Absolventka MAT-FYZ-u pracuje v spoločnosti Profesia 18 rokov, z toho už 9. rok stojí na čele firmy ako výkonná riaditeľka. Aj keď dnes si už dáva pozor, aby nepracovala viac ako deväť hodín denne, boli obdobia, keď bežne pracovala 12 – 13 hodín. Zmena nastavenia prišla až s vekom. „Niekedy je to najmä o nás. Vyvíjame sami na seba veľký tlak a chceme dokázať sebe, rodičom, okoliu, že na to máme. Často nás ženie aj okolie, ktoré nás presviedča, že potrebujeme stále viac a stále lepšie…
Absolventka MAT-FYZ-u pracuje v spoločnosti Profesia 18 rokov, z toho už 9. rok stojí na čele firmy ako výkonná riaditeľka. Aj keď dnes si už dáva pozor, aby nepracovala viac ako deväť hodín denne, boli obdobia, keď bežne pracovala 12 – 13 hodín. Zmena nastavenia prišla až s vekom.
„Niekedy je to najmä o nás. Vyvíjame sami na seba veľký tlak a chceme dokázať sebe, rodičom, okoliu, že na to máme. Často nás ženie aj okolie, ktoré nás presviedča, že potrebujeme stále viac a stále lepšie hmotné veci. Až keď dosiahneme určitú zrelosť, vtedy pochopíme, že ani auto, ani lepší mobil či krajší byt nás šťastnejšími neurobia,“ hovorí Ivana.
Mnoho zamestnancov však pociťuje tlak priamo od zamestnávateľa. Potvrdzujú to aj prieskumy, kde zamestnanci tvrdia, že stres im spôsobuje najmä nadmerné množstvo práce.
Pochopila som, že môžem ukázať svoju zraniteľnosť aj to, že môžem robiť chyby.
„Áno, vnímam to aj ja. Celá spoločnosť je nastavená na výkon a prejavuje sa to aj u zamestnávateľov, ktorí práve preto uprednostňujú mladých ľudí. Generácia Husákových detí bola asi najviac postihnutá nadmernou záťažou v práci. Na trh však prichádza nová generácia, ktorá si veľmi jasne stanovuje svoje limity a nie je ochotná pracovať toľko, koľko sme robili my. Títo mladí ľudia sú vnímavejší nielen sami k sebe a svojim potrebám, ale aj k planéte, k spoločnosti. To má potom veľký vplyv aj na samotných zamestnávateľov a zmenu ich nastavenia.“
Hlavu treba upratovať
Prečítajte si aj:
Učí ľudí, ako nevyhorieť. Samému sa to stalo
Až po 40-ke začala vedome pracovať na tom, aby spoznala samu seba. Objavila silu meditácie, robí si terapeutický výcvik. Ako sama hovorí, začala hľadať a hľadá dodnes.
„Veľa vecí som si v sebe „vyčistila“. Pochopila som, že môžem ukázať svoju zraniteľnosť aj to, že môžem robiť chyby. Mám za sebou rozvod a moji rodičia to veľmi ťažko niesli, vnímali to ako chybu, zlyhanie. Ja som si však uvedomila, že tendencia prispôsobovať sa, vyhovieť druhým a nepočúvať seba, znamená, že idem sama proti sebe, proti tomu, čo naozaj cítim. A toto je veľmi dôležité, aby sa človek naučil.“
Psychickej rovnováhe pomáha denný rituál
Ivana má svoj každodenný rituál, ktorý jej pomáha udržiavať sa v psychickej rovnováhe. Po tom, čo sa ráno zobudí, zostáva ešte pol hodinu ležať v posteli, aby si v pokoji uložila myšlienky a naladila sa na nový deň. A takisto večer pred spaním vždy venuje čas tomu, aby poďakovala za veci, ktoré sa jej udiali.
„Naša hlava nám produkuje do slova a do písmena obrovské množstvo smetí. Preto je veľmi dôležité naučiť sa sprítomniť a uvedomiť si, čo pre nás je dôležité a čo nie. Jednoducho, vyhodiť z hlavy von všetko to, čo nám škodí. A tešiť sa z toho pekného. Keď nevieme byť vďační za maličkostí, nevieme sa tešiť ani z veľkých úspechov.“
Keď sa človek začne mať rád, prirodzene sa mu na seba nabaľujú veci, ktoré mu pomáhajú byť nielen vyrovnanejším, ale aj zdravším.
Týždeň v tme len pre pokročilých
Keďže svoj každodenný život sa snaží mať Ivana v rovnováhe, nepociťuje potrebu úniku, či nárazového mentálneho detoxu od bežnej reality. Potreba hľadať ešte užšie prepojenie so sebou samou, bez ruchov z okolitého sveta, ju však predsa len k istému odstrihnutiu sa priviedla. Pred pár mesiacmi strávila sedem dní a sedem nocí v úplnej tme. Bez svetla, zvukov, ľudskej spoločnosti, nehovoriac o mobile či počítači. Iba sama so sebou a svojimi myšlienkami.
„Bol to veľmi hlboký zážitok, ktorý sa nedá nijako sprostredkovať. Samozrejme, boli tam občas pocity, že vydržať sama so sebou je náročné. Ale tým, že som už mala za sebou istú prípravu, vedela som, že keď prichádza nejaká myšlienka, ktorá navodzuje strach, treba ju v tom momente zastaviť.“
Ivana preto takýto pobyt neodporúča tým, ktorí hľadajú rýchle riešenia bez toho, aby už predtým na sebe pracovali. Ako hovorí, pobyt v tme totiž človeka naozaj nemilosrdne obnaží a tvárou v tvár nespracovaným zážitkom či dávnym traumám sa môže prepadnúť do ťažkých depresií. „Hlava má nad nami úžasnú moc a dokáže nás presvedčiť k čomukoľvek. A ak niekto nedokáže ovládať svoju hlavu, nemať strach, takýto silný zážitok mu môže uškodiť.“
Uznáva, že ísť do seba bolí a nie každý človek je ochotný to podstúpiť. Pre mnohých je omnoho jednoduchšie všetko prekryť alkoholom či tabletkami. „Ale ja to vnímam podobne, ako keď máte ranu na tele. Aj keď sa na povrchu zacelí, ale vo vnútri v nej zostal hnis, tak to niekde vybuchne. Kým ranu poriadne nevyčistíte – a to bude bolieť – nezahojí sa.“
Pre Ivanu najťažším na tejto skúsenosti však bol návrat do reality. „Bolo predvianočné obdobie, všade stres, ľudia sa naháňali za darčekmi. A mne to celé nedávalo zmysel.“
Už nebeží na čas
Zmien, ktoré sa objavili v Ivaninom živote po 40-ke, bolo veľa. „Keď sa človek začne mať rád, prirodzene sa mu na seba nabaľujú veci, ktoré mu pomáhajú byť nielen vyrovnanejším, ale aj zdravším. Ja som napríklad veľmi prirodzene prestala jesť mäso aj úplne vylúčila alkohol.“
Viac pozitívnej energie do Ivaninho života priniesol aj beh. Zúčastnila sa množstva bežeckých podujatí, individuálnych aj štafetových, na Slovensku i v okolitých krajinách. Aktuálne beháva z práce alebo do práce. Bez hudby, aby nič nerušilo jej vnímanie, nielen dychu a vlastného tela, ale aj okolia.
„Preto ma už nestretnete na pretekoch a súťažiach. Naozaj ten beh už začínam vnímať ako meditáciu, kde som prítomná tu a teraz a plne si to uvedomujem.“
Ivana je presvedčená, že tak ako sa dá trénovať telo, aby zabehlo maratón, dá sa trénovať aj myseľ, aby bola prítomná, uvoľnená, vyčistená. Nenazvala by to však tréningom pozitívneho myslenia, keďže všetky emócie sú dôležité, aj hnev či zúrivosť. A nie je dobré ich v sebe potláčať. Skôr uvedomiť si ich a v pokoji sa zamyslieť nad tým, čo ich spôsobilo.
Nebežať na čas, ale skôr si vychutnávať beh samotný. Je toto recept na spokojný život?
„Verím, že áno. Každý „beh“ v živote, každé prípravy, aj pracovné, je dobré naplno vnímať, nielen urputne čakať na výsledok. Ide o to, mať radosť zo samotného procesu. Cieľ je možno menej podstatný ako cesta samotná.“
Úvodná foto: Behame.sk