským oblastiam aj baníci či bylinkári. Tí prví vytvorili napríklad pomenovanie Špania dolina, ktorú nazvali podľa svojej domoviny. Banícke lopotenie v oblasti Kriváňa tiež dodnes názvom pripomína Banský žľab či tatranská osada Podbanské. Tí druhí zase nazvali Litvorové pleso podľa veľkého výskytu tejto liečivej bylinky či Žeruchovu kotlinu podľa žeruchy, ktorá tam rastie pri vodných tokoch.
Farby, tvar, polohy, vlastností. Aj to zohralo pri názvoch tatranských miest svoju rolu. Žlté pleso, Ostrá, Krátka, Sedlo nad Skokom, Rysy. Ozaj, Rysy. Tie nemajú nič spoločné s mačkovitými šelmami. Názov poukazuje na žľabmi porysované úbočia.
„Názvoslovie Vysokých Tatier však podľa mňa ešte nie je uzavreté. Stále sa napríklad vyvíja podľa pravidiel slovenského pravopisu a tak sa nám Belanské Tatry zmenili na Belianske či Pokrivník na Žihľavník. Horolezci však tiež stále nachádzajú nové objekty, ktoré potrebujú pomenovať, aby sme sa dokázali v skalných útvaroch orientovať. Máme tu ešte teda biele miesta,“ podotýka Bohuš.
Skialpinisti tak podľa neho začali najnovšie používať názov Fľaška pre žľab, ktorým steká vodopád prahom Veľkej zmrzlej doliny. Južnou Amerikou zase nazývajú útvar pripomínajúci tento svetadiel v masíve Slavkovského štítu.
„Bežný turista si ho zrejme nevšimne, ale pre horolezcov je to dôležitý orientačný znak,“ dodáva.
Srdcu najbližšie
Bohušovci už vydali desiatky kníh o Tatrách. Ich malé vydavateľstvo IB Vysoké Tatry má v ponuke publikácie o tatranských osadách, tatranských motívoch na poštových známkach, horskom lyžovaní, tatranských chatách, nosičoch, štítoch i dolinách či doprave v Tatrách. Zakladali ho z rodinného rozpočtu, lebo chceli, aby ich knihy menili vzťah človeka k prírode.
„Sme len malé vydavateľstvo, robíme pomerne malé náklady a v niektorých situáciách sa pousmejeme nad tým, že takmer všetkých „našich“ čitateľov poznáme osobne. Sú to ľudia, ktorí majú skutočne krásny vzťah k Tatrám a k ich prírode,“ hovorí Ivan Bohuš.
Jeho vzťah k slovenským veľhorám je však rovnako silný a pevný. Keď sa ho pýtame, ktorý štít mu je srdcom najbližšie, chvíľu váha.
„Ak musím označiť konkrétny vrchol, tak hádam Vysoká. Je krásna, vedie na ňu niekoľko pekných výstupových trás a je z nej veľkolepý rozhľad. Avšak vždy, keď vystupujem na niektorý zo štítov, mám pocit, že práve ten je najbližší môjmu srdcu,“ dodáva.
Autorka úvodnej foto: Katarína Bohušová