Renáta začínala klasicky. Na základnej škole jej pozornosť upútala nová škola keramiky, ktorá sa razom stala trendom. A hoci sa do nej hlásilo veľa ľudí, talentové skúšky rozhodli a Renátu prijali. Tam niekde začali vznikať jej prvé výrobky. „Na slnku pri dome som si vyšliapala hlinu nohami, aby z toho vznikla hmota, s ktorou sa dá pracovať. U rodičov v pivničke som výrobky točila na hrnčiarskom kruhu a v detskej izbe ich pálila v malej 50-litrovej piecke. Veľmi som sa tomu tešila,“ spomína si. [caption…
Renáta začínala klasicky. Na základnej škole jej pozornosť upútala nová škola keramiky, ktorá sa razom stala trendom. A hoci sa do nej hlásilo veľa ľudí, talentové skúšky rozhodli a Renátu prijali. Tam niekde začali vznikať jej prvé výrobky.
„Na slnku pri dome som si vyšliapala hlinu nohami, aby z toho vznikla hmota, s ktorou sa dá pracovať. U rodičov v pivničke som výrobky točila na hrnčiarskom kruhu a v detskej izbe ich pálila v malej 50-litrovej piecke. Veľmi som sa tomu tešila,“ spomína si.
V Modre potom dostala prvú prácu, v škole študovala aj po večeroch a už ako 18-ročná viedla tím 21 ľudí. Neskôr si založila svoj prvý živnostenský list a odišla do Talianska. A pol roka po tom, čo sa vrátila, sa to stalo. Z Talianska dostala prvú veľkú objednávku. Prvú, za ktorú jej niekto aj zaplatil.
„Mala som na džbány napísať názov firmy. Keď si na tú kvalitu výrobkov spomeniem, je mi do smiechu. Dnes by som už niečo také nepredávala,“ hovorí s úsmevom o skúsenosti spred asi 30 rokov.
Vtedy sa odhodlala kúpiť si malý domček, ktorý bol skôr akousi záhradnou chatkou. Na 50 štvorcových metroch vytvorila dielničku a zamestnala ľudí. Aby mohli vypaľovať výrobky, drevo prikladali ešte do starých peteriek.
„Keď som sa rozhodla ďalej pokračovať v keramike, postavili sme trafostanicu, ktorá je dodnes súčasťou našej výroby. To bola veľká investícia. Už sa teda odtiaľto nemôžem odsťahovať,“ smeje sa Renáta. Dobudoval sa aj domček. Z 50 štvorcových metrov je dnes už 350 a beží v ňom celá výroba Majoliky R.
Jeden hrnček za šesť týždňov
Majolika – to sú habánske dekory, kvety, príroda, zvieracie motívy. Vzory sú dané a tie najstaršie prevedenia pochádzajú až zo 16. storočia, poúča ma Renáta. Keď mi však v jedno slnečné popoludnie otvorí obchodík s keramikou, hneď sa mi zapáči červený bodkový pohár.
„Robíme aj viacfarebnú vintage keramiku pre našincov, ktorú môžu používať v domácnostiach,“ dodáva Renáta a popri mentolových a ružových radoch šálok vstupuje do dielne. Kým sa na túto policu jeden výrobok z keramiky dostane, trvá to 4 až 6 týždňov.
„Začíname na hlinisku, teda mieste, kde sa hlina kope. My dovážame z Karlových Varov, Bolerázu alebo Častej takzvanú červenicu, teda červenú hlinu po výpale a už podľa našej receptúry si ju spracúvame tu v Pezinku,“ rozpráva Renáta, ako u nich celý proces výroby vyzerá. V bubne hlinu pomelú čadičové kamene, vibračné sito z nej odstráni nežiadúce organické látky a stroj z nej potom štyri až šesť hodín vytláča vodu. A cez takzvaný šnek, akýsi veľký mlynček, potom vyjde spracovaná hlina. Tá sa už následne točí na hrnčiarskom kruhu.
„Na výrobe keramiky zrejme ľudia najviac poznajú tento proces. Vidia džbánkara, ktorý sedí za kruhom a vytáča krásne výrobky. No hoci to vyzerá jednoducho, džbánkar musí dávať pozor na veľa vecí, výrobok neustále ošetrovať a ak chce mať k hrnčeku aj uško, každé jedno si vyrobiť a prilepiť,“ podotýka Renáta.
Podľa svojej veľkosti sa hrnček potom dva až štyri týždne suší, kým príde čas na prvý 1000-stupňový výpal, tzv. prežah. Odtiaľ už putuje na stôl maliarkam, ktoré ho najprv pokrývajú bielou glazúrou.
„Naše výrobky glazujeme ešte tradičným spôsobom, máčaním do glazúry, hoci dnes už existujú aj modernejšie. Veľmi dôležité je pritom výrobok zospodu umyť, aby sa nám pri druhom výpale v peci neprilepil. Ľudia sa potom vždy čudujú, prečo je zo spodu červený črep,“ hovorí s úsmevom Renáta.
Naglazovaný výrobok sa už môže namaľovať tradičnými dekormi majoliky, kým sa znova vráti do pece. „V celom procese je pritom množstvo detailov, ktoré musíte dodržať, aby to na konci vyzeralo pekne. Praxou to však už máme v malíčku,“ dodáva Renáta.
To, ako vyzerá výrobný proces, spolu s filmom o histórii majoliky, na ktorom sa Renáta podieľala, v Majolike R ukazujú aj návštevníkom. Veria, že takto lepšie pochopia náročnosť tejto práce a viac si budú vážiť tradičné remeslo.
O Líze
Prečítajte si aj:
O kráľovne ľudových nástrojov a jej českom obdivovateľovi
„Chodíme predávať aj po jarmokoch a tam nás raz videla jedna pani so svojou dcérou Lízou. Vzali si od nás leták a netrvalo dlho a zaklopali u nás na dvere. Bola som prekvapená, že niekto s takým ťažkým znevýhodnením chce pracovať v dielni,“ rozpráva Renáta o Líze, ktorá vytvára hrnčeky v Majolike R už šiesty rok. Má svojho asistenta alebo jej pomáha Renáta a niektoré časti výroby už zvláda úplne sama.
„Dopracovali sme sa k tomu krôčik po krôčiku a pre mňa je to úspech,“ dodáva Renáta s úsmevom, hoci si s Lízou zažíva občas aj náročné chvíle. Výkyvy nálad sú niekedy na dennom poriadku alebo Líza občas prehlási, že práca ju už nebaví a rozhodne sa ísť domov.
„Znevýhodnení ľudia niekedy nezvládajú sami seba a vtedy ich treba usmerniť. Pri Líze musíte vedieť, ako s ňou správne hovoriť a ako v náročných chvíľach nasmerovať jej myšlienky na pozitívne veci. Občas príde, sadne si mi na kolená, ja ju postískam, dám lásku, robím priateľa. Máme už takmer rodinný vzťah,“ vysvetľuje Renáta.
A potom zase prídu napríklad rôzne úsmevné chvíle, ktoré dodávajú energiu či pekné soboty, keď ostáva Renáta s Lízou v dielni sama a vytvárajú si vlastné výrobky. Alebo keď prídu rodičia a povedia, že ich dieťa práca v dielni posunula.
„Ale dnes bola Líza usmiata a milá, musím ju veľmi pochváliť,“ nezabudne Renáta dodať.
Naučiť sa robiť keramiku však týmto ľuďom trvá podľa Renáty veľmi dlho a vždy robia len určité časti procesu. Hovorí, že mala už aj takých zamestnancov, s ktorými každý deň začínala odznova. A niekto sa to nenaučí vôbec. „Niektoré hendikepy sú také závažné, že ľudia to proste nedajú,“ dodala.
Renáta zamestnáva ľudí so znevýhodnení už 18 rokov, oficiálnu chránenú dielňu má však len posledných osem. Chce im pomáhať, a zároveň ukázať ostatným, že aj takíto ľudia sa dokážu zaradiť do spoločnosti. Len sa im treba venovať.
Obchod s Japoncami
Každý tovar sa dnes predáva ťažko, uvažuje nahlas Renáta. Trh je výrobkami presýtený a buď sa ľudia rozhodnú ísť po cene alebo zvažovať hodnotu a kvalitu výrobku. Aj preto Renáta pridala k majolike, ktorú vyrába už 30 rokov, aj vintage či dokonca kobaltovú keramiku. Musí firmu uživiť.
„Naša keramika je však teplá a dodáva dobré pocity, lebo je vyrábaná s láskou. Ľudia pri kúpe asi aj cítia, že vo výrobkoch je kus osobnosti, ktorá ho vytvárala,“ myslí si Renáta.
Keď sa však rozprávame o zákazkách, hneď si s úsmevom spomenie na zimné olympijské hry v japonskom Nagane. Z hotela, kde produkty majoliky ponúkala, jej raz dohodli stretnutie so zahraničnými záujemcami o kúpu. Mala to byť väčšia zákazka. Renáta si teda zobrala so sebou otca aj tlmočníka a vyrazila na schôdzku.
„Prišlo asi osem pánov v čiernych oblekoch, ktorí sa počas diskusie s otázkami stále obracali na môjho otca. Ten tomu nerozumel, a preto po niektorej z nich pánom oznámil, že majiteľkou firmy je predsa jeho dcéra. Nakoniec však urobili obchod aj so ženou,“ smeje sa Renáta.
Hovorí, že v tej dobe bola ešte mladá a neskúsená a keď muži povedali, že kontrakt uzavrú akreditívom, prikývla, hoci vtedy vôbec nevedela o čo ide. Prvý kamión odchádzal na zimné olympijské hry v októbri, ďalší v decembri. Oba boli plné malých krabíc, ktoré od rána do večera kontroloval nemecký úradník.
„Dva výrobky mu chýbali a stále to prepočítaval. Boli sme v strese. Nakoniec sa ale nechal presvedčiť, že možno urobil chybu on a podpísal nám splnenie podmienok. Vtedy som si kúpila svoje prvé auto, čo bolo pre mňa niečo úžasné,“ spomína s úsmevom Renáta.
Bez nasledovníkov
Keby raz vykopali našu majoliku a spomenuli si, že toto spoločne vytvárali ľudia z Pezinka, aby nám tu zanechali kúsok našej tradície. Aj takúto myšlienku Renáta drží v hlave.
„Tradície sú nádherné veci a my si ich musíme viac vážiť a viac zachovávať. A neodkladať si napríklad ich hmotné časti len na chalupy, ale reálne používať. Lebo vymierajú,“ hovorí Renáta a zúfa, že ani ich dielňa nemá nasledovníkov. Certifikát na kurz duálneho vzdelávania má, no študenti nie sú a väčšina zamestnancov, ktorí v dielni pracujú dnes, sú už v dôchodkovom veku.
A sama si pred sebou kladie úlohu založiť ešte školu majoliky, lebo chce mladým odovzdať všetko to know-how, ktoré má. Aby v tejto práci niekto pokračoval.
„Vždy som si myslela, že majolika je taká krásna časť našej tradície, že ju jednoducho musíme zachovať. Že musí ostať na Slovensku. S tým som do tohto celého išla. Človek rád robí veci pre vyšší zmysel. A ja som dnes v mojej práci veľmi šťastná. Lebo toto nie je podnikanie, toto je proste láska,“ uzatvára Renáta.
Úvodná foto: Jana Fedáková